Jedným z najvážnejších problémov fungovania štátov v súčasnosti je otázka nezávislosti súdnictva. Do rozhodnutí súdov chcú zasahovať rôzne subjekty a preto sa do ústavných poriadkov štátov dostávajú rôzne garancie sudcovskej nezávislosti. Tradične sa o zásahy pokúšajú najmä predstavitelia výkonnej alebo zákonodarnej moci v rámci daného štátu a preto sa zákony najmä proti tomuto zasahovaniu. Veľmi nebezpečné je však aj úsilie zo strany rôznych ekonomických subjektov či cudzích tajných služieb, ktoré pri tomto ovplyvňovaní využívajú najmä mimovládny sektor a médiá. Táto taktika sa úspešne použila v Latinskej Amerike, kde existovali spoločné záujmy miestnych oligarchov a tajných služieb z USA. Washington na začiatku 21. storočia čelil vážnej výzve, ktorou bola emancipácia štátov v Latinskej Amerike. Vo väčšine krajín zvíťazili ľavicové politické sily, ktoré odmietli politické a ekonomické vzory z USA a začali pestovať nezávislejšiu zahraničnú politiku. Mali pritom väčší manévrovací priestor, pretože ekonomický rast Číny im ponúkol alternatívu voči obchodu s USA a ich spojencami.

Keďže obvyklé nástroje na zmenu vlád v Latinskej Amerike prestali fungovať, USA pripravili nové stratégie. Významným momentom malo byť neverejné stretnutie v hoteli Marriot v Atlante v roku 2012, kde sa vytvoril tzv. Atlantský plán, ktorý mal viesť k zmenám tamojších vlád prostredníctvom súdnej a mediálnej moci. Z hľadiska témy boja proti korupcii bola veľmi vážnou informáciou účasť niektorých brazílskych sudcov na stretnutí. Samozrejme, väzby USA na brazílskych sudcov boli známe už oveľa skôr a o vzťahoch sudcu Sergia Mora s USA písali WikiLeaks už v roku 2009. Jednou z oblastí, na ktoré sa USA zameriavajú, je boj proti korupcii a príprava justičných orgánov na tento boj. Korupcia v Latinskej Amerike predstavuje latentný a veľmi vážny problém a jej potláčanie má význam. Do tohto boja sa zapája aj veľa subjektov s čestnými úmyslami a často ich len ťažko odlíšiť od spravodajských aktivít. Ani zapojenie USA nie je vždy rovnaké, niekedy sa zapája US Aid, inokedy mimovládne organizácie, financované z USA.

Proces s brazílskym exprezidentom Lulom bol vyvrcholením tejto novej americkej stratégie. Išlo tiež o výsledok protikorupčnej akcie zvanej Java Lato, ktorá odhalila, že konkrétni funkcionári získavali úplatky za vybavenie kontraktov od štátom vlastnených spoločností, najmä Petrobras. Operácia sa datuje do obdobia rokov 2014 – 2021. Podnety na obvinenia voči Lulovi sa však objavili už skôr, v článku O Globo. Vo veľmi krátkom čase sa objavili ďalšie články, ktoré obviňovali bývalého prezidenta z korupcie. Teória o Lulovej korupcii začala postupne žiť svojim životom, nabaľovali sa rôzne špekulácie. Začali sa dokonca vytvárať celé legendy, v ktorých sa dlhoročný problém korupcie pripisoval konkrétnemu politikovi. Neskôr sa točili aj celé filmy, napr. „Federálna polícia: zákony platia pre každého“ či seriál „Mechanizmus“. Tieto diela na spôsob slovenského filmu Sviňa manipulatívne podsúvali verziu, v ktorej sudca Moro predstavoval dobro a exprezident Lula da Silva zlo. Na glorifikácii sudcu Mora sa podieľali aj americké médiá, napr. časopis Time ho označil za jednu zo 100 najvplyvnejších osôb sveta.

