Cesta Ivana Štefunka od Mladej demokratickej ľavice až k liberálnemu Progresívnemu Slovensku
27.02.2019
Kto je vlastne ten Ivan Štefunko a prečo je jeho vymazlený marketing tak populárny hlavne medzi mladými a nekomplikovano mysliacimi ľudmi? Pokúsime sa priniesť odpovede, hoci sa nás nikto nič nepýtal.
Mgr. Ivan Štefunko, rodák z Popradu (ako by tých pohrôm na slovenskú hrudu z tohoto mesta už nebolo dosť) je podnikateľ a spoluzakladateľ viacerých spoločností. V roku 2016 spoluzakladal občianske združenie Progresívne Slovensko, od 20. januára 2018 je predsedom rovnomenného politického hnutia.
O pár dní bude iste prijímať gratulácie k svojim 42 narodeninám a za našu redakciu môžem potvrdiť, že budeme pri tom. Ako vyštudovaný politológ rozhodne vždy mienil obohatiť už aj tak bohaté slovenské politologické nebo. Štátnu skúšku skladal na UMB Banská Bystrica, nechvalne to známej univerzite, takže je len otázkou času, kým sa nejaký investigatívec nezačne zaoberať jeho záverečnou prácou.
Po štúdiu sa naplno začal venovať politike. Pridal sa k ľavicovému združeniu Mladá demokratická ľavica, ktorá inklinovala k dnes už zaniknutej Strane demokratickej ľavice (SDĽ) a bol jeho predsedom. Neskôr sa stal zahraničným tajomníkom SDĽ, vďaka čomu mal možnosť komunikovať so svetovými a európskymi sociálnymi demokratmi. V roku 2003 Mladá demokratická ľavica zanikla. Politické aktivity Ivana Štefunka pokračovali pod vedením Milana Ftáčnika (toho istého Ftáčnika, ktorého voliči nominantov Progresívneho Slovenska nemôžu ani cítiť) v rámci Ftáčnikovej SDA. Ale aj tá ale zanikla zlúčením so Smerom. Ako neochvejný neomarxista bol v období 2001-2005 riaditeľom a vydavateľom ľavicového časopisu Slovo. V roku 2006 v rozhovore pre sme.sk dokonca povedal: „Ľavica je pre mňa základná platforma pre ozajstnú slobodu a demokraciu. Len človek, ktorý je skutočne nezávislý, môže byť slobodný a nebude utláčaný.“ Pekné slová, možno raz budú aj niekde vytesané do kameňa.
Čas bežal ďalej. V roku 2010 sa k veslu predrala modrá squaddra pod vedením Ivety Radičovej, a tak bolo nutné v mene cash flow zmeniť orientáciu. Rozumej politickú, o tej sexuálnej nič neviem.
Už vtedy mal nejaké skúsenosti s odčerpávaním prostriedkov zo štátnych zdrojov, no podľa zaručených informácií z vnútra bývalého SDKÚ‑DS, malý Ivan (Štefunko) chcel aj naďalej hrať rôzne hry, tak poprosil veľkého Ivana (Mikloša) o peniaze. Ten mu vtedy dohodol kontakt s ProPartners a tí ho vraj financujú dodnes“.
Treba však poznamenať, že v tých časoch pod jeho vedením dobre prosperoval portál Pelikán, ktorý za ceny častokrát nad priemerom normálnych cien leteniek, bežne ponúkaných inými cestovnými kanceláriami na Slovensku, “výhodne” dohadzoval letenky aj niektorým štátnym úradom.
V súhrne podľa Centrálneho registra zmlúv len táto Štefunkova firma vyčerpala zo štátneho rozpočtu viac ako 1,12 mil. EUR . A to sa jedná len o obdobie od roku 2011, odkedy majú štátne úrady povinnosť zverejňovať všetky zmluvy. Čo bolo pred tým ani srnky netušia! No aké progresívne!
