Cieľom Kotlebu kandidovať v prezidentských voľbách bolo vraj odobrať hlasy Harabinovi a pomôcť Šefčovičovi postúpiť do druhého kola

10.02.2020 12:34

Odchody vysokopostavených členov ĽSNS sa uskutočňujú na pravidelnej báze a vo veľkej miere za nimi stojí práve osoba lídra. Inak tomu nie je ani v prípade niekdajšieho krajského košického predsedu strany Štefana Surmáneka, súčasného kandidáta strany Vlasť. Ten vo svojom vyjadrení ostro skritizoval Mariana Kotlebu za rozbíjanie pronárodných síl v prezidentských voľbách, za uzatvorenie nepísanej dohody so Smerom a v konečnom dôsledku aj za uľahčenie víťazstva Zuzany Čaputovej. Rovnako sa mu nepáčil ani jeho postup po založení strany Štefana Harabina.

V úvode svojho blogu prichádza Surmánek s názorom, že rozhodnutie lídra ĽSNS uchádzať sa o priazeň voličov v posledných prezidentských voľbách bolo výsledkom politickej kalkulácie, nízkej miery predvídavosti, ale hlavne „uzatvorenie ‚nepísanej dohody‘ medzi M. Kotlebom a predsedom strany Smer-SD R. Ficom“.

Vraj bolo totiž vopred jasné, že nakoľko Harabin a Kotleba oslovujú rovnaký typ voliča a ich programy sa prekrývajú, nevyhnutne to povedie k situácii, že do druhého kola volieb sa nedostane ani jeden z nich. Podľa Surmánekovho postoja sa tak opäť potvrdilo pravidlo, že kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Pripomenul tiež, že Harabinove preferencie boli vyššie než tie Kotlebove.

„Z toho logicky vyplývalo, že ak by M. Kotlebovi išlo skutočne o záujem Slovenska a o snahu zabrániť víťazstvu liberálneho kandidáta (Z. Čaputovej), resp. víťazstvu na pronárodne sa hrajúceho a dočasne aj proslovensky cítiaceho kandidáta strany SMER- SD M. Ševčoviča, tak by sa vzdal v prospech preferenčne silnejšieho kandidáta, ktorým bol jednoznačne Š. Harabin,“ píše niekdajší kotlebovec.

Viac v článku Dennika S TU.

Čo viedlo M. Kotlebu vstúpiť do vopred prehratého boja o prezidentské kreslo?

Prečítajte si celý blog profesora Surmánka:

Rozhodnutie M. Kotlebu vstúpiť do volebného boja a kandidovať na funkciu prezidenta SR bolo výsledkom politickej kalkulácie, nízkej miery politickej predvídavosti ale hlavne a predovšetkým, dôsledkom uzatvorenia „nepísanej dohody“ medzi M. Kotlebom a predsedom strany SMER-SD R. Ficom.  A to aj napriek tomu, že svoju kandidatúru ohlásil aj Š. Harabin, prezentujúci sa ako občiansky a národne orientovaný kandidát, ktorého volebný program sa do značnej miery prekrýval s programom M. Kotlebu. Dopredu bolo jasné, že títo dvaja kandidáti budú z veľkej časti oslovovať tú istú skupinu sympatizantov a voličov, čo nevyhnutne musí vyústiť do situácie, kedy do druhého kola volieb nepostúpi žiaden z nich. Aj v tomto prípade sa potvrdilo pravidlo, podľa ktorého, tam, kde sa dvaja bijú, tretí zvíťazí. Podľa dlhodobých predvolebných prieskumov verejnej mienky (čo potvrdili aj konečné výsledky volieb) preferencie Š. Harabina boli vyššie než jeho protikandidáta M. Kotlebu. Z toho logicky vyplývalo, že ak by M. Kotlebovi išlo skutočne o záujem Slovenska a o snahu zabrániť víťazstvu liberálneho kandidáta (Z. Čaputovej), resp. víťazstvu na  pronárodne sa hrajúceho a dočasne aj proslovensky cítiaceho kandidáta strany SMER- SD M. Ševčoviča, tak by sa vzdal v prospech preferenčne silnejšieho kandidáta, ktorým bol jednoznačne Š. Harabin.

