Dokument „Mýty o NATO“ z dielne mimovládky Slovak Security Policy Institute ako manipulatívna propaganda
17.06.2020 10:59
Na jar tohto roku sa na stránkach ministerstiev obrany a zahraničia objavil dokument „Mýty o NATO“, ktorý vypracovala mimovládna organizácia Slovak Security Policy Institute (SSPI) . Táto organizácia, z ktorej pochádza aj súčasné vedenie ministerstva obrany (MO), je známa svojimi jednostrannými postojmi a materiál „Mýty o NATO“ to iba potvrdzuje. MO na svojej stránke uviedlo: „Slovak Security Policy Institute sa preto rozhodol zozbierať 10 najčastejšie šíriacich sa mýtov o NATO a našom členstve v Aliancii a vyvrátiť ich jasnými a ľahko overiteľnými faktami.“
Faktom ale je, že hoci predložený materiál hovorí o vyvracaní mýtov, sám obsahuje množstvo dezinformácií, manipulácií a konšpiračných teórií, ktoré sú tak očividné, že si ich nemožno vysvetliť inak než snahou o manipuláciu a propagandu.
V tomto texte sa budem venovať vyvracaniu manipulácií:
NATO od svojho vzniku skupinou demokratických štátov?
Hneď na úvod sa autori sa pokúsili vyvrátiť „Mýtus č. 1: NATO nie je prežitok z čias studenej vojny“. Pokúsili sa to však dokázať zjavne nepravdivými tvrdeniami, napr.: „Aliancia bola od svojho vzniku skupinou demokratických štátov, ktoré do nej vstupovali dobrovoľne a bez nátlaku v reakcii na túžbu vyhnúť sa opakovaniu zverstiev druhej svetovej vojny.“ Nech už budeme používať pojem demokracia akokoľvek široko, faktom je, že NATO nebolo od svojho vzniku skupinou demokratických štátov. Naopak, medzi jeho zakladajúcich členov patrili otvorení fašisti. Išlo najmä o Portugalsko vedené diktátorom Salazarom, ktoré odstránilo systém politických strán a nahradilo ho korporatívnym modelom štátu. Portugalsko tiež v 60-tych a 70-tych rokoch vystupovalo ako kľúčový spojenec rasistickej Južnej Afriky a Rhodézie: po zavedení sankcií OSN kvôli apartheidu ich podporovalo zo svojich kolónií v Angole a Mozambiku. V prípade Portugalska bol motiváciou pre vstup do NATO antikomunizmus, nie zverstvá druhej svetovej vojny, pretože na danej vojne skôr profitovalo.
Autori v texte tiež spomínali politiku rozširovania NATO a uvádzali, že bola „jedným z nástrojov demokratizácie štátov bývalého východného bloku“. To je však tiež pochybné, lebo o rozšírení NATO sa začalo vážne hovoriť až po odchode ruských vojsk z Nemecka a väčšina demokratických zmien nastala ešte pred tým. O demokracii by sa však dalo veľmi pochybovať aj u niektorých ďalších členov NATO, napr. v Turecku. V tomto členskom štáte prebehli mnohé akcie v rozpore s demokratickými princípmi, nielen proti Kurdom v Anatólii, ale aj v európskej časti. Napr. „krištáľová noc“ z roku 1955 skončila vyhnaním početnej gréckej menšiny z Istanbulu. Grécke obyvateľstvo v „druhom Ríme“ prežilo morové epidémie i sultánov, neprežilo však „demokraciu“ v členskom štáte NATO…
Autori pri vyvracaní „mýtu č. 1“ vypočítavali aj aktivity NATO po skončení studenej vojny, išlo však o veľmi selektívny výber a pri tomto výpočte nespomínali intervenciu v Juhoslávii 1999, zrejme preto, že bola v rozpore s medzinárodným právom. Ani aktivity uvádzané pri „mýte č. 1“ však príliš o úspešnosti NATO nesvedčili a výsledky zásahov NATO v Afganistane či v Líbyi sa dajú označiť priamo za neúspech. Autori v texte hrdo poukazovali aj na účasť NATO v Iraku: „Aliancia tiež pomáha pri budovaní obranných kapacít niektorých krajín Blízkeho východu a severnej Afriky. Azda najviditeľnejšia je v Iraku, kde pomáha najmä pri výcviku a mentoringu miestnych bezpečnostných síl.“ Ani Irak však nie je veľkým úspechom a po vražde K. Sulejmáního a deviatich ďalších osôb v januári 2020 si už západnú „pomoc“ neželajú ani oficiálne orgány Iraku. Práve tieto problémy ukazujú, že NATO po studenej vojne hľadá svoj zmysel a dokonca aj prezident E. Macron hovoril o NATO v štádiu klinickej smrti.
