Fico hovorí o eletronickom terorizme a kritizuje Korčoka v kauze odpočúvania politikov americkou NSA. V roku 2013 v podobnej kauze mlčal, pripomína Chmelár

02.06.2021 12:19

Kde je vyhlásenie Čaputovej a vlády o neprijateľnosti odpočúvania zo strany USA?

Aféra odpočúvania európskych politikov americkými tajnými službami nadobudla na slovenskej politickej scéne tragikomický rozmer. Smer-SD zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej kritizoval slovenskú diplomaciu, že nezaujala k prípadu žiadny postoj.

Minister zahraničných vecí Ivan Korčok zareagoval sarkasticky, keď Robertovi Ficovi pripomenul, že v čase, keď bol premiérom a informácie o odpočúvaní vyšli po prvýkrát na povrch, nezvolal žiadnu tlačovú konferenciu a nepovedal ani slovo (doplňme k tomu: práve naopak – keď sa o pár mesiacov stretol v Bielom dome s prezidentom Barackom Obamom a jeho vtedajším viceprezidentom Joeom Bidenom, spieval ódy o ich obrovskej charizme a vysokej miere profesionality, dokonca, že bolo medzi nimi cítiť osobnú chémiu...).

Tieto slovné prestrelky sú úsmevné, pretože Ivan Korčok bol vtedy stálym predstaviteľom Slovenska pri Európskej únii a chvastal sa výbornými vzťahmi s Robertom Ficom. No skôr, kým prejdeme k tomu, v čom mal predseda Smeru-SD pravdu, treba upozorniť aj na to, že v jednej veci dnes dokázateľne klamal. Na tlačovej konferencii tvrdil, že „veľmi otvorene sme protestovali a dokonca sme organizovali za Smer-SD aj protesty verejné v podobe koncertov proti bombardovaniu Belehradu“. To je jednoducho lož. Nielen preto, že ako organizátor petície a protestnej akcie určenej Veľvyslanectvu USA na Slovensku v marci 1999 si nepamätám na žiadne angažovanie sa Roberta Fica v prospech tejto veci a už vôbec nie na nejaký koncert. Ale najmä preto, že Smer vtedy ešte neexistoval a ako politická strana bol zaregistrovaný až 8. novembra 1999. Robert Fico v tom čase hovoril hlavne o integrácii do NATO a ani slovom nekritizoval vojenskú akciu Severoatlantickej aliancie v Juhoslávii. To len aby sme mali na úvod vo veci jasno.

Odpočúvanie popredných európskych politikov americkou Národnou bezpečnostnou agentúrou je však naozaj obrovský škandál. Bol ním už v roku 2013 a je ešte väčší dnes, keď vyšlo na povrch, že jej v tom pomáhala dánska zahraničná a vojenská tajná služba. O to zarážajúcejšie je, že európski politici, ktorých inak chytá amok pri akejkoľvek oveľa neškodnejšej akcii Ruska či Bieloruska, teraz len krčia plecami a nanajvýš sa zmôžu na formálne vyhlásenie, že odposluchy medzi spojencami sú neprijateľné – ako k tomu dotlačil ministra Korčoka aj Robert Fico.

Ešte zahanbujúcejšia je úloha novinárov, ktorí tentoraz nemali žiadne, ale naozaj žiadne otázky. Pýtajme sa teda za nich. Čo to znamená, že sú kroky USA neprijateľné? Podniknú európski spojenci nejaké kroky? Schvália sankcie? Vyhostia amerických spravodajcov, ktorí tu pôsobia s diplomatickým krytím? Prijmú aspoň nejaké spoločné vyhlásenie? Vôbec nič? Tak čo vlastne s tým chceme robiť? Kým v prípade Bieloruska podnikáme až tragikomické a hysterické kroky (z včerajšieho rozhodnutia nepripustiť do budovy NATO žiadneho bieloruského diplomata sa musia v Minsku váľať od smiechu), v prípade takéhoto kolosálneho podrazu vlastného spojenca iba hľadíme do zeme? Ak si takto necháme skákať po hlave, nič tak nezvýrazňuje naše vazalské postavenie vo vzťahu k USA ako práve toto.

Z celej aféry pre nás vyvstáva ešte jeden vážny problém. Robert Fico má pravdu, ak v súvislosti s týmto škandálom kladie do popredia otázku suverenity štátu. Problém je (a to mu Korčok správne pripomenul), že on sa v roku 2013 v pozícii premiéra správal rovnako. A nielen to – spomeňte si na jeho ohlupovanie domáceho publika, že sankcie proti Rusku by sa mali zrušiť, no na summite Európskej rady, kde to mohol docieliť jediným zdvihnutím ruky, hlasoval vždy poslušne za predĺženie sankcií, rovnako ako aj jeho nástupcovia. To nás privádza ku kľúčovej otázke, kde je naša suverénna zahraničná politika, ak sa formuluje len v opozícii a vo vláde sa podriaďuje Bruselu a Washingtonu. Prečo odrazu mlčia Michal Šimečka a Tomáš Valášek z centristického Progresívneho Slovenska? Prečo sa neozve prezidentka republiky Zuzana Čaputová, ktorá má podľa ústavy kľúčovú pozíciu v zahraničnej politike? Žeby preto, že riaditeľka odboru zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta SR Jana Kobzová (áno, tá, ktorá sa prechádzala počas riešenia koaličnej krízy v záhrade Grasalkovičovho paláca s veľvyslankyňou USA) je manželkou poslanca NR SR za Progresívne Slovensko Tomáša Valáška?

Európa nikdy nebude silná, ak si nechá takto skákať po hlave. Ak budeme reagovať na každú provokáciu z východu (vrátane tých, ktoré sa nás netýkajú), ale pri takomto fundamentálnom ohrození vlastnej bezpečnosti sa budeme tváriť, že nič sa nestalo. Znova pripomínam, že za posledných sto rokov sme sa stali obeťami útokov zo strany našich spojencov, nie nepriateľov – či už to bolo nacistické Nemecko, Sovietsky zväz alebo teraz USA. Ak budeme na popredných postoch nášho štátu trpieť kolaborantov, ktorí aj za takejto situácie tvrdia, že Spojené štáty sú náš kľúčový strategický spojenec, potom musím len zopakovať svoje obľúbené – ak máme takýchto spojencov, nepotrebujeme ani nepriateľov. Bez prijatia konkrétnych opatrení a bez jasných záruk, že sa to nebude opakovať, nemôžeme Spojeným štátom dôverovať a nemôžeme svoju zahraničnú politiku ľahkovážne opierať o Washington.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár