Ako veľmi riadi CIA naše životy? Realita je podľa exriaditeľa kontrarozviedky SIS v skutočnosti ešte horšia, ako sa opovažujeme veriť

25.11.2025 20:50

Ak veríte, že CIA stála za mnohými štátnymi prevratmi vo svete, nie ste konšpirátor. Ak veríte, že CIA platila a platí novinárov za šírenie propagandy, nie ste konšpirátor. Ak veríte, že najúčinnejšou zbraňou CIA je psychologická vojna, nie ste konšpirátor. Ak veríte, že americké vládne agentúry vymysleli priemysel globálnej cenzúry, nie ste konšpirátor. Realita je v skutočnosti ešte horšia, ako sa opovažujete veriť.

Epstein a Slovensko

Pred niekoľkými dňami zverejnené e-maily Jeffreyho Epsteina potvrdili, že opovrhnutia hodná figúrka podsvetia svetovej politiky bola vopred informovaná o páde tretej vlády slovenského premiéra Roberta Fica. Z písomných komunikácií bolo možné vyrozumieť aj to, že pedofil a sexuálny otrokár bol nielen v kontakte s Miroslavom Lajčákom, ale nášho bývalého ministra zahraničných vecí aj odporúčal zatiaľ nezistenému adresátovi na riadenie bližšie nešpecifikovaného „európskeho projektu“. Ak ponecháme bokom všetky nechutné súvislosti evokované menom Epstein, musíme si nevyhnutne položiť otázku: Kto a kde rozhoduje o osude Slovenska?

Epsteinove e-maily naznačujú, že na otázku kto a kde existuje iba veľmi skľučujúca odpoveď. O Slovensku nerozhodujú Slováci na Slovensku, ale rozhodujú alebo aspoň chcú o nás rozhodovať ľudia, ktorých sme nevolili a ktorí nemajú k nášmu štátu žiaden vzťah. Napriek tomu majú zjavne moc, aby vstupovali bez povolenia do našich životov.

Náš štátik medzi Tatrami a Dunajom nie je žiadnou geopolitickou mocnosťou. Avšak to neznamená, že o Slovensko sa nemôže zvádzať veľká geopolitická bitka. V rokoch 1953 – 1954 sa stala dejiskom masívneho veľmocenského zasahovania útlučká a v podstate bezvýznamná Guatemala s dobovou populáciou tri a pol milióna obyvateľov. Tak prečo by sa nemohlo stať scénou vážneho medzinárodného politického zápasu päť a pol miliónové Slovensko, ktoré má na rozdiel od zastrčenej stredoamerickej krajiny právo veta nielen v EÚ, ale aj NATO?

Propaganda za stovky miliónov

V záujme pochopenia, čo a prečo sa to okolo nás deje, musíme vykročiť von zo slovenskej bubliny. Je potrebné vnímať širšie súvislosti určitých javov, trendov a udalostí. Neobyčajnou príležitosťou pochopiť nielen spôsob, ale aj rozsah globálnej manipulácie, boli prvé týždne úradovania Trumpovej druhej administratívy. Prezident pozastavil činnosť USAID a nové ministerstvo vládnej efektívnosti zverejnilo informácie o tom, čo všetko akože rozvojová agentúra financovala na všetkých kontinentoch planéty.

Medzi mnohými pochybnými projektmi USAID bolo financovanie vraj nezávislých médií po celom svete. V priebehu viacerých rokov agentúra naliala takmer 500 miliónov dolárov do 6 200 novinárov zo 707 médií a 279 „mediálnych“ neziskových organizácií. Ak príjmu novinári a médiá peniaze od agentúry financovanej americkou vládou, je vylúčené, aby mohli byť považované za nezávislé. Naopak, je zrejmé, že Washington si prostredníctvom USAID kupoval vplyv v médiách nielen doma, ale kdekoľvek má geopolitické záujmy, teda prakticky všade. Na Slovensku vyšlo najavo, že prostredníctvom USAID prijal peniaze denník N. Denník SME síce nebol priamo financovaný americkou vládou, ale súčasťou majetkovej štruktúry jeho vydavateľa je Media Development Investmend Fund Georgea Sorosa, ktorého Open Society Fundations boli zase úzko finančne napojené na USAID.

