ESET a úsvit digitálnych oligarchov
25.02.2019
Pomenovanie “oligarcha” má pôvod v gréčtine a znamená vládu (naj)bohatších a preto najvplyvnejších osôb v štáte. V našich končinách je zvykom týmto slovom označovať ľudí, ktorým sa po zmene režimu podarilo dostať k obrovským majetkom doslova zo dňa na deň. Umožnili im to spravidla osobné kontakty na predstaviteľom minulého či súčasného režimu, v mnohých prípadoch pokútne privatizácie či priamo kriminálna činnosť. Oligarchovia predstavujú nikým nevolenú, skrytú politickú moc v štáte.
Príbeh spoločnosti ESET sa naproti tomu začal písať ešte v roku 1987, keď jej budúci zakladatelia – Rudolf Hrubý, Peter Paško a Miroslav Trnka naprogramovali svoj prvý antivírusový systém NOD (skratka pre Nemocnica na Okraji Disku ako parafráza na obľúbený socialistický seriál).
Vďaka jeho nízkej chybovosti a prepracovanému technickému riešeniu sa z ESETU behom niekoľkých rokov stala jedna z najúspešnejších slovenských firiem s vyše tisíckou zamestnancov a zastúpením vo viac ako 180 krajinách sveta. Americký sen, IT-čkarov zo Slovenska.
Ako teda spolu súvisí to, že Andrej Danko na konci minulého roka, krátko po komunálnych voľbách označil Miroslava Trnku za oligarchu? Konkrétne “Za oligarchu (pozn. ktorý), už ovládol Bratislavu, Nitru, pána Poliačika, Beblavého…?”
Kritikou nešetril ani na adresu samotnej spoločnosti ESET, keď v televízii TA3 prehlásil: “Niektoré médiá začínajú patriť silným firmám, ktoré vlastnia dnes už aj politické strany. Vytvoria digitálneho hrdinu na základe toho, že marketingové firmy s rôznymi prevádzkovateľmi IT dokážu identifikovať, čo ľudia očakávajú a vytvoria digitálneho primátora, digitálneho starostu.”
Iste, o morálnom profile a mentálnom svete predsedu Národnej rady si môžeme myslieť čokoľvek, no nič to nemení na veci, že z titulu svojej funkcie Andrej Danko nepochybne disponuje rôznymi zákulisnými či priamo spravodajskými informáciami.
Ako sa hovorí, aj rozbité hodinky ukazujú dvakrát za deň správny čas. Oligarcha nemusí byť len človek, ktorý niekedy za Mečiara alebo za Dzurindu privatizoval fabriku, z ktorej neskôr rodnej strane odvádzal “desiatky”. Oligarchom je predovšetkým nikým nevolená moc, ktorá svojím bohatstvom priamo či nepriamo ovplyvňuje vládu a chod politiky v krajine. A tým sa koniec-koncov pán Trnka ani netají:
Začalo to založením nadácie Zastavme korupciu, ktorá na svojich stránkach upozorňuje výhradne na korupčné kauzy jednej časti politického spektra (HZDS, SMER-SD, SNS), pričom desaťročia pľundrovania Slovenska takzvane “pravicovými” stranami ako SDKÚ, ANO, KDH, SMK, MOST-HÍD a podobne si slovutná nadácia doteraz akosi nevšimla… A že tých káuz bolo porovnateľne veľa.
Ktovie, možno je to len strata pamäti, možno skutočnosť, že nie je slušné dopredu odsudzovať svojich prípadných koaličných partnerov. A keď sme pri tých partneroch, je treba povedať, že pán Trnka a spoločnosť ESET v súčasnosti oficiálne nepodporujú žiadnu z politických strán. To ale neznamená, že svojimi peniazmi stranícku politiku predstavitelia ESET-u neovplyvňujú.
Pripomeňme si, že Matúš Vallo sa stal primátorom Bratislavy za výdatnej podpory dvoch malých strán s veľkými ambíciami – Progresívneho Slovenska a Spolu. Do veľkej miery to boli práve peniaze zakladateľov ESET-u, ktoré Valla dostali až do primátorského kresla. A súčasne obe spomínané strany bližšie do parlamentu.