Ako je to s 2% HDP na obranu?
Možno konštatovať, že pri vyvracaní „Mýtus č. 2: Slovensko neposiela 2% HDP do rozpočtu NATO“ autori použili hrubý argumentačný faul a postavili si „slameného panáka“. Výhradou voči téme 2% HDP na obranu totiž nie je to, že by sa dané peniaze posielali do rozpočtu NATO, to si myslí naozaj málokto. Skutočnou výhradou je, že 2% HDP na obranu sú nesprávne nastavená priorita v čase, keď sa objavujú dramatické problémy v školstve, zdravotníctve, doprave, atď. Faktom tiež je, že štáty NATO dnes vynakladajú viac peňazí na obranu než zvyšok sveta dohromady, v prípade peňazí na vzdelávanie, výskum či ďalšie zásadné oblasti to však neplatí. Daný trend cítiť najmä v porovnaní s ázijskými štátmi. Autori na tieto výhrady reagujú slovami: „Obrana a bezpečnosť patria k základným parametrom každého štátu a predpokladom rozvoja akejkoľvek inej oblasti. Výška výdavkov na obranu je tak nielen ukazovateľom stupňa kvality Ozbrojených síl SR, ale aj zodpovednosti krajiny spolupodieľať sa na odstrašení Aliancie a potenciálnej kolektívnej obrane spojencov.“ Lenže výdavky na zdravotníctvo či školstvo sú ešte viac prejavom zodpovednosti krajiny a takisto výdavky na životné prostredie. Navyše, práve toto sú základné predpoklady pre rozvoj akýchkoľvek iných oblastí.
Autori ďalej uvádzajú: „Výsledkom dlhodobo nedostatočného financovania sa stal katastrofálny stav a koniec životnosti prakticky celého spektra vojenskej techniky…“ Píšu to, ako keby katastrofálny stav techniky v iných sektoroch neexistoval. Pritom každý, kto pozná stav v školstve alebo v zdravotníctve, vie, že tam je to s technikou ešte horšie než v armáde… Autori tiež uvádzajú, že zvyšovať výdavky na obranu na 2% HDP treba, lebo v rokoch 2013-14 tieto výdavky klesli až pod 1% HDP. A do roku 2024 sa majú v pomere k HDP dosiahnuť 2%… Čo však na to majú povedať v oblastiach, kde podiel výdavkov v pomere k HDP dokonca klesá? Mimochodom, ani samotné vykazovanie vo vzťahu k HDP nie je úplne najvhodnejšie. HDP tvoria aj súkromné banky či automobilky, výdavky na obranu však nepôjdu z ich čistých ziskov, ale zo štátneho rozpočtu. Číslo 2% vyzerá na prvý pohľad ako nízke, v skutočnosti ale ide o sumu, ktorá sa rovná asi 12% príjmov štátneho rozpočtu.