Po krátkej selanke počas ktorej sa Iveta Radičová mylne domnievala, že niečo ovláda a Riško pustil balónik, sa Robert Fico zohol a zodvihol moc ležiacu na zemi. Áno, nemýlite sa, zas tu bol čas na opätovnú zmenu orientácie. Samozrejme opäť hovorím o tej politickej. Zocelený neomarxistický podnikateľ Ivan Štefunko ani teraz neprestal loviť v starých kalných vodách, kde sa pre jeho firmy vždy niečo našlo, čím sa dalo uľaviť nahromadeným verejným financiám. Možno ho pri srdci hrialo vedomie, že je znovu v biznise so svojimi ľavicovými súdruhmi, na rozdiel od tých dvoch nekonečných rokov, keď sa musel stýkať s tými hroznými pravičiarmi.
A veru on neotáľal a nelenili ani jeho súdruhovia. Hneď v prvom polroku 2012 sa v gescii ministra financií podpisuje kontrakt na to, v čom bol najlepší – startupy, teda podpora začínajúcich podnikateľov. Známe tiež aj ako schéma JEREMIE, o ktorej odborníci dodnes tvrdia, že jej úspešnosť je minimálne diskutabilná. Na verejnosť presiakli dokonca informácie od viacerých podnikateľov, vraj mal údajne od nich niekto žiadať majetkové podiely na firmách, výmenou za schválenie úveru. Ale to budú určite nejaké ničím nepodložené hoaxy, či?
Týždenník Koment tvrdí, že podľa vysokého úradníka Ministerstva financií Slovenskej republiky mal Mgr. Ivan Štefunko za tieto „službičky“ Kažimírovmu ministerstvu v spleti sprostredkovateľov a Európskej investičnej banky spolufakturovať niekoľko miliónov ročne a to bez akéhokoľvek zverejnenia v registri zmlúv. Lebo, kto vie, ten vie.
Cesta Ivana Štefunka k Progresívnemu Slovensku alebo budovanie Smeru s ľudskou tvárou
Ako som písal v prvej časti, spletitosť a rozporuplnosť cesty mladého marxistu po zákutiach slovenského oligarchicko-politického pralesa nie je na slovenskej hrude nič neobvyklé. Voliči si zvykli, že ich neustále niekto odiera a ani sa im nečudujem, že sú unavení stále čítať o niekom, kto sa plánovite priživuje na ich mozoľoch.
Ale prekvapuje ma iný fakt. Na Slovensku je všeobecne rozšírený názor, že do politiky by mala okamžite začať prúdiť nová krv, ktorá by už neniesla so sebou zvyšky DNA od starých politických štruktúr. Na základe tohto názoru, silne podporovanému stranou s extrémne žiarivým názvom – Progresívne Slovensko, by mali byť nové vznikajúce strany nezávislé od vplyvu starých skompromitovaných strán a jedincov.
História frontmana novej a progresívnej strany Ivana Štefunka však hovorí niečo úplne iné. Štefunko, a tým aj jeho strana, členovia tejto strany, nevynímajúc prezidentskú kandidátku Zuzanu Čaputovú, títo všetci súdruhovia sú buď produktom SMERáckej politiky diverzifikácie vplyvu, alebo sú aspoň SMERom poznačení.
Ako uviedol tyzdennikkoment.sk asi pred rokom:
Tragédia Slovenska je to, že takzvaná nová krv nie je tým, čo od nej očakávame, práve naopak, je len tým, čo tu nechceme – tradične spojená s vládnucimi stranami, finančne závislá, personálne prepojená, avšak v médiách sa predstavujúca ako nepriateľ SMER‑u.
Skutočnosť je však iná, ako hovorí jeden z kľúčových ľudí šéfa úradu vlády Slovenskej republiky: „Ivan (Štefunko; pozn. redakcie) sem chodí ako na klavír a pýta stále peniaze na kampaň a niekto tu na úrade mu ich dáva, preto si myslím, že Progresívne Slovensko a SMER‑SD sú až priveľmi prepojené“.