Zo zverejnených informácií ďalej vyplynulo, že vo fiškálnom roku 2025, kým Trump stihol pozastaviť činnosť agentúry, USAID mala na základe rozhodnutia Kongresu kontrolovaného Bidenovými demokratmi len na podporu „nezávislých“ médií vyčlenených neuveriteľných 268,4 milióna dolárov. V preklade to znamená, že Washington sa chystal touto cestou naliať do agitácie a propagandy globálnych rozmerov viac ako štvrť miliardy dolárov. Mnohé desiatky a stovky tisíc dolárov poskytovali médiám rôzne americké inštitúcie aj mimo tohto rámca, napríklad nezmyselným nakupovaním predplatného medzinárodne pôsobiacich médií, ako sú napríklad Politico alebo viaceré liberálne americké noviny.

Kým stihol Trump urobiť poriadok vo financovaní globálnej propagandy dolármi amerických daňových poplatníkov, ďalšou výživnou tepnou bolo napojenie neziskovej organizácie Internews Network na USAID. Cez Internews pretieklo 472,6 milióna dolárov do 4 799 médií, ktoré okrem písaných textov vyrobili 4 799 hodín programov ročne, s dosahom na 778 000 000 ľudí. Inými slovami len cez Internews sa USAID, teda americkej vláde podarilo ovplyvňovať verejnú mienku v mega masovom rozsahu, konkrétne v počte presahujúcom trištvrte miliardy obyvateľov planéty Zem.

S ohľadom na popísané okolnosti azda nikoho neprekvapí, že Internews úzko spolupracovala s lokálnymi médiami v priebehu takzvaných farebných revolúcií. Napríklad počas revolúcie ruží v roku 2003 v Gruzínsku alebo o rok neskôr v priebehu oranžovej revolúcie na Ukrajine.

Čo je a čo nie je USAID

Na chvíľu sa zastavme a pripomeňme si, čo je to USAID. V preklade ide o Agentúru Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj. V novembri 1961 ju založil prezident John F. Kennedy a prinajmenšom z počiatku naozaj slúžila pôvodnému účelu, teda poskytovaniu americkej finančnej pomoci rozvojovým projektom vo svete. Ako mnoho dobrých a ušľachtilých nápadov, aj myšlienka USAID metastázovala. Niežeby agentúra úplne prestala plniť pôvodný účel, ale aj to, čo robila dobre, je zatienené a najmä poškvrnené prepožičaním sa USAID na plnenie úloh spojením so šírením propagandy v réžii CIA, najmocnejšej špionážnej organizácie na svete.

Synovec prezidenta JFK, súčasný minister zdravotníctva USA Robert F. Kennedy junior v jednom z rozhovorov s Tuckerom Carlsonom komentoval využívanie USAID ako krycej organizácie CIA nasledovne:„Zo žurnalistov sa stali propagandisti vlády. Podstatnou časťou tejto dynamiky je vplyv spravodajských služieb na tlač. Dnes sú celosvetovo najväčšími finančnými podporovateľmi žurnalistky, predovšetkým prostredníctvom USAID. (...) Minú okolo desať miliárd dolárov ročne na financovanie žurnalistiky po celom svete.“

Napriek tomu, že Robert F. Kennedy junior sa nemýli, ani on nehovorí celú pravdu. Spojené štáty a v ich mene CIA vykonávala psychologické operácie prostredníctvom spolupracujúcich a skorumpovaných novinárov oveľa skôr, ako sa zopsula USAID. Prvýkrát v dejinách vstúpila CIA do politického zápasu prostredníctvom lokálnych médií už v roku 1948 pred parlamentnými voľbami v Taliansku. Z toho vyplýva, že USAID nie je novým úkazom pod slnkom, iba jednou z mnohých variácií uskutočňovania skrytých operácií americkou administratívou prostredníctvom svojich spravodajských služieb a iných (nastrčených) agentúr.

Ako sme sa teda dostali z Talianska roku 1948 až ku globálnemu zasahovaniu do informačného priestoru v tretej dekáde 21. storočia? Odpoveď na takto položenú otázku poskytujú mnohé historické udalosti. Vzhľadom na ich početnosť a rozsah sa v nasledujúcom texte obmedzím len na niekoľko mini prípadových štúdií.

CIA počas studenej vojny

Taliansko, Grécko, Irán, Guatemala, Južný Vietnam (ešte pred vstupom USA do vojny vo Francúzskej Indočíne), Kuba, Čile, El Salvador, Guyana, Japonsko a mnohé ďalšie štáty a s nimi spojené udalosti tvoria míľniky skrytého zasahovania Spojených štátov prostredníctvom CIA do politického vývoja v spomínaných krajinách. Je potrebné uvedomiť si, že hovoríme o tajných operáciách, nie o priamych vojenských intervenciách. Ide o dva úplne odlišné typy uplatňovania moci na medzinárodnej šachovnici.