Jedným z následkov masívnej mediálnej kampane voči Lulovi a Rousseffovej boli obrovské protivládne protesty. Mladí ľudia, ktorí si obdobie pred Lulom nepamätali, ľahko podľahli médiami šírenej predstave, že uvedení politici sú hlavnou prekážkou v boji proti korupcii a po ich odstúpení sa bude situácia zlepšovať. Masové antikorupčné protesty sa výrazne prejavili v období pred MS 2014 vo futbale, ktoré organizovala práve Brazília. Avšak hoci boli protesty početné, neviedli k tomu, aby Strana pracujúcich (PT) stratila svoju voličskú základňu. Naopak, v prezidentských voľbách roku 2014 Dilma Rousseffová opäť zvíťazila. Samozrejme, protivládne masové protesty pokračovali i po voľbách a mainstreamové médiá na nestále poukazovali. Rozhorčená atmosféra napomohla aj impeachmentu proti prezidentke Rousseffovej v roku 2016. Je zrejmé, že pre úspech impeachmentu museli oligarchovia skorumpovať viacero poslancov, dokonca aj zo strany PT, avšak v atmosfére verejného hnevu aj to médiá vnímali ako čosi normálne. Po odvolaní prezidentky Rousseffovej zasa Brazíliou otriasali protesty priaznivcov PT, tie však našli len malú odozvu v miestnych i zahraničných médiách.

Na mediálnu kampaň zareagovali sudca Moro a Deltan Dallagnol, prokurátor v kauze Java Lato, keď nechali odpočúvať množstvo osôb. Selektívny výber odpočúvanej matérie bol posunutý médiám, ktoré v spoločnosti začali šíriť hnev proti skorumpovaným politikom. Pri mnohých odpočúvaniach a zverejneniach pritom sudca Moro zjavne prekračoval svoje právomoci. Platilo to napr. v prípade komunikácie Dilmy Rousseffovej v čase výkonu jej prezidentskej funkcie. Prezidentku štátu mohol stíhať a odsúdiť iba Najvyšší súd Brazílie, nie protikorupčný vyšetrujúci sudca. Zverejnenie jej rozhovorov s ex-prezidentom Lulom da Silva z hľadiska trestného práva nič zásadné neprinieslo, ale pre novinárov to bola aj tak vítaná príležitosť na útoky proti prezidentke. Ešte závažnejšie však bolo odpočúvanie rozhovorov medzi ex-prezidentom Lulom da Silva a jeho advokátom či celej advokátskej kancelárie, ktorá ho zastupovala. Nielen v Brazílii by obžalovaný mal mať garanciu, že dôverné informácie, ktoré oznámi advokátovi, neskončia u obžaloby. Ani z tohto odpočúvania však Moro a Dallagnol presvedčivé dôkazy nevyťažili. Na druhej strane, vopred poznali stratégiu obhajoby a tak mali v trestnom konaní výhodu.

Jedným zo základných nástrojov v boji proti korupcii sa stali neustálené a nekonkrétne obvinenia, pričom vo väzbe končili ľudia, ktorí ani netušili z čoho ich vinia (kedy, s kým a čo spáchali). Veľmi častým nástrojom sa stalo aj využívanie inštitútu tzv. kajúcnikov. Niektorých zlomila dlhotrvajúca väzba. Podmienky vo väzbe boli často naozaj tvrdé a niektorým ľuďom zničili život. Podnikateľ Coutinho de Sá sa už za šesť mesiacov zmenil na „ľudskú trosku“: musel spať v cele na matraci na podlahe (nebolo vraj dosť postelí), upierali mu stretnutia s dcérou, rozpadlo sa mu manželstvo, atď. Mnohí odsúdení sudcom Morom boli neskôr oslobodení Najvyšším súdom Brazílie. Niektorým obvineným sa však podarilo preukázať vinu a práve tí sa pokúsili spoluprácou s s orgánmi činnými v trestnom konaní (OČTK) znížiť svoj trest. Veľa kajúcnikov sa objavilo v koncerne Odebrecht. Spomenúť treba najmä Marcella Odebrechta, vnuka zakladateľa firmy, ktorému reálne dokázali korupciu a tak sa snažil bombastickým udávaním významných politikov dosiahnuť zníženie trestu – miesto 19 rokov vo väzení tak už v roku 2017 odišiel do luxusného „domáceho väzenia“. Aj v Lulovej kauze bola dôkazná situácia slabá a tak i tu vsadili OČTK na kajúcnika, bývalého riaditeľa spoločnosti Grupo OAS (Leo Pinheiro).