Pravdou je, že cieľom predsedu ĽS Naše Slovensko bolo odobrať hlasy kandidátovi na funkciu prezidenta SR Š. Harabinovi a tým mu zabrániť v jeho postupe do druhého kola volieb. Tomu zodpovedala veľmi nechutná, urážlivá a dehonestujúca ohováračská kampaň proti Š. Harabinovi, ktorú rozpútali niektorí predstavitelia ĽS Naše Slovensko, pričom je pravdou aj to, že Š. Harabin patril k tým osobnostiam, ktoré sa nikdy nezapojili do nepriateľskej kampane proti ĽS Naše Slovensko a jej predstaviteľom, vrátene jej predsedu M. Kotlebu. Neskôr, len niekoľko mesiacov po prezidentských voľbách a vzniku strany Vlasť (v čele s volebným lídrom Š. Harabinom), obrátil sa M. Kotleba na Š. Harabina s ponukou zabudnúť na krivdy minulosti a v záujme Slovenska a boja proti liberálom navrhol spojiť svoje sily, vytvoriť spoločnú kandidátku a úzko spolupracovať na dosiahnutí spoločného cieľa, ktorým je víťazstvo vo voľbách a záchrana Slovenska pred vládou ultraliberálnych protinárodných a protislovenských síl. Pričom odpoveď na návrh spolupráce M. Kotleba nediplomaticky (inak povedané formou ultimáta a prostredníctvom médií) podmienil konkrétnym dátumom, teda do konca októbra 2019, dokedy platila jeho ponuka. Nielen v bežnom živote, ale aj v politike platí, že ak chcem niekomu ponúknuť spoluprácu a túto svoju ponuku myslím vážne, tak mu dopredu nekladiem žiadne podmienky a ultimáta. To totiž do značnej miery znižuje dôveryhodnosť toho, kto takúto ponuku predkladá. Ponuka (pokiaľ bola myslená vážne) zo strany predsedu M. Kotlebu vytvoriť spoločnú kandidátku so stranou Vlasť bola z pohľadu predvolebnej taktiky ako aj z pohľadu budúcej možnej spolupráce politicky neuváženou a zbytočnou aktivitou. Je totiž viac ako isté, že počet hlasov oboch samostatne kandidujúcich pronárodne orientovaných politických subjektov a teda aj počet zvolených poslancov môže byť väčší, než pokiaľ by obe strany vytvorili spoločnú kandidátsku listinu. Väčší počet ich poslancov v budúcom parlamente môže byť zárukou väčšej úspešnosti pri ich vzájomnej spolupráci.

K tomu, aby človek pochopil skutočný motív zmeny postoja M. Kotlebu k svojmu niekdajšiemu protikandidátovi nemusí disponovať mimoriadnymi analytickými schopnosťami. Je otázne, nakoľko M. Kotleba svoju ponuku myslel vážne, pretože musel dopredu vedieť, že Š. Harabin  túto ponuku z celkom pochopiteľných príčin odmietne. Pravdou je skôr to, že jedným z motívov zmeny svojho názoru a vzťahu k Š. Harabinovi bola snaha preniesť zodpovednosť za rozdeľovanie a rozbíjanie pronárodných síl na lídra strany Vlasť, ukázať sa v očiach verejnosti ako ten, ktorý je ochotný zabudnúť na minulosť, ktorý je schopný odpúšťať a pasovať sa do úlohy vedúcej osobnosti a lídra pronárodných síl. Vzhľadom na tento svoj cieľ (stať sa lídrom pronárodných síl a tzv. veľkého Národného bloku), ako aj v snahe zlepšiť imidž ĽS Naše Slovensko vo verejnosti, M. Kotleba uzatvoril predvolebnú koalíciu so štyrmi politicky bezvýznamnými straníčkami – Národná koalícia, KDŽP Aliancia za rodinu, Priama demokracia a Doma dobre, s ktorými ĽS Naše Slovensko podpísala memorandum o predvolebnej spolupráci a vytvorení spoločnej kandidátky. Vedúcim predstaviteľom týmto „pol percentným stranám“ (a to im ešte nejaké desatiny percenta pridávam) ĽS Naše Slovensko ponúkla miesta na svojej kandidátke vo voľbách do NR SR, o čo vlastne týmto prospechárom a karieristom aj išlo.