Tiež je potrebné urobiť ešte jedno podstatné rozlíšenie. Aj formy a metódy skrytých, tajných operácií, zameraných na zmenu režimov v cieľových štátoch, sa v priebehu času vyvíjali. Operácie starej školy sa odohrávali prevažne v období studenej vojny. Formy a metódy operácií novej školy sa postupne začali vyvíjať po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, ustálenú podobu nadobudli v prvej dekáde 21. storočia. Do tretej fázy vstúpili po amerických prezidentských voľbách v roku 2016, ktoré vyhral Donald Trump, keď takzvaný hlboký štát obrátil psychologické a dokonca aj cenzorské operácie proti vlastným občanom, teda obyvateľom USA.

Keď CIA začala skrytými operáciami ovplyvňovať politický vývoj v iných krajinách, studená vojna medzi USA a ZSSR bola v plnom prúde. Sovietsky zväz uskutočňoval veľmi podobné aktivity tiež, o tom niet najmenším pochýb. Jednou z obľúbených praktík bolo napríklad financovanie takzvaného mierového hnutia na západe alebo krajne ľavicových teroristických skupín vo sfére vplyvu Spojených štátov.

Od skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945 do prevratu v roku 1989 sme žili v sovietskej sfére vplyvu. Najneskôr od vstupu do NATO v roku 2004 sme súčasťou sféry vplyvu USA, a preto je namieste venovať sa prednostne praktikám nášho najväčšieho a najmocnejšieho spojenca a partnera. Tým nie je povedané, že napríklad Rusko, Čína, Británia alebo napríklad aj India nevyvíjajú skryté operácie, zamerané na ovplyvňovanie politických procesov v iných štátoch. Naopak, tvrdím, že to robia, robili a vždy budú robiť. Dôvod, prečo je dnes potrebné viac hovoriť o skrytých aktivitách USA, spočíva okrem iného aj v tom, že liberálnemu systému oddané médiá zveličujú napríklad ruské operácie vplyvu a úplne popierajú existenciu rovnakých aktivít Spojených štátov.

Prečo všetky slovenské progresívne médiá vidia za každým druhým profilom na sociálnej sieti ruského trolla, ale zakrývajú si oči pred podobnými aktivitami USA? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Sami novinári sú súčasťou nielen amerických, ale aj širších západných skrytých operácií, zameraných na ovplyvňovanie politiky nielen na Slovensku, ale kdekoľvek je to potrebné.

Taliansko 1948

Vo februári 1948 sa komunistom v Československu podarilo vďaka palácovému prevratu a podpore ZSSR uchopiť absolútnu moc. V apríli toho istého roku boli naplánované parlamentné voľby v Taliansku. Vo Washingtone zavládlo zdesenie, že v Ríme by sa mohli takisto chopiť vlády komunisti. Talianska komunistická strana bola najsilnejšia a najväčšia v Európe mimo Sovietskeho zväzu. Odtajnené informácie potvrdzujú, že CIA naliala obrovské množstvo peňazí do podpory centristickej koalície kresťanského demokrata Alcidea De Gasperiho. Na nákup médií, propagandy a iných aktivít minula CIA v Taliansku v roku 1948 päť miliónov dolárov, čo je v prepočte na súčasnú menu okolo 67,5 milióna USD. Rovnakú sumu investovali Američania do ovplyvňovania volieb v Taliansku až do prvej polovice 60. rokov minulého storočia.

Odtajnené dokumenty odhaľujú, že USA sa v roku 1948 spoliehali nielen na manipulovanie volieb prostredníctvom propagandy, ale v prípade prevzatia moci komunistami zvažovali aj použitie talianskej armády na uskutočnenie štátneho prevratu. Za týmto účelom boli americkí spravodajskí dôstojníci pozemných síl USA dislokovaných v Európe poverení viesť konzultácie s predstaviteľmi talianskeho generálneho štábu o tom, či by boli pripravení ozbrojenou silou zvrhnúť komunistickú vládu.