Za čo bol teda Lula da Silva odsúdený? Od stavebnej firmy firmy Grupo OAS mal dostať nehnuteľnosť za to, že vybavil zmluvy so štátnou firmou Petrobras. OAS mala podľa článku prezidentovi Lulovi v pobrežnom meste Guarujá postaviť luxusnú nehnuteľnosť v komplexe Solaris (apartmán 164-A, 215 m2). Realita však bola taká, že Lulova manželka v roku 2005 naozaj začala splácať apartmán v stavbe v Guarujá, ktorá sa iba budovala – išlo však o podstatne menšiu a lacnejšiu nehnuteľnosť než tá, kvôli ktorej prezidenta odsúdili. Naopak, vlastníctvo veľkého apartmánu sa nepodarilo dokázať zo žiadnej evidencie nehnuteľností. Podstatnú úlohu tak zohral kajúcnik Leo Pinheiro ,ktorý tvrdil, že nehnuteľnosť patrí Lulovi. Okrem výpovede neprispel žiadnym dôkazom, len jednou fotografiou s Lulom. Ďalším „dôkazom“, o ktorý sa obžaloba opierala, bol nepodpísaný návrh zmluvy o predmetnej nehnuteľnosti. Takýto návrh zmluvy však opäť nič nedokazuje a Lula tvrdil, že nikdy uvedený návrh nevidel. Objavila sa aj fotografia Lulu s Pinheirom v danej nehnuteľnosti. Ešte nejasnejším bol údajný vzťah Lulu ku korupcii vo firme Petrobras, kde podľa sudcu Mora mal Lula da Silva vybavovať zákazku pre OAS. Sudca Moro a spol. také tvrdenie opäť nedokázali, hoci predložili množstvo odpočutých rozhovorov rôznych osôb. Tie potvrdzovali korupciu funkcionárov firmy Petrobras, ale nie to, že by bol za ňu zodpovedný práve Lula da Silva. Na doplnenie obrazu použil Moro články z mainstreamu, hoci tie boli iba špekuláciami. Väzba na firmu Petrobras však bola pre ingerenciu sudcu Mora potrebná, bez nej by mu vznikol problém s príslušnosťou. Celkovo, keby sa jednalo o iný trestný čin, zrejme by boli takéto „dôkazy“ vnímané ako výsmech, v boji proti korupcii však platilo, že všetci o Lulovej korupcii „vedia“ a komu nestačia predložené dôkazy, ten „obhajuje korupciu“. Faktom je, že táto atmosféra ovplyvnila rozhodovanie aj sudcov odvolacieho súdu v kauze a sudkyňa Carmen Lúcia proti Lulovi rozhodla kvôli jeho osobe. Po odhaleniach o manipulácii procesu však čestne priznala svoju chybu a v marci 2021 už rozhodla inak.

Takže hoci stále nie je vylúčené, že Lula da Silva bol skorumpovaný politik, kauza Java Lato ho skôr vyvinila. Okrem odsúdenia Lulu da Silvu sudca Moro napomohol i k impeachmentu prezidentky Rousseffovej (2010 – 2016). Postupoval však premyslene a vedel, že nemôže útočiť len na PT, inak by veľmi rýchlo stratil dôveryhodnosť. V podstate sa usiloval o kombináciu reálneho boja s korupciou a politických procesov, pričom odsúdenie skutočných korupčníkov dodalo váhu aj procesom s nepohodlnými politikmi. Na celej situácii je najparadoxnejšie, že na brazílsky boj proti korupcii doplatili Lula da Silva a Dilma Rousseffová, ktorí boli ľavicoví a kritickí k politike USA. Naopak závažné podozrenia z korupcie prezidentov Temera (2016-2018) a Bolsonara (od 2018) k ich odsúdeniu neviedli. V prípade Temera nestačila ani forenzne potvrdená nahrávka rozhovoru s oligarchom Batistom a odsúdený nebol ani v kauze Java Lato. Voči synovi súčasného prezidenta Bolsonara (od 2018) sú podozrenia ešte závažnejšie. Práve Bolsonaro pritom vystupoval pred voľbami ako bojovník proti korupcii a zo Sergia Mora urobil ministra spravodlivosti (odstúpil v apríli 2020). Zmena vo vedení štátu sa významne dotkla i vzťahov s USA: zatiaľ čo Lula da Silva oponoval americkej politike a Rousseffová dokonca odriekla návštevu v USA, za prezidenta Bolsonara sa Brazília zmenila na spojenca USA.