Čo si má o tom myslieť triezvo uvažujúci volič? To je naozaj až toľko spoluobčanov padnutých na hlavu? Prečo sa dnes nájde toľko povrchne zmýšľajúcich (bohužiaľ sa nejedná len o mladých ľahko manipulovateľných jedincov), ktorí vás idú na sociálnych sieťach ukrižovať, ak povinne nekopete do Fica a SMERu a zároveň sa pred spaním povinne nemodlíte k jeho božstvu Progresívnemu Slovensku, zastupovanému tu na slovenskej zemi veľkňazom, jeho neomylnou svätosťou, Ivanom Štefunkom?
Ale naspäť k biznis plánu Štefunkových firiem. O tom, že všetky žijú zo štátnych peňazí písať nebudem, lebo prvá signálna sústava bežného voliča v tom momente prestáva vnímať ponúkané informácie. Okrem toho, na internete nájdete veľa nevyvrátiteľných informácií k tejto téme, od podstatne väčších odborníkov ako som ja. Vrátim sa k faktu, že Štefunkova firma Neulogy, čerpá finančné zdroje z programu Jeremie, ktorý je špecifický program EU a rozdeľovanie prostriedkov nie je (prečo asi?) v registri uvedené a dokonca ani na stránke daného programu. Ako k tomu príde daňový poplatník? Podľa neoverených informácií má ísť o miliónové čiastky.
Samotný Ivan Štefunko je majoritným prispievateľom do „ďalšej vlastnej eseročky“ s názvom Progresívne Slovensko. Ak vezmeme do úvahy, že jeho spoločnosti žijú zo štátnych peňazí (teda peňazí nás všetkých určených mimochodom aj na cesty, mosty, diaľnice, nemocnice, domovy dôchodcov, lieky…. doplňte si sami o čo neustále prichádzate), tak je celkom flagrantnou požiadavkou, aby sa verejnosť o týchto finančných prepojeniach dozvedela. Hlavne tá časť verejnosti, ktorá uvažuje, že pôjde PS a jej nominantku voliť. Aby PS pozitívni voliči neboli prekvapení, podobne ako v minulosti, že volia nejakého dobrého anjela z ktorého sa neskôr vykľuje dobrý čertisko.
Zaujímavé, že PS pozitívnym vôbec nevadí, že povaha káuz okolo Štefunkových firiem je v priamom antagonistickom rozpore s programom ich vyvolenej strany. Myslím tým jeho domnelý ale o to viac marketingovo propagovaný boj proti korupcii. On naozaj nie je prvý, kto víno pije a vodu káže, len som neustále v nemom úžase, že koľko ovečiek na túto obohranú pesničku ešte dokáže nalákať. Zrejme by najväčšiu kariéru spravil, ak by išiel prednášať politický marketing do Sládkovičova.
Len tak na okraj, medzi štedrých darcov sponzorujúcich PS, patria napríklad aj Igor a Dušan Kočišovci, predseda a podpredseda predstavenstva spoločnosti GA drilling, ktorá dostala 10 miliónov EUR za projekt, ktorý dokonca spochybnila hodnotiaca komisia Ministerstva školstva. Ďalej spoločnosť Monogram Technologies, v ktorej vlastní štvrtinový podiel Ivan Štefunko, uspela v podozrivých eurofondových tendroch na vedu. V jednom z nich jej zvláštnym spôsobom „konkurovala“ spoločnosť Anext, spájaná s bývalým odídeným ministrom financií Jánom Počiatkom (Smer).
V tejto súvislosti, do hrude bijúce sa prehlásenie PS sa zdá byť dokonale zmätočným: „ Každé euro, ktoré vyplatí štát, musí byť užitočné. Musíme sledovať nie to, či sa minuli peniaze, ale čo sme za tie peniaze dostali a čo sme tým dosiahli“.
Smial by som sa, ak by to celé nebolo také žalostné.
Tento seriál nekončí, verím, že materiál na jeho pokračovanie nám dodá sám šéf PS a jeho ďalšie kroky na politickej scéne Slovenska