Z geopolitického hľadiska išlo o veľa. Američania nechceli pripustiť, aby Sovietsky zväz získal prostredníctvom komunistickej vlády v Ríme nielen vplyv, ale aj priamy vojenský prístup do západného Stredomoria. Je otázne, či by prezident Truman naozaj dal zelenú uskutočneniu vojenského prevratu v Taliansku za skrytej finančnej a propagandistickej podpory USA. Voľby totiž napokon vyhrala aj vďaka masívnej finančnej podpore CIA De Gasperiho koalícia. Podstatné je mať na pamäti, že americká administratíva mala v zálohe aj iniciovanie vojenského puču.

Irán 1952 – 1953 (TP-AJAX)

Vďaka odtajneným dokumentom je pomerne detailne zmapovaná spoločná operácia CIA a britskej SIS/MI6 s krycím názvom TP-AJAX, cieľom ktorej bolo zhrnutie vlády premiéra Mohameda Mosaddeka v Iráne. Akcia prebiehajúca od novembra 1952 do augusta 1953 bola zosnovaná na základe podnetu britskej SIS, avšak keď Američania súhlasili s účasťou, hlavnú úlohu v jej uskutočnení zohrávala CIA. Briti dokonca v priebehu akcie odovzdali do riadenia Američanov svojich najcennejších iránskych agentov.

Londýn mal záujem na odstránení legitímneho premiéra Mosaddeka prinajmenšom z dvoch dôvodov. Iránska vláda so súhlasom parlamentu znárodnila naftový priemysel, čo sa negatívne dotklo obchodných a finančných záujmov britskej firmy s názvom Anglo-Persian Oil Company, založenej v roku 1909. Vzhľadom na to, že Mosaddek sa v parlamente opieral o relatívne silnú komunistickú stranu s názvom Tudeh, Briti bili na poplach: Irán je na pokraji prechodu zo západného do sovietskeho tábora!

Súhlas na vykonanie spoločnej operácie CIA a SIS dali šéfom oboch výzvedných služieb prezident Truman nasledovaný Eisenhowerom a premiér Churchill. Plán spoločného postupu písali poverení riadiaci spravodajskí dôstojníci operácie v Nikózii na Cypre. Ostrov bol aj vybraný za centrálu riadenia aktivít v Iráne a zároveň ľudia umiestnení v konšpiračnom objekte v Nikózii zabezpečovali trojcestnú komunikáciu medzi Teheránom, Washingtonom a Londýnom.

Operácia TP-AJAX mala vytýčené tri základné ciele. Po prvé, dosiahnuť „spravodlivú“ ropnú dohodu. Po druhé, umožniť Iránu stať sa ekonomicky silným a finančne solventným. Po tretie, dosadiť v Teheráne vládu, „ktorá by s vervou stíhala nebezpečne silnú komunistickú stranu“. Šéf CIA Allen Dulles odsúhlasil rezidentúre v Teheráne rozpočet na uskutočnenie operácie do jedného milióna dolárov, čo je v súčasnom vyjadrení 12,13 milióna.

Podstatnú časť operácie tvorila takzvaná vojna nervov, čo sa rovnalo psychologickému pôsobeniu prostredníctvom propagandy jednak na vládu premiéra Mosaddeka, a jednak na široké vrstvy obyvateľstva. Centrála TP-AJAX na Cypre pripravila texty propagandistických článkov, ktoré boli umiestňované v spolupracujúcich iránskych médiách. Washingtonská ústredňa CIA sa zase postarala o to, aby články proti Mosaddekovi vychádzali aj v akiste nezávislých amerických médiách. Americké články boli následne prekladané do perzštiny a preberané iránskymi médiami. Do akcie bola zapojená aj „umelecká skupina“ CIA, ktorá pripravila komiksy a kreslené vtipy, zosmiešňujúce premiéra, jeho vládu a spolupracujúcich poslancov.

V rámci propagandistických aktivít boli využití radikálni iránski duchovní. Ich úlohou bolo hlásať, že Mosaddek je bezbožný a opiera sa o komunistov, ideológia ktorých je v príkrom rozpore s učením islamu. Mimochodom, o niekoľko desaťročí neskôr, keď tí istí duchovní ukradli Iráncom revolúciu roku 1979 namierenú proti nenávidenému monarchistickému režimu, stali sa ajatolláhovia najväčšími nepriateľmi USA. A dodnes nimi sú.