Otázka suverenity a vplyv na rozhodovanie spojencov
Pri „Mýtus č. 3: Členstvo v NATO nepodkopáva našu suverenitu“ argumentujú autori tvrdením: „To znamená, že štáty sa dobrovoľne rozhodujú o vstupe, ale dobrovoľne sa môžu rozhodnúť aj o teoretickom vystúpení.“ Opäť, formálne členstvo v NATO nepodkopáva suverenitu SR, ale problémom je, že kvôli spojenectvu v NATO žiadajú niektoré veľmoci od SR, aby sa bilaterálne vzdala svojich suverénnych práv, napr. pri dohode o obrannej spolupráci s USA – písal som tu. Problém so suverenitou by sa však objavil napr. vtedy, keby chcela SR nakúpiť zbrane z Ruska. Čosi podobné nedávno pocítilo Turecko: hoci ide o jeden z najväčších štátov NATO, USA sa i tak pokúšali nátlakom zrušiť jeho suverénne rozhodnutie o nákupe protileteckého systému S400 z Ruska a odvolávali sa pritom na členstvo Turecka v NATO. Nákup ruskej techniky bol pritom zo stany Ankary úplne pochopiteľný, pretože USA mu predtým odmietli predať vlastný systém protileteckej obrany.
Autori tiež uviedli: „Rozhodnutie o vstupe do NATO bolo teda suverénne, nikto nás do neho netlačil ani nepresviedčal.“ Hoci pre vstup do NATO existovala značná podpora v slovenských politických stranách, tvrdenie, že nikto nás nepresviedčal ani netlačil, je pochybné. Tlak na SR existoval a zvlášť nediplomatické vyjadrenie od ministerky zahraničia USA, že Slovensko je „čierna diera“, bolo veľmi silnou formou nátlaku.
Autori dokumentu pri „Mýte č. 4: Slovensko má vplyv na rozhodovanie NATO“ zasa tvrdili: „Hlavným politickým rozhodovacím orgánom v NATO je Severoatlantická rada (NAC), v ktorej má každý členský štát jedno miesto a jeden hlas.“ Toto mal byť argument, že Slovensko má vplyv na rozhodovanie NATO. Formálne to síce znie ako rovnosť, avšak aj v orgánoch Varšavskej zmluvy mal každý člen jeden hlas, to však automaticky neznamenalo, že by ČSSR malo skutočný vplyv na rozhodovanie Varšavskej zmluvy. Podobne, formálne garancie suverenity existovali aj v prípade Varšavskej zmluvy: aj tam všetci vstupovali „dobrovoľne“ a mali právo rozhodnúť o svojom vystúpení. Realita však bola odlišná…
Autori publikácie ďalej uvádzajú príklad vojny v Iraku ako dôkaz, že európske štáty majú vplyv: „V roku 2003 sa napríklad USA spoločne s Veľkou Britániou pokúsili presadiť, aby sa vojenská operácia v Iraku stala operáciou NATO. Narazili však na nesúhlas Francúzska (ale aj niektorých ďalších) a zásah proti režimu Saddáma Husajna tak napokon realizovala len „Aliancia ochotných“ bez toho, aby v nej NATO ako celok hralo akúkoľvek úlohu.“
Lenže práve rok 2003 ukázal, že USA nerešpektujú ani Nemecko a Francúzsko, svojich kľúčových spojencov v NATO. Najmä Berlín sa pritom tradične podriaďoval želaniam Washingtonu, v roku 2003 však odporoval. Spolu s Parížom a niektorými ďalšími členmi NATO sa pokúsil USA od útoku na Irak odhovoriť, pretože išlo o porušenie medzinárodného práva a už vtedy sa predvídalo, že vojna bude mať katastrofálny dopad na celý región. Washington však ich názor nevzal do úvahy a agresiu zahájil, len miesto NATO využil „koalíciu ochotných“. Daný prístup teda svedčí o tom, že USA príliš nereflektujú názor svojich spojencov v NATO a keď sa títo nepodriadia, tak USA presadzujú svoje záujmy bez ohľadu na spojencov v NATO. Mimochodom, ani vo Varšavskej zmluve nepanovala vždy jednota a napr. Rumunsko sa niektorých akcií Varšavskej zmluvy nezúčastnilo, napr. aj okupácie ČSSR v roku 1968. To však neznamenalo, že by sa ZSSR odlišným stanoviskom Rumunska nechal ovplyvniť.