Faktom je, že kandidatúru Matúša Valla Miroslav Trnka veľkoryso podporoval. Dva roky pred voľbami sponzoroval sumou 20-tisíc eur vydanie knihy “Plán Bratislava”, ktorá bola takpovediac Vallovým volebným programom. Počas kampane Trnka poslal na transparentný účet Matúša Valla 70-tisíc eur. Ďalších cca 22-tisíc eur venoval členom Vallovho tímu a ľuďom, ktorí mu pomáhali v kampani.
Druhý konateľ spoločnosti ESET, Rudolf Hrubý prispel Vallovi na kampaň sumou 25-tisíc eur. Ďalšie peniaze, 50-tisíc eur venoval Matúšovi Vallovi na transparentný účet Peter Paško, tretí zakladateľ spoločnosti.
Napriek tomu, že “Spoločnosť ESET sa počas celej svojej histórie správa transparentne a nezapája sa do politického boja“, je v tom dosť veľa (akoby Bratislavčania po štyroch rokoch povedali) “nesrovnalostí”.
Predstavitelia spoločnosti ESET predkladajú jednoduché a v skutku bravúrne vysvetlenie; Podľa spomínaných pánov to nie je politická činnosť spoločnosti, ale osobná aktivity spolumajiteľov firmy. Tú istú verziu príbehu ponúka PR oddelenie spoločnosti aj v prípade vstupu (zakladateľov) ESET-u do “nezávislého” Denníka N.
ESET a úsvit digitálnych oligarchov – II.časť
Kým totalitné režimy sú charakteristické sústredením všetkej moci v rukách vládnucej vrstvy, v demokratickom štáte sa verejná moc spravidla rozdeľuje na výkonnú moc (vládu), zákonodarnú moc (parlament) a súdnu moc. V súčasnosti, v dobe ktorá máva prívlastok “informačná” sa k tomuto deleniu pridáva aj štvrtá moc – médiá.
Médiá majú vo fungujúcej demokratickej spoločnosti nezastupiteľné miesto; dohliadajú na spomínané troj-delenie moci. Vďaka tejto úlohe bývajú prezývané “strážnym psom demokracie”.
A dnes bude reč práve o ľuďoch, ktorí takéhoto “psíka” kŕmia a on ich za to poslúcha na slovo.
Na konci februára 2015 slovenským mediálnym priestorom obletela správa, že do terajšieho Denníka N (vtedy ešte Projektu N) vstúpili všetci šiesti (!) spolumajitelia spoločnosti ESET sumou 1,2 milióna eur.
Podľa Denníka N “Za investíciu v objeme 1,2 milióna eur získajú šiesti investori v akciovke 51 percent, zvyšných 49 percent sa rozdelí medzi zakladateľov a pracovníkov redakcie.
Investícia nie je projektom spoločnosti ESET, ale osobnou aktivitou spolumajiteľov, ktorí považujú za dôležité podporiť formovanie nezávislej žurnalistiky na Slovensku”, pokračuje redakcia Denníka povedomou hláškou, akoby vystrihnutou z PR manuálu onej nadnárodnej spoločnosti.
Príbeh nového, nezávislého média, ktoré vzniklo s odchodom časti členov redakcie SME v roku 2014 – krátko po tom, čo do SME vstúpila finančná skupina PENTA tým stratil na hodnovernosti.
Kým dovtedy bol Projekt N financovaný “viac ako 9000” predplatiteľmi a príjmami z reklamy, vyše miliónová “nezištná” investícia predznamenala jeho ďalší vývoj. Šiesti zakladatelia ESET-u za túto sumu získali 51% percentný, (čiže väčšinový) podiel vo firme zastrešujúcej vydávanie novín.