Ďalšie dva vektory skrytého pôsobenia CIA a britských agentov v teréne boli zamerané na získanie si rozhodujúcich mocenských hráčov. Rôzni emisári zákulisne manipulovali iránskeho monarchu menom Mohamed Rezá Šáh Pahlaví, aby vydal dekréty o odvolaní Mosaddeka a vymenovaní generála armády Fazollaha Zahediho za premiéra, starostlivo vybraného ľuďmi CIA a SIS. Druhou líniou bolo získavanie rozhodujúcich armádnych špičiek na stranu Zahediho puču a korumpovanie poslancov parlamentu, aby súhlasili s rozpustením zákonodarného zboru. V priebehu komplikovanej a nie celkom hladko idúcej akcie boli telefonicky zastrašovaní niektorí armádni dôstojníci aj ich rodinní príslušníci.

Po viacerých dramatických udalostiach, keď sa zdalo, že prevrat stroskotal, Šáh Pahlaví odletel do Bagdadu a neskôr si dokonca zvolil za bezpečné útočisko Rím. Do Iránu sa vrátil až potom, keď sa Američanom a Britom podarilo za pomoci miestnej armády odstrániť Mosaddeka a vymeniť ho za lojálneho Zahediho.

Z Iránu do Guatemaly (PB-SUCCESS)

Po ukončení operácie v Iráne CIA spísala jej vyhodnotenie a prišla na to, že napriek masívnej propagande boli zistené nedostatky práve v oblasti psychologického boja. Hodnotitelia priebehu TP-AJAX poukazovali na okolnosť, že vopred pripravené materiály neboli v dostatočnom množstve umiestňované v iránskej tlači. Naopak, CIA s rozpakmi poukázala na to, že ministerstvu zahraničných vecí USA sa oveľa ľahšie darilo presadzovať propagandistické materiály o Iráne v amerických novinách. V naznačenom kontexte je príznačné nasledovné hodnotenie:

„Musíme pripustiť, že ani po rokoch a mesiacoch práce s dotovanou tlačou a jej úplatnými (alebo patriotickými) žurnalistami v Teheráne rezidentúra [CIA – pozn. aut.] si nebola stále istá, či dosahuje výsledky porovnateľné s vynaloženou sumou nákladov. (...) Mala by byť spracovaná samostatná analýza operácie zameranej na tlač, aby poslúžila ako poučenie pre pribúdajúce budúce kampane.“

Napriek citovanej kritike bola operácia TP-AJAX hodnotená vo Washingtone ako obrovský politický úspech a práve vstave euforického opojenia sa Spojené štáty prostredníctvom CIA pustili do ďalšieho dobrodružstva v Guatemale. Tamojšia akcia, zameraná na zvrhnutie legitímnej vlády bývalého armádneho kapitána menom Jacobo Árbenz Guzmán, dostala krycí názov PB-SUCCES, čo v preklade znamená úspech. Aj zvolenie optimistického krycieho pomenovania operácie nasvedčuje, že kovboji okolo direktora CIA Allena Dullesa mali po akciách v Taliansku, Iráne a medzitým aj v Grécku egá poriadne podkuté sebavedomím.

Dávno predtým, ako sa USA rozhodli psychologickou vojnou a ozbrojeným pučom odstrániť legitímnu vládu prezidenta Árbenza, Guatemala bola politicky, ekonomicky a sociálne ťažko skúšanou krajinou. Ak vynecháme španielsku koloniálnu nadvládu, zložité etnické a sociálne vzťahy a preskočíme revolúciu roku 1944, po ktorej došlo k zvrhnutiu režimu oligarchie vlastníkov pôdy, reprezentovanej diktátorom Jorgem Ubicom, nemôžeme obísť rok 1951, keď sa po demokratických voľbách moci ujal prezident Árbenz a skrížil kordy s americkou plantážnickou spoločnosťou United Fruit Company (UFC), najväčším producentom banánov v Guatemale.

UFC vyvážala banány predovšetkým na americký trh. Počas diktátorovho režimu sa tešila v Guatemale mnohým privilégiám. Od Ubica dostala do daru stovky míľ štvorcových pôdy, nemusela takmer vôbec platiť dane a nebola viazaná reguláciami v pracovnoprávnych vzťahoch, čo UFC prakticky umožňovalo vykorisťovať roľníkov pracujúcich na plantážach. Americkej firme bolo umožnené monopolne ovládnuť guatemalské železnice, námornú prepravu a niektoré maloobchodné odvetvia.

Prezident Árbenz odštartoval po nástupe k moci progresívne reformy. Progresívne v tom najlepšom zmysle slova, žiadne dúhové nezmysly. Domácu oligarchiu a Američanov najviac pobúril pozemkovou reformou. Bola založená na vyvlastnení a prerozdelení dlhodobo neobrábanej pôdy medzi drobných roľníkov. Pôvodní majitelia mali byť odškodnení vládnymi dlhopismi s trojpercentným úrokom so splatnosťou 25 rokov. Konzervatívnej pozemkovej oligarchii sa to, pochopiteľne, nepozdávalo, a to aj napriek tomu, že znárodnenú pôdu určenú na prerozdelenie neobrábala.