Bezpečnostné garancie a neutralita
Autori pri vyvracaní „Mýtus č. 5: Slovensko by nemalo vystúpiť z NATO a byť neutrálnym mostom medzi Východom a Západom“ uvádzajú: „Zástancovia tejto teórie si pomáhajú argumentom o mníchovskej zrade veľmocí voči Československu v roku 1938 a presvedčením, že rovnako ako vtedy, aj v súčasnosti by nás naši spojenci obetovali v prospech vlastných záujmov a nechali napospas svojmu osudu.“ A ďalej: „V prvom rade by nám dnes neutralitu nebol nikto schopný garantovať, tak ako ju nemala garantovanú ani Ukrajina a ani množstvo iných štátov pred ňou, ktoré sa stali obeťami mocenských chúťok niektorých mocností.“
Niet pochýb, že ČSR sa po Mníchovskej zrade stala obeťou agresie a to napriek tomu, že mala západných spojencov viazaných ešte konkrétnejšími záväzkami než určuje Severoatlantická zmluva. To nevyvrátili ani autori materiálu. Problémom je, že spojenci z NATO nás môžu obetovať rovnako ako tí v Mníchove, ak to bude v súlade s ich záujmami. V prípade NATO treba tiež spomenúť, že USA ponechali pri Suezskej kríze v roku 1956 svojich spojencov z Francúzska a V. Británie napospas sovietskym hrozbám, zjavne kvôli svojim záujmom v arabskom svete a najmä Paríž z toho faktu odvodil, že na NATO sa príliš spoliehať nemôže.
Okrem toho, v čl. 5 Severoatlantickej zmluvy sa uvádza, že člen NATO „napomôže napadnutej strane alebo stranám, prijmúc individuálne a na základe dohovoru s ostatnými stranami také akcie, ktoré považuje za potrebné“. Bolo by teda plne v súlade so zmluvou, ak by napr. USA poslali svojmu spojencovi takú pomoc, akú by považovali za potrebnú, hoci to môže teoreticky znamenať iba vagón potravinovej pomoci pri útoku veľkej armády. Pokiaľ teda ide o pomoc členských štátov NATO pre SR v prípade napadnutia, mnohé by záviselo od okolností. Ak by sa SR dostala do vojny s Ruskom, tak by na pomoc prišli, ale keby sme sa dostali do vojny so susednými členskými štátmi NATO (napr. Maďarsko), takmer určite by zostali neutrálni, pretože by išlo o konflikt dvoch členov. USA by nás zrejme nepodporili ani vo vojne s Ukrajinou, pretože tam má Washington viac záujmov než v SR. Príp. poskytli by nám takú pomoc, akú by „považovali za potrebnú“.
Autori ďalej uvádzajú: „…neutralita by si vyžiadala rozsiahle investície do ozbrojených síl, ktoré by sa už v niektorých aspektoch nemohli spoliehať na zdieľané kapacity a spôsobilosti NATO, ako je tomu dnes.“ Paradoxne, pri téme neutrality spomínajú autori príklady neutrálnych krajín Európy: „Všetky tri štáty napriek svojmu statusu míňajú na svoju obranu miliardy eur, v roku 2019 to bolo v prípade Švédska viac ako 5,5 miliardy (1,2 % HDP), Fínska vyše 3 miliardy (1,3 % HDP) a Rakúska takmer 2,5 miliardy (0,6 % HDP)… Platí to aj o spomínanom Švajčiarsku, ktoré v roku 2019 minulo na obranu takmer 5 miliárd eur.“ Lenže práve uvedený príklad ukazuje, že všetky neutrálne štáty EÚ vydávajú na obranu menší podiel z HDP než Slovensko a takisto menej než je priemer štátov NATO. Dokonca aj v prípade Švajčiarska ide síce o 5 miliárd, ale vzhľadom na vysoké HDP to tiež predstavuje menej než 1%.
Autori tiež odmietli ideu Slovenska ako „mostu“ medzi Východom a Západom, hoci túto ideu dokázali niektoré štáty v minulosti efektívne využiť, napr. Rakúsko počas studenej vojny. Idea „mosta“ by pritom nemusela byť nutne viazaná na neutralitu. Aj ako člen NATO by SR mohla a mala využívať svoj potenciál vo vzťahu k Rusku.