Redakcia Denníka N sa tento zjavný konflikt záujmov pokúšala odkomunikovať sériou vysvetľujúcich článkov. V nich (opäť raz) zdôrazňovala, že ide o “osobnú aktivitu spolumajiteľov” (čírou náhodou kolektívne všetkých šiestich).
Ďalej uvádzajú, že deklarovanú nezávislosť novín garantuje akcionárska zmluva. To, ako presne zmluva prípadné (ne)zasahovanie investorov do obsahu novín garantuje sa však konkrétne nedozvieme. Zmluva je totižto neverejná.
A napokon, argument za všetky drobné: redakcia “N-ka” nepriamo pripúšťa, že ovládnutie vedenia denníka majiteľmi ESET-u môže pripomínať klasické praktiky oligarchov, avšak ESET na rozdiel od vplyvných finančníkov “východoeurópskeho” typu ako napr. Penta, J&T či Váhostav nie je spájaný s kauzami alebo pochybnými obchodmi so štátom.
Zatiaľ – patrí sa dodať. Politické ambície niektorých zo zakladateľov ESET-u sú totižto evidentné, ako sme v prvej časti článku vysvetlili. Chtiac-nechtiac sa k tomu priznal aj Riaditeľ vydavateľstva N Press Lukáš Fila v rozhovore pre TREND.sk:
“Áno, budú súčasťou firmy, taká je dohoda. Budú mať zástupcu v predstavenstve aj dozornej rade. Nie je to teda v rovine – robte si, čo chcete. Určite sa do projektu budú angažovať, zjavne ide o ľudí, ktorým záleží na kultivácii krajiny, ale zároveň sú to racionálni manažéri, ktorí nechcú svoje peniaze vyhadzovať von z okna.”
Kde je teda sľubovaná nezávislosť? Ak sa bohatý investor v obsahu novín “angažuje” a keď si redaktori tých istých novín nemôžu “robiť čo chcú” asi to také čisté nebude.
Pretože s toľkokrát omieľanou nezávislosťou to je ako s tehotnou ženou. Buď je, alebo nie je. Polo-tehotná žena a polo-nezávislá redakcia jednoducho neexistujú.
Ono by bolo v poriadku, ak by redakcia “N-ka” na svoj rozbeh prijala financie od investorov s ktorými sú si takpovediac “názorovo blízki”. Koniec-koncov je to podnikanie ako každé iné a máme trhovú ekonomiku.
Avšak zavádzať čitateľa hrou na nezávislosť je minimálne nepoctivé. Takisto príbehy o dobrých a zlých oligarchoch sú morálnym gýčom a ukážkovým príkladom čierno-bieleho videnia sveta, tak typického pre redaktorov “N-ka”.
V tejto súvislosti vyznieva viac než pokrytecky krížová výprava Denníka N voči nezávislým alebo takzvane alternatívnym médiám, ktoré “N-ko” vždy nezabudne označiť prívlastkom “konšpiračné” či “dezinformačné”.
Iste, z hľadiska obsahového týmto novým médiám môžeme (právom) vyčítať kde čo; neodbornosť, jednostrannosť, zaujatosť, kontroverznosť a mnoho iných prešľapov. Faktom však zostáva, že veľká časť z nich striktne odmieta inzerciu, žije z drobných príspevkov čitateľov, divákov či poslucháčov a o svojich príjmoch pravidelne informuje hoc aj cez transparentné účty.
To sa o “serióznom” a “nezávislom” Denníku N celkom iste povedať nedá. Ten sa doteraz zmohol len na pľuvanie jedovatých slín a neurčité obvinenia o peniazoch z Kremľa. Paradoxne, častokrát z úst samozvaných odborníkov, ktorí sú priamo vedení na výplatných listinách politických mimovládok, zahraničných ambasád či lobistických skupín.
Mimochodom, výpoveď Lukáša Filu o tom, že zakladatelia ESET-u investíciou do Denníka N “nechcú svoje peniaze vyhadzovať von z okna” by určitým konšpiráciám (t.j. sprisahaniam; komplotom; úkladom, intrigám) mohla napovedať.
Ale o tom až nabudúce …