Pobúrená bola aj americká spoločnosť UFC. Z troch dôvodov. Po prvé, aj UFC dlhodobo neobrábala nezanedbateľnú časť pôdy. Po druhé, prezident požadoval, aby konečne platila dane. Po tretie, reformy garantovali zamestnancom základné práva aj minimálnu mzdu.

Sila psychologickej vojny

Dokumenty zverejnené americkými archívmi a nedávno odtajnené dejiny operácie PB-SUCCESS, vcelku objektívne spísané internými historikmi CIA, potvrdzujú, že washingtonské spravodajské kruhy vyhodnotili politiku prezidenta Árbenza ako komunistické sprisahanie. CIA bez akejkoľvek opory v materiálnej realite tvrdila, že situácia v Guatemale je prvým príkladom usadenia sa komunizmu na „americkom zadnom dvorčeku“. Vysvetlenie pojmu americký zadný dvorček je veľmi jednoduché. USA považovali, považujú a vždy budú považovať celú západnú hemisféru, teda oba americké kontinenty vrátane Strednej Ameriky za svoju sféru vplyvu. Medzi pojem sféra vplyvu a zadný dvorček je možné dať v americkom geopolitickom slovníku znamienko rovná sa.

Politická realita v Guatemale však bola úplne iná, ako ju opisovala CIA. Po prvé, prezident Árbenz bol centrista. Po druhé, v parlamente sa síce opieral o Stranu práce (PGT), ale ani tento subjekt nebol extrémne ľavicový, dokonca sa pohyboval viac v strede politického spektra. Po tretie, guatemalský parlament mal 61 členov, z toho boli len štyria komunistickí poslanci. Po štvrté, ani jeden minister Árbenzovej vlády nebol komunista. Šiesti alebo siedmi komunisti zastávali vo vláde funkcie pod úrovňou kabinetu a je pravda, že mali vplyv na pozemkovú reformu. Avšak samotné prerozdelenie pôdy nebolo v žiadnom prípade extrémne a nebolo ani uskutočnené bez náležitého odškodnenia. Inými slovami v Guatemale sa nekonal žiaden boľševický prevrat ani nič podobné.

Napriek tomu dostala CIA od prezidenta Eisenhowera zelenú na spustenie rozsiahlej tajnej operácie, cieľom ktorej malo byť prostriedkami propagandy, teda šírenia masových dezinformácií, a aj za pomoci ozbrojeného puču povaliť režim prezidenta Árbenza. Američanom v tomto ohľade výrazne pomáhal nikaragujský diktátor Anastasio Somoza. Okrem mnohej inej podpory poskytol územie Nikaraguy na výcvik odbojovej polovojenskej skupiny bývalého guatemalského vojaka menom Carlos Castillo Armas, ktorý sa tesne pred zvolením Árbenza pokúsil o ozbrojený puč. Prevrat stroskotal, Armas skončil v base, ale keďže podplatil strážcu, podarilo sa mu utiecť do Hondurasu. Tam si ho našla CIA a urobila z Armasa vodcu ozbrojeného odporu proti legitímnej guatemalskej vláde.

História operácie PB-SUCCESS je mimoriadne komplikovaná a jej detailné rozpovedanie by nebolo z hľadiska témy tohto textu účelné. Je však podstatné spomenúť niekoľko dôležitých okolností. Akcia bola v zásade veľmi rýchlo prevalená a celý svet, nielen guatemalský režim vedel o úsilí USA zmeniť v krajine vládu. Aj napriek tomu bol z pohľadu Američanov projekt dotiahnutý do úspešného konca. Nie v dôsledku polovojenskej aktivity zradcu Armasa, pretože jeho útok na Guatemalu z územia El Salvadoru bol hotové fiasko. Veľkú časť Armasových vojakov bola schopná spacifikovať, odzbrojiť a zadržať polícia Salvadoru. So zvyškom si hravo poradili guatemalské ozbrojené sily, aj keď Američanmi naverbovaní ázijskí piloti bombardovali hlavné mesto.