Slovensko ako nepodstatná „čierna diera“?
Vrcholom všetkého však bol výrok autorov o Slovensku v období V. Mečiara: „V skutočnosti nikto neuvažoval o Slovensku ako o nejakom sprostredkovateľovi a krajina sa stala nepodstatnou „čiernou dierou“ v Európe, v ktorej dochádzalo k rozkladu demokratických pravidiel a bezprecedentnému rozkrádaniu štátnych prostriedkov.“
Lenže napriek všetkým problémom, ktoré malo Slovensko za V. Mečiara, nebolo žiadnou „čiernou dierou“ – dokonca malo porovnateľné ekonomické ukazovatele ako iné štáty V4. Ani rozkrádanie za V. Mečiara nebolo bezprecedentné, to začalo už počas kupónovej privatizácie pred Mečiarovou érou, navyše, strategické podniky sprivatizovala až Dzurindova vláda. Podobné formy privatizácie pritom prebiehali vo väčšine postsocialistickej Európy, čiže žiadny bezprecedentný jav. Nuž a pokiaľ ide o demokratické pravidlá počas vlády V. Mečiara, problémy naozaj existovali, avšak rozklad zďaleka nenastal, súdna moc vládu dosť brzdila a aj V. Mečiar po porážke vo voľbách 1998 bez problémov odstúpil.
Hanlivý pojem „čierna diera“ pre označenie Slovenska použila americká ministerka M. Albrightová a z jej strany išlo o nediplomatický verbálny útok voči Slovensku. Skúsme si predstaviť, že by si čosi také dovolil ruský minister zahraničia… Oveľa horšie však je, že hanlivé označenie Slovenska ako „čiernej diery“ uviedli autori zo SSPI ako nejaký fakt a odpublikovali ho aj dve ministerstvá na vlastných stránkach. Lenže práve I. Korčok a J. Naď by si mali uvedomiť, že vďaka vzniku tej „čiernej diery“ v ére V. Mečiara si oni dnes môžu užívať ministerské privilégiá. Zvlášť Korčokovo ministerstvo by sa malo zdržať podobných invektív voči Slovensku, keďže on sám pôsobil za V. Mečiara ako hovorca ministerstva zahraničia „čiernej diery“.
Provokácie v Pobaltí
Pri vyvracaní Mýtu č. 6: „Predsunutá prítomnosť NATO v Pobaltí nie je provokácia Ruska“ autori tvrdili: „Aj priemerne zdatný pozorovateľ vojenského umenia totiž uzná, že útočiť s približne 5 000 vojakmi proti vojenskej presile na druhej strane, nedáva vôbec žiadny zmysel.“ Problémom je, že týchto 5000 vojakov nemožno vnímať izolovane. Ide len o jeden z mnohých krokov, ktoré v danej oblasti štáty NATO vykonávajú, pričom nie vždy ide o akcie pod hlavičkou NATO. Keby išlo len o 5000 vojakov z členských štátov NATO v Pobaltí, zrejme by to nevyvolalo také napätie, lenže NATO v Pobaltí pravidelne uskutočňuje veľké vojenské cvičenia, napr. Saber Strike, Anakonda 2018, Defender Europe 20 (modifikované kvôli pandémii), atď. USA v Pobaltí vykonávajú aj množstvo bilaterálnych aktivít. Spomenúť treba dohody o obrannej spolupráci (tu a tu), vďaka ktorým sa v pobaltských štátoch vytvorila vojenská prítomnosť USA mimo štruktúry NATO. Obavy vyvoláva aj budovanie systému protiraketovej obrany v Poľsku a Rumunsku, plány na presun vojsk a zbraní z Nemecka do Poľska, atď. Navyše, aj samotné pobaltské štáty a Poľsko v posledných rokoch výrazne zvýšili výdavky na obranu a posilnili svoje armády…
Zásadnou je aj otázka, čo vlastne NATO v Pobaltí bráni. Je otázne, nakoľko aktivity NATO prispievajú k bezpečnosti regiónu, ale mnohé napätia vyvolali aj samotné pobaltské štáty svojimi provokáciami, od velebenia pamiatky tamojších nacistov až po porušovanie práv ruskej menšiny. Mnohé z excesov som popísal tu. Zbytočne provokatívne boli aj vyjadrenia estónskeho predsedu parlamentu v roku 2019, že Rusko by malo vrátiť Estónsku „anektované územia“, ktoré kedysi patrili Estónsku. Kľúčovým problémom je ale status rusko-jazyčných menšín. V Estónsku a Lotyšsku po roku 1991 odňali väčšine príslušníkov tamojšej ruskej menšiny občianstvo a volebné právo, hoci predtým mohli do najvyšších sovietov oboch republík voliť. V súčasnosti vyvoláva veľké emócie lotyšský školský zákon, ktorý kritizovala aj OSN: v krajine, kde je tretina ľudí rusko-jazyčná, sa výučba v ruštine na stredných školách takmer úplne zakázala, hoci napr. nemčina či ďalšie oficiálne jazyky EÚ majú zo zákona výnimku!