Boj proti korupcii sa dá využiť proti oponentom nielen v Brazílii, ale aj v iných krajinách. Táto téma patrí k hlavnej agende pravicových síl v Latinskej Amerike, napojených na USA: napr. v roku 2017 viedla mediálna protikorupčná kampaň k pádu prezidentky Bacheletovej v Chile. Je paradoxom, že tému boja proti korupcii presadzujú práve novinári z oligarchických médií. Na príklade Latinskej Ameriky by sme sa však mali poučiť aj na Slovensku a vyhnúť sa chybám, ktoré sa stali v prípade zneužívania boja proti korupcii. Vzhľadom na brazílske skúsenosti by sme si mali dať pozor na tri riziká:

• Spolupráca súdov, prokuratúry a médií

• Väzby na zahraničie

• Ideologicky zomknutá skupina

Veľmi pozorne si treba všímať spoluprácu súdov, prokuratúry a médií. Zvlášť to platí pre Špecializovaný trestný súd (ŠTS) a Úrad špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) a ich väzby na konkrétnych novinárov. Ak sa objaví podozrenie, že nejaký sudca ŠTS alebo prokurátor ÚŠP a novinár spolu pestovali úzke kontakty, malo by to viesť k jednoznačnému vyšetrovaniu. Proti koncentrovanej moci súdnictva a médií sa totiž dá vzdorovať len ťažko. Pokiaľ súd pošle obvineného do väzby, ten sa nemôže brániť v kyberpriestore a práve tam sa odohráva rozhodujúca bitka o jeho povesť. Ak ju médiá zničia, veľká časť verejnosti bude voči nemu požadovať čo najprísnejší rozsudok.

Mementom by mali byť aj chválospevy na protikorupčných sudcov v oligarchických médiách.

Iný závažný problém predstavujú väzby sudcov a prokurátorov. Ak sa poznajú príliš dobre, tak nemožno vylúčiť, že sa spolu tajne dohovárajú. V SR môže tieto obavy vyvolávať napr. úzky kontakt predsedu ŠTS a špeciálneho prokurátora z minulosti. Treba dbať na to, aby sa nemohli dohovárať proti jednotlivým obvineným, ako to robili sudca Moro a prokurátor Dallagnol v Brazílii.

Ďalším mementom z Brazílie je to, že boj proti korupcii by sa nemal zveriť do rúk malej skupiny ľudí. Na Slovensku taký krok bol v minulosti odôvodňovaný tým, že treba pretrhať regionálne väzby korupčníkov na miestnych sudcov a prokurátorov. Ak sa však protikorupčné aktivity dostanú do rúk úzkej skupiny ľudí, môžu byť problémom ich iné väzby, najmä na zahraničie – v Brazílii išlo o väzby na USA. Nezabúdajme, že USAID už pred 20 rokmi financoval publikácie o boji proti korupcii aj na Slovensku a zúčastňoval sa na nich obmedzený okruh osôb, ktoré dnes majú veľkú moc (napr. tu). Pretrhať väzby OČTK so zahraničnými subjektmi je rovnako dôležité ako pretrhať regionálne väzby.

Takisto platí, že žiadna skupina by si boj proti korupcii nemala „sprivatizovať“. Keďže sa pri uvedených aktivitách pohybuje malý okruh ľudí, hrozí, že sa stanú aj ideologicky príliš zomknutou skupinou – to môže mať dopad na selektívnosť trestných konaní. Je potrebné, aby názorová pluralita medzi protikorupčnými sudcami a prokurátormi zodpovedala názorovej pluralite v spoločnosti. Osobne poznám politické názory len u malej časti sudcov ŠTS a prokurátorov ÚŠP, avšak určitú jednostrannosť u nich vidím. Na základe brazílskej skúsenosti treba politickým názorom sudcov ŠTS a prokurátorov ÚŠP prikladať veľký význam.

Na záver možno iba konštatovať, že kvôli uvedeným problémom z Brazílie by sme mali zobrať do úvahy to, čo nás vývoj naučil: na snahu o potlačenie korupcie by sme nemali rezignovať, ale princípy právneho štátu sa nedajú nahradzovať protikorupčným moralizmom.

Autor: doc. JUDr. Branislav Fábry

Zdroj: brankof.blog.pravda.sk