Árbenzova vláda padla vplyvom masívneho pôsobenia psychologickej vojny. Avšak aj to má háčik. Prezident a vedenie armády neboli vystrašení z toho, čo bolo vyslovené v ilegálnom rádiovom vysielaní CIA, napísané na letákoch alebo v domácej či zahraničnej tlači. Samozrejme, aj to malo na vedenie štátu príznačné psychologické účinky. Vláda však padla v dôsledku strachu zo skrytej hrozby. Dôstojníci generálneho štábu boli presvedčení, že ak neuspeje Armasova ofenzíva, ktorú nebol problém utopiť v krvi, na Guatemalu priamo zaútočia pozemné sily amerického námorníctva, koncentrované na dvoch bojových lodiach v Honduraskom zálive. Preto dali dôstojníci Árbenzovi ultimátum. Buď odstúpi, alebo sami povedú armádu na hlavné mesto, aby zabránili priamej Americkej intervencii.

Za danej situácie bol Árbenz nútený abdikovať. Američania na jeho miesto dosadili zradcu Armasa a do Guatemaly sa do veľkej miery vrátili staré poriadky spred roku 1944. Guatemala sa stala finančnou príťažou USA, pretože jej nový vláda sa od svojho bohatého spojenca pýtal neustále peniaze. Keď neskôr CIA zadržala a vyhodnotila približne 150 000 vládnych a straníckych dokumentov z úradu prezidenta Árbenza a sekretariátu strany práce, nenašla ani jeden dôkaz o napojení Guatemaly na Sovietsky zväz a jeho komunistickú stranu.

Z hľadiska anatómie skrytých operácií aj historických paralel je zaujímavé, že CIA zapojila do boja proti Árbenzovmu režimu aj protikomunisticky naladených študentov. Vydávali časopis, roznášali letáky, lepili samolepky a burcovali verejnosť. Na počiatku operácie vyčlenil šéf CIA Dulles na jej uskutočnenie rozpočet tri milióny dolárov, čo by dnes predstavovalo 36,4 milión USD.

Od CIA k USAID

Poslednými čiastočne zdokumentovanými skrytými operáciou CIA, zameranými na zmenu vlády bolo ovplyvňovanie volebnej kampane v Srbsku a Iraku v roku 2000, respektíve v roku 2005. Do porážky srbského prezidenta Slobodana Miloševiča investovala CIA v roku 2000 štyridsať miliónov dolárov (dnes by to bolo 75,2 milióna USD). Americkí špióni odovzdávali srbským opozičným lídrom peniaze v hotovosti, stretávali sa s nimi na území susedných balkánskych štátov, kde sa mohli pohybovať oveľa bezpečnejšie.

V roku 2003 sa rozhodol mladý Bush a jeho zločinecká skupina zvrhnúť režim ďalšieho zločinca Saddáma Husajna v Iraku. Vojenská operácia bola úspešná, avšak z politického hľadiska išlo o katastrofálne fiasko, pretože kontrolu nad podstatnou časťou irackej scény získal Irán. Aj preto pred parlamentnými voľbami v roku 2005 Bush uvažoval o povolení tajnej operácie CIA na zapojenie sa do volebnej kampane v prospech jeho vyvolenca Ayada Allaviho, avšak s ohľadom na vopred stratené nádeje od toho napokon upustil.

Bývalý riaditeľ CIA Leon Panetta (agentúru riadil v rokoch 2009 – 2011) pripustil, že aj po Srbsku najväčšia špionážna organizácia na svete „vo výnimočných prípadoch“ ovplyvňovala pred voľbami zahraničné médiá v záujme „zmeny postojov v krajine“. Podľa jeho slov CIA sa usilovala získať v danom štáte alebo regióne médiá, „schopné sprostredkovať“ určité informácie alebo pracovať na „ovplyvnení tých, čo môžu vlastniť časť médií, aby boli schopní spolupracovať, pracovať s vami pri doručovaní tej správy“.

S ohľadom na okolnosť, že v dôsledku prudkého rozvoja internetu a sociálnych sietí sa do veľkej miery zmenilo operačné prostredie vo sfére ovládania a manipulovania informácií, musela sa tomuto trendu prispôsobiť CIA. Po fiaskach reputácie spojených s priamymi vojenskými zásahmi alebo s podporovaním polovojenských prevratov sa začala viac orientovať na využívanie takzvanej mäkkej sily médií.