Rusko ako nepriateľ?
Pri vyvracaní Mýtus č. 7: NATO nevidí Rusko ako nepriateľa autori materiálu argumentujú históriou minulých tridsať rokov, vyberajú si z nej však len to, čo sa im hodí. Vôbec nespomenuli, že zlepšovanie vzťahov medzi Ruskom a NATO bolo spôsobené ústupčivou politikou prezidentov M. Gorbačova a B. Jeľcina. Uvádzajú: „Už na londýnskom samite v júli 1990 ponúklo NATO Sovietskemu zväzu dialóg namiesto konfrontácie.“ Zabudli však dodať, že ZSSR predtým súhlasil s členstvom zjednoteného Nemecka v NATO, čo bol obrovský ústupok Moskvy, ktorá pôvodne požadovala neutralitu zjednoteného Nemecka. Ďalej autori uvádzajú: „V roku 1997 podpísali NATO a Rusko Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti, vytvárajúc Stálu spoločnú radu NATO-Rusko. V roku 2002 úroveň vzťahu pozdvihli založením Rady NATO-Rusko (NRC).“ Opäť však zabudli dodať, že tieto aktivity boli spojené s ďalšími rozhodnutiami o rozšírení NATO na východ, o ktorých sa rozhodlo práve v rokoch 1997 a 2002…
Je tiež paradoxom, keď autori poukázali na ruské porušenie medzinárodného práva na Kryme, ktoré vyvolalo reakciu na Západe, v prípade porušenia medzinárodného práva v Juhoslávii 1999 však vôbec nedocenili, ako veľmi narušilo vzájomnú dôveru. Autori ďalej argumentovali: „Čo je najpodstatnejšie, žiadnemu inému partnerovi nebol ponúknutý porovnateľný vzťah ani podobný komplexný inštitucionálny rámec.“ Toto však nie je príliš presvedčivý argument, pretože v oblasti severného Atlantiku neexistuje žiadny iný rovnako významný potenciálny partner pre NATO. Autori ďalej spomínajú Obamovu rétoriku o „resete“ vzťahov s Ruskom, zabúdajú však, že práve počas vlády B. Obamu vykonali USA viacero provokatívnych krokov, napr. pri výstavbe protiraketového systému vo východnej Európe. Mimochodom, aj D. Trump pred voľbami sľuboval zlepšenie vzťahov s RF, jeho skutočné kroky však boli opačné. Ide o obvyklú taktiku prezidentov USA v 21. storočí, ktorí hovoria o potrebe zlepšenia vzťahov k Rusku, avšak pri svojich krokoch sa tým neriadia.