V politike (ale nielen v politike) platí jedno staré ale osvedčené latinské pravidlo „cui prodest“ (komu to osoží), podľa ktorého, ak chceme zistiť skutočné motívy činnosti toho-ktorého politika, resp. skutočné príčiny jeho rozhodovania je potrebné odpovedať na otázku: v čí prospech to je, komu to prospeje, v záujme koho, resp. v záujme čoho daný subjekt postupoval tak, ako postupoval. Ak toto pravidlo aplikujeme na rozhodnutie M. Kotlebu kandidovať na funkciu prezidenta SR, jednoznačne nám vychádza, že cieľom jeho kandidatúry nebolo konečné víťazstvo (nie je možné považovať M. Kotlebu za tak naivného, aby skutočne veril, že postúpi do druhého kola, resp. že dosiahne celkové volebné víťazstvo), jeho skutočným cieľom a zámerom bolo odobrať hlasy Š. Harabinovi, zabrániť mu v jeho postupe do druhého kola volieb a v súlade so záujmom R. Fica (len naivný človek uverí tomu, že medzi predsedom ĽS Naše Slovensko a predsedom SMER-SD nedošlo k nejakej dohode, či presnejšie povedané k nejakému výmennému obchodu v zmysle niečo za niečo, pretože stále platí, že v politike sa nič nedeje nezištne, len pre pekné modré oči niekoho, resp. pre „lásku“ k niekomu) pomôcť jeho kandidátovi M. Ševčovičovi postúpiť do druhého kola. A v tom, ako vieme, uspela predstaviteľka ultraliberálneho Progresívneho Slovenska Z. Čaputová, ktorá sa stala prezidentkou SR. Je viac ako isté, že v prípade, ak by ĽS Naše Slovensko nepostavila svojho kandidáta a takýmto tichým a nepriamym spôsobom podporila Š. Harabina, ten by sa s istotou prebojoval do druhého kola, v ktorom mal obrovskú šancu zvíťaziť a stať sa prezidentom. Prezidentom, za ktorého by sa prevažná časť konzervatívne a pronárodne cítiacich občanov Slovenska, vrátane mnohých členov, sympatizantov a voličov ĽS Naše Slovensko nemusela hanbiť. Je viac ako isté, že pánu Harabinovi by v druhom kole volieb, okrem už získaných hlasov z kola prvého, dali svoje hlasy nielen väčšia časť voličov ĽS Naše Slovensko, ale aj veľký počet voličov SNS a SMER–SD (aj keď mnohí z nich by to chápali len ako voľbu menšieho zla, čo však nie je v tomto prípade podstatné), čo by ho s veľkou pravdepodobnosťou urobilo víťazom prezidentských volieb. Ak máme dnes na poste prezidenta SR ultraliberálnu a mimovládnymi organizáciami, politickými špičkami EÚ a ambasádou USA toľko propagovanú, obdivovanú a vychvaľovanú Z. Čaputovú, táto sa za svoje zvolenie môže do značnej miery poďakovať aj M. Kotlebovi, ktorý svojou nepriamou podporou Z. Čaputovej stratil akékoľvek právo v budúcnosti kritizovať jej aktivity a charakter jej politických rozhodnutí.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc., Košice

Reakcia Radovana Hrádeka - kandidáta kotlebovcov do parlamentu

Štefan Surmánek a jeho „PRAVDA“

Dňa 7.2.2020 vyšiel na blogu HS článok od Štefana Surmánka „Čo viedlo M. Kotlebu do vopred prehratého boja o prezidentské kreslo?“. Na túto lesnú zmes, inak recept podľa pána Surmánka z kuchárskej knihy ako rozvariť pronárodné a proslovenské strany, je potrebné reagovať faktami.

Skôr ako prejdeme k reakcii na recept pána Surmánka v danom článku je potrebné sa ho opýtať, čo v skutočnosti  robil pre stranu  a prečo pre túto stranu prestal pracovať. Odpoveďou sú financie, ktoré dostával v pozícii asistenta poslanca ĽSNS. Keď prestal finančný tok z titulu  jeho pozície asistenta poslanca, tak prestala aj motivácia, a zrejme aj jeho jednoznačný  záujem  urobiť všetko čo sa len dá  pre Slovensko a Slovenský národ. Som zvedavý ako sa kandidát č. 101 na strane Vlasť zachová, ak mu po voľbách z tejto strany prestanú pritekať financie. Uvidíme.

A poďme teraz k ingredienciam  z kuchárskej knihy pána Surmánka – ako rozvariť  pronárodné strany.

1. Pán Surmánek v svojom blogu tvrdí, že došlo k utvoreniu „nepísanej dohody“ medzi M. Kotlebom a R. Ficom pred vstupom M. Kotlebu do boja o prezidentský úrad. Toto bolo, podľa pána Surmánka, výsledkom politickej kalkulácie a nízkej miery politickej predvídavosti. Veľmi exotické ingrediencie, len neviem, kde sa tieto dajú získať. Asi len v obchodnom zastúpení Surmánek a spol. Inak povedané klame a pýtajme sa prečo ?