Z hľadiska ľahšieho popretia priameho zapojenia do psychologických a propagandistických aktivít bolo oveľa výhodnejšie financovať spriaznené, respektíve skorumpované zahraničné médiá prostredníctvom USAID. Mechanizmus fungovania tejto formy pôsobenia som popísal na začiatku textu, preto nie je potrebné vracať sa k téme na tomto mieste.

Iný, veľmi podobný spôsob zasahovania do vnútropolitických záležitostí iných štátov využíva aj britská vláda. Anglický portál Declasified UK len nedávno priniesol informácie o tom, že britské ministerstvo zahraničných vecí investovalo prostredníctvom firmy Zinc Network takmer desať miliónov libier do ovplyvňovania verejnej mienky v rôznych Európskych štátoch, a to vrátane Slovenska pred parlamentnými voľbami v roku 2023. Zinc Network najímala takzvaných influencerov, úlohou ktorých bolo na YouTube uverejňovať príspevky vopred schválených úradníkmi ministerstva zahraničných vecí Spojeného kráľovstva.

Napokon sa zrodil Púchovský

Ďalšia novinka vo sfére ovládania informačného prostredia a cenzúry na globálnej úrovni sa začala výraznejšie presadzovať po prvom zvolení Donalda Trumpa za amerického prezidenta v novembri 2016. Nielen americké médiá, ale aj Demokratická strana a na ňu napojené štruktúry spravodajského aparátu USA začali tvrdiť, že Trump vyhral vďaka vplyvu trollov platených Ruskom a jeho spravodajskými službami.

Napriek tomu, že FBI ani CIA neboli schopné poskytnúť jediný dôkaz o existencii ruského sprisahania, toto obvinenie sa stalo trvalkou liberálno-progresívnej propagandy. V kruhoch Demokratickej strany a liberálnych médií išlo a dodnes ide o nespochybniteľnú dogmu. Na nej bol následne v USA postavený gigantický priemysel cenzúry obsahu najväčších sociálnych sietí, ako sú Facebook, X (predtým Twitter), YouTube, TikTok, Reddit a ďalšie.

Záštitu nad projektom prevzalo americké ministerstvo vnútornej bezpečnosti a jeho Agentúra pre bezpečnosť kybernetickej infraštruktúry (CISA). Pôvodne bola zriadená s cieľom ochraňovať kybernetickú bezpečnosť USA, avšak časom si prisvojila právo dozerať aj na takzvanú informačnú bezpečnosť Američanov na sociálnych sieťach, čo je len eufemistické označenie cenzúry. Keďže americká ústava neumožňuje štátu priamo cenzurovať alebo obmedzovať slobodu prejavu, CISA uzavrela pakt s univerzitami, tretím sektorom aj súkromnými firmami. Ich úlohou bolo monitorovať obsah na sociálnych sieťach, dotýkajúci sa domácej a zahraničnej politiky, ochorenia COVID-19, LGBTI problematiky, neskôr vojny na Ukrajine a podobne.

Vládni úradníci, zástupcovia univerzít a cenzori najväčších sociálnych sietí ako Facebook, TikTok, YouTube, Twitter a podobne disponovali spoločnou uzavretou online aplikáciou. Jej prostredníctvom v reálnom čase a v režime 24/7 zdieľali odkazy na „nevhodný“ obsah, ktorý bol následne odstraňovaný. V USA sa tak zavŕšil cyklus prechodu boja proti vonkajšiemu nepriateľovi prostredníctvom CIA k cenzúre vnútropolitickej diskusie pomocou spojenia vládnych agentúr, univerzít, tretieho sektora a technologických gigantov. Počas pôsobenia Bidenovej administratívy boli odstránené zo sociálnych sietí stovky tisíc videí, textov a iných príspevkov s potenciálnym dosahom na desiatky miliónov divákov a čitateľov.

Samozrejme, aj tieto „výdobytky“ Spojené štáty úspešne exportovali do sveta. Vrátane Slovenska. Portál Marker prednedávnom uverejnil informácie, založené na uniknutých vládnych dokumentoch, podrobne popisujúcich ako fungovala cenzúra slovenských sociálnych sietí v rokoch 2020 – 2023. Najaktívnejším cenzorom bol ideologický fízel či, ak chceme, „policajt pravdy“ Dávid Púchovský. Činili sa aj cenzori Naďovho ministerstva obrany a ďalších štátnych orgánov. Najmä od Facebooku žiadali mazanie úplne rovnakého obsahu ako ich kolegovia – cenzori v USA.

Môžu sa na nás hnevať, keď ich nazývame americkými agentmi?

Viac aj v videu TU.

Zdroj: datel.news