Rozširovanie NATO na Východ
Autori ďalej pokračovali vyvracaním „Mýtus č. 8: NATO nedalo prísľub Rusku, že sa nebude rozširovať“. Pokiaľ ide o otázku, či sa NATO bude alebo nebude rozširovať ďalej na Východ, je jasné, že formálny záväzok voči ZSSR neexistoval. Moskva to ani nepožadovala, keďže pre veľmoci NATO by nebol problém porušiť ani medzinárodno-právny záväzok. To sa potvrdilo v roku 1999 pri agresii proti Juhoslávii, ktorá bola porušením záväzkov priamo z Charty OSN. Keďže však medzi Moskvou a Západom už pri zjednotení Nemecka existoval spor o tom, či sa toto môže stať členom NATO alebo nie, je zrejmé, že otázky východného rozšírenia NATO sa diskutovali. Dôležitý je v tejto súvislosti aj fakt, že rozšírenie NATO na Východ sa uskutočnilo až po roku 1994, keď posledné ruské jednotky opustili Nemecko. Existujú aj rôzne výroky jednotlivých politikov. Autori sa pokúšajú vyvracať najmä výroky bývalého ministra J. Bakera a odvolávali sa na E. Ševarnadzeho. Ten však mal ako prezident Gruzínska napätý vzťah s Ruskom a je možné, že hovoril to, čo Američania chceli počuť.
Veľmi vážne je tvrdenie: „Prijatie nového člena je však od založenia organizácie, v súlade s článkom 10 Severoatlantickej zmluvy, výlučnou záležitosťou Aliancie a pozvaného štátu. A to bez ohľadu na jeho geografické umiestnenie. Žiadna tretia strana v tomto procese nemôže byť ani brzdou, ale ani urýchľovačom.“ Toto tvrdenie je veľmi pokrytecké, pretože v opačnom garde to USA nikdy takto nechápali. Už od 19. storočia uplatňovali tzv. Monroeovu doktrínu, ktorá zabránila európskym štátom v mnohých dohodách s krajinami Latinskej Ameriky a uvedený postoj k americkému kontinentu sa prejavil aj počas studenej vojny voči ZSSR. Napr. v čase kubánskej krízy USA nechápali vzťah medzi ZSSR, resp. Varšavskou zmluvou a Kubou ako vnútornú záležitosť týchto subjektov. Kvôli americkým vyhrážkam neboli na území Kuby rozmiestnené sovietske rakety a Kuba sa nikdy ani nestala členom Varšavskej zmluvy. USA sa udalosťami na Kube cítili ohrozené v čase približnej rovnováhy so ZSSR, o ktorej RF vo vzťahu k USA, resp. k NATO, nemôže ani len uvažovať.
Teroristická organizácia?
Vo vzťahu k tejto téme musím na úvod povedať, že osobne nepoužívam podobné patetické výrazy, ani „darebácky štát“, ani „teroristická organizácia“. Zaujímavý je však fakt, ako intenzívne sa autori pokúšali vyvracať Mýtus č. 9: NATO nie je teroristická organizácia. Uvádzajú: „Najzarytejší odporcovia NATO… Dokonca hovoria, že NATO je najväčšia kriminálna či teroristická organizácia, ktorá viedla a stále vedie zločinné aktivity v mnohých krajinách sveta.“ Daná snaha autorov vyvracať tento mýtus svedčí o tom, že tému považovali za relevantnú. Tézu o teroristickej organizácii sa pritom pokúšali vyvrátiť tvrdením: „Akákoľvek vojenská akcia si vyžaduje súlad s medzinárodným právom, teda najmä s Chartou OSN alebo mandátom Bezpečnostnej rady OSN.“ Následne však priznali, že v Juhoslávii v roku 1999 NATO útočilo bez mandátu BR OSN.
Agresiu NATO z roku 1999 obhajovali argumentom: „Operácia reagovala na tisícky mŕtvych kosovských Albáncov a desaťtisíce utečencov z Kosova. Bola teda reakciou na značnú humanitárnu krízu, ktorá v povojnových dejinách Európy nemala obdobu.“ Táto humanitárna kríza pritom nebola ani v povojnových dejinách Európy výnimkou: ako už bolo uvedené v prvej časti, napr. v roku 1955 vyhnalo Turecko, členský štát NATO, z Istanbulu tamojšiu grécku menšinu. Keď sa však Grécko dožadovalo, aby sa daná humanitárna kríza riešila prostredníctvom NATO, západné veľmoci sa postavili proti. Takisto možno spomenúť útek a humanitárnu katastrofu Grékov zo severného Cypru po tureckej invázii v roku 1974. Základný problém ale spočíva v tom, že keď sa nejakú krízu nepodarí vyriešiť podľa predstáv NATO, neznamená to, že sa môže porušiť medzinárodné právo. Výsledok agresie NATO tiež nebol príliš presvedčivý – po roku 1999 musela utiecť väčšina kosovských Srbov a dodnes sa nemohla vrátiť. Mimochodom, v rovnakom čase ako prebiehala kríza v Kosove viedlo Turecko veľkú vojenskú operáciu proti Kurdom a následne ako člen NATO poslalo lietadlá proti Juhoslávii.