2. Pán Surmánek tvrdí, že M. Kotleba to urobil aj napriek tomu, že vedel, že Š. Harabin ohlásil svoju kandidatúru. Je už všeobecné známou skutočnosťou, že nikto netušil, a čo je horšie, že ani ĽSNS a to napriek dohode o podpore p. Harabina v jeho kandidatúre na prezidentský úrad, kedy a či vôbec p. Harabin ohlási svoju kandidatúru.

3. Podľa pána Surmánka, ak by M. Kotlebovi išlo skutočne o záujem Slovenska a o snahu zabrániť víťazstvu liberálneho kandidáta (Z. Čaputovej), resp. víťazstvu na pronárodne sa hrajúceho a dočasne proslovensky cítiaceho kandidáta SMERu Ševčoviča, tak by sa vzdal v prospech silnejšieho kandidáta, ktorým bol jednoznačne Š. Harabin. Áno, aj s tým by sa dalo súhlasiť, ak by ten kandidát, teda Štefan Harabin bol ochotný komunikovať a dodržať svoje slovo.

4. Podľa pána Surmánka bolo cieľom M. Kotlebu odobrať hlasy Š. Harabinovi a tým mu zabrániť postúpiť do druhého kola volieb. Tomu, podľa pána Surmánka zodpovedala veľmi nechutná, urážlivá a dehonestujúca ohováračská kampaň proti Š. Harabinovi. V prípade toho korenia pridaného do polievky na rozvarenie pronárodných síl treba ale upresniť, že Mazurek povedal pravdu o novele Trestného zákona, ako aj postoja pána Harabína k Lisabonskej zmluve. V prípade, že by sa Š. Harabín zachoval ako skutočný vodca pronárodných síl, ako sme všetci dúfali, dodržal svoje slovo, tak by možno pán Surmánek dnes nemal o čom písať.

5. Pán Surmánek uvádza, že len niekoľko mesiacov po prezidentských voľbách a vzniku strany Vlasť, obrátil sa M. Kotleba na Š. Harabina s ponukou zabudnúť na krivdy minulosti a v záujme Slovenska a boja proti liberálom navrhol spojiť svoje sily vytvoriť spoločnú kandidátku a úzko spolupracovať na dosiahnutí spoločného cieľa, ktorým je víťazstvo vo voľbách. Kotleba nediplomaticky (inak povedané formou ultimáta a prostredníctvom médií) podmienil spoluprácu konkrétnym dátumom, teda do konca októbra 2019. V prípade tohto stanoviska pána Surmánka možno povedať, že to pán Surmánek riadne presolil. Je všeobecne známe aké boli dané termíny na vytvorenie kandidátnych listín do parlamentných volieb. Fakt neviem, ale ak je zákonná lehota pre pána Surmánka ultimátom, tak asi nehovoríme jednou rečou, čiže po Slovensky.

Bol som svedkom jednak predvolebnej prezidentskej kampane, a rovnako vyjednávania o predvolebnej spolupráci pri voľbách do NRSR a nebol som tam len ja. Preto eexistujedostatočné množstvo faktov a svedkov, ktoré tieto skutočnosti môžu potvrdiť. Ja nemám absolútne žiadny dôvod, aby som zavádzal čitateľa, no je mi z toho akurát tak smutno. Fakty sú uvedenú TU.

Fakty k bodu 4 sú uvedené TU a TU. Sedliacky rozum hovorí, že keby neboli predmetné paragrafy za ktoré sú tu stíhaní ľudia za názor uvedené v účinnosť v roku 2009, neboli by stíhaní ani Daňo, ani Vasky, ani Mazurek, ani Rostas, ani Fico, ani Havran, ani Grňo a v konečnom dôsledku ani Kotleba.

Výsledkom „úctyhodnej“ novinárskej práce pána Surmánka je, že sa veľmi tesno priblížil k „objektívnym novinárom“ z DenníkaN, SME, Topiek, a ešte „objektívnejších moderátorov“ z TA3, RTVS, Markízy a JOJky. Je to na škodu, pretože takýchto redaktorov je až prebytok. Názor si urobte sami.
 
Mgr. Radovan Hrádek – advokát

Predseda Odbornej komisie pre Právo a spravodlivosť K-ĽSNS a kandidát na poslanca NR SR za K-ĽSNS č. 30

Zdroj: denniks.sk / blog.hlavnespravy.sk (1), (2) / InfoVojna