Autori tiež uviedli: „Čo je však najpodstatnejšie, NATO prináša mnohým krajinám konkrétnu pomoc pri budovaní ich bezpečnostných či iných zložiek štátu.“ Uviedli dokonca, že NATO pomáha dokonca v Iraku. Táto „pomoc“ však nie je dôvod na nejakú chválu, najmä po teroristickej vražde K. Sulejmáního v januári 2020. Irak dal jasne najavo, že po takomto akte si „pomoc“ neželá, Západ to však ignoroval v rozpore s irackou suverenitou. Mimochodom, Irak je aj miesto, kde sa členské štáty NATO i mimo tejto štruktúry dopustili konaní, ktoré sú strašnými zločinmi proti ľudskosti – stačí spomenúť napr. mučiareň v Abú Ghreib či masaker vo Fallúdži…
Odzbrojenie a preteky v zbrojení
Pokiaľ ide o Mýtus č. 10: NATO neobvinilo Rusko z porušenia zmluvy INF, aby začalo preteky v zbrojení, autori sa snažia presvedčiť, že to bolo Rusko, kto nesie zodpovednosť za odstúpenie USA od zmluvy INF. Lenže z hľadiska Ruska by nemalo význam konať tak, aby dávali USA zámienku k odstúpeniu od odzbrojovacích zmlúv. USA vydávajú na zbrojenie oveľa viac a zvyšujú svoj technologický náskok voči Rusku. Je málo pravdepodobné, že akýkoľvek postoj Ruska by dokázal Američanov od ich odstúpenia odvrátiť. Faktom je, že USA začali túto politiku začali raziť dávno pred nástupom D. Trumpa, napr. pri zmluve ABM.
Odstupovanie od zmlúv o kontrole zbrojenia sa v 21. storočí stalo všeobecným trendom americkej politiky. V novej situácii multipolárneho sveta sa americká vláda snaží zvýšiť svoju prevahu v oblasti armády a preto zmluvný systém kontroly zbrojenia postupne odstraňuje. Tým vytvára príležitosti i pre zbrojárske koncerny v USA. Skutočný postoj USA voči spojencom sa ukázal i pri nedávnom odstúpení USA od zmluvy o otvorenom nebi. Ako obvykle, aj pri tejto zmluve argumentoval Washington Ruskom, narazil však na nesúhlas svojich európskych spojencov. Tu totiž nešlo len o bilaterálnu, ale o multilaterálnu zmluvu, patriacu do systému OBSE a bolo by vhodné pri tejto téme brať do úvahy aj názor spojencov.
Možno konštatovať, že pokiaľ ide o zbrojenie, zodpovednosť nie je čierno-biela. Celkovo, pri sporoch Ruska a USA, resp. NATO nie je nikto bez viny. Avšak bez ohľadu na otázku viny je však treba súčasný trend militarizácie a konfrontácie zastaviť, pretože v čase jadrových zbraní môže čierno-biele videnie sveta viesť ku katastrofálnym následkom. Je preto smutné, že slovenské ministerstvá obrany a zahraničia sa zapojili do militaristickej propagandy. Miesto šírenia propagandistických materiálov ako „Mýty o NATO“ by bolo treba viesť celospoločenskú diskusiu aj s odporcami súčasnej zahraničnej politiky a miesto vládnej podpory zbrojenia podporovať kultúru mieru.
Autor: doc. JUDr. Branislav Fábry
