Hudobník Martin Valihora o súkromnej hudobnej akcii, na ktorej sa mal Eduard Chmelár potrebu s ním fotiť a následne svojim fanúšikom na sociálnej sieti ukazovať, s akými známymi ľuďmi sa on stretáva a napriek prísľubu, že fotku s ním zverejnovať nebude, tak ju publikoval, o priateľstve s Oskarom Rózsom, o spoločenskej polarizácii, bleskovom vynášaní súdov nad inými ľuďmi, nekádrovaní a o potrebe viesť komunikáciu s vzájomným rešpektom a úctou

06.08.2025 22:00

Drahí zúčastnení a všetci,

píšem až teraz, nakoľko som nemal čas z pracovných dôvodov hneď reagovať a veci definovať. Tak keď už, tak už – k aktuálnemu „hitu internetu“, ak dovolíte:

Hral som na jednej súkromnej akcii, kde sa stretli hostia rôznorodého spoločenského spektra a takisto na vedľajšom pódiu účinkoval Oscar Rózsa. Po dlhom čase, približne od októbra, teda po 3/4 roku, sme sa po našej spoločnej odmlke stretli a myslím, že aj dobre porozprávali o tom, ako žijeme a čiastočne aj veľmi zbežne o tom, ako veci vidíme. A možno práve tým, že sme sa pri kontakte neodsúdili jeden druhého, sme sa mohli aj v niečom inšpirovať – minimálne na ďalší rozhovor.

V jednej chvíli prišiel medzi nás pán Eduard Chmelár, ktorého som spoznal prvýkrát, a poprosil nás o spoločné foto. Ja som ho poprosil, že ak táto fotka má pre neho nejaký osobný význam, tak v poriadku – ale pokiaľ ju chce použiť na verejný účel, tak nie, pretože sa nefotím za iným účelom, ako je napríklad miasť verejnosť, že ide o niečo viac či iné…

Pán Chmelár ma ubezpečil a povedal „nie“, že je to len čisto súkromne pre neho. Slušne nás poprosil, že by sa chcel s dvomi muzikantmi, ktorých si (vraj) váži, odfotiť, a ja som ho slušne požiadal, aby to ostalo, keď tak, len v jeho súkromnom svete. A on ma ubezpečil, že to tak je, a súhlasil.

Žiaľ, na druhý deň tú fotku napriek tomu zverejnil, čo už nepovažujem za slušné – nakoľko sme sa na niečom dohodli.

Povedal som si, že zrejme si ma neváži natoľko, aby dodržal slovo, a ostatné už patrí do sveta pána Chmelára. Pre mňa týmto táto vec končí. Poprosil som ho cez Facebook, aby tieto fotky ihneď stiahol z internetu, nakoľko sme sa dohodli, že ich urobí za úplne iným účelom. Táto vec je pre mňa vybavená a nie je podstatná.

Čo sa týka Oskara Rózsu – je to človek, s ktorým som prežil podstatnú časť svojho života. Ako s najbližším priateľom, najbližším kolegom, ktorý ma v mojom hudobnom vývoji veľmi ovplyvnil a posunul tam, kde som – a poznajú sa aj naše rodiny, dorástli sme spolu. A navyše aj ako s človekom, s ktorým sme prežili v mladosti jednu etapu úpadku a následnej sebazmeny, ktorá sa vyvíjala u každého svojským spôsobom.

Môžem si dovoliť povedať, že v niečom sa jeden druhého vzájomne lepšie poznáme ako sami seba. Okrem iného, po hudobnej stránke sme si rozumeli, čo mnohí ocenili aj v našich spoločných projektoch. Nehovorím, že je to nevyhnutné, ale myslím, že pre správnosť veci je prospešné zachytiť, ako žijem a vnímam život ja – v prípade, keď by sa niekto chcel a mal potrebu nejako hlbšie ku mne vyjadriť.

V zásade nekádrujem ľudí. Určite vyhodnocujem, čo žijem, ale nekádrujem. V mojom živote som v mladom veku tiež narobil veľa hlúpostí a chýb – a možno niektoré ostanú chybami navždy, aj s patričnými výčitkami. Vtedy ešte nebol internet ani sociálne siete, ale už vtedy som sa ocitol na periférii spoločnosti a bol som pod tlakom verejného odsúdenia za to, ako žijem či konám.

Napriek tomu sa našlo zopár ľudí, ktorým som sa nezhnusil svojím konaním a boli ochotní ma vypočuť, komunikovať so mnou – a niektorí aj pomôcť. A práve vďaka nim som prežil a naplnil svoj život svojím obsahom, ktorý mnohí poznáte a je priebežne verejne viditeľný a zaznamenaný na sociálnych sieťach – po stránke pracovnej aj hodnotovej.

Nevidím dôvod, keď cítim zmysel sa s niekým rozprávať, zdieľať myšlienky, polemizovať či konfrontovať situácie a ponúkať svoj pohľad na niektoré veci – aby som tak neurobil. A Oskar pre mňa nie je len tak niekto. Stretli sme sa po dlhom čase, bolo to aj pre nás senzitívne a nepotrebujem k tomu naozaj žiadne obecenstvo, fotky ani senzáciechtivý komentár. Môžete dôverovať – sme dospelí ľudia a stále dostatočne pričetní na to, aby sme vedeli, ako s tým naložiť.

Je to moje osobné rozhodnutie a myslím si, že mám právo si vyhradiť priestor na to, kedy takto konať budem a kedy nie. V zásade je to moje rozhodnutie a moja súkromná vec. To, že sa o ňu rád podelím, je preto, že mám v hlbokej úcte všetky generácie, ktorým sme naším hudobným svetom niečo odovzdali.

Absolútne chápem, cítim a rozumiem aj tejto dobe, ktorá je veľmi, veľmi polarizovaná a vnímaná veľmi toxicky. Miera frustrácie z aktuálneho – môžeme si povedať – globálneho spoločenského vývoja po covide nás dohnala k stavu, kedy ľudia potrebujú a majú potrebu aj veľmi rýchlo a impulzívne, bez toho, aby poznali obsah vecí, situácií alebo daného človeka – komentovať či hodnotiť veľmi odvážne, rýchlo a impulzívne.

Hovorí sa tomu častokrát hejt, aj keď ja rozumiem, prečo to tak je. Ale rozumiem aj tomu, že napriek tomu, že absolútne chápem ľudí, ktorí stratili chuť, silu a trpezlivosť – máme stále možnosť si ponúknuť aj inú kvalitu práve v komunikácii a rozhodnutiach. Ako komunikovať a ako tvoriť ten ďalší, nový svet.

Moja fotka s pánom Chmelárom a Oskarom nijakým spôsobom nenabúrala ten môj hodnotový svet. Práve naopak – mohol som aj ja svojím pohľadom na niektoré veci reagovať a konfrontovať svoj názor a viesť kultivovaný, slušný a ústretový rozhovor a načúvať jeden druhému bez osočovania a agresie.

Myslím si, že to je jeden z veľmi účinných spôsobov, ako si ponúkať vzájomne postoje cez úctu a rešpekt – ktoré nás môžu, možno nie hneď, ale možno v budúcnosti našej bežnej reality, ovplyvniť a inšpirovať.

Ďakujem, to je koniec tohto exponovaného príbehu – na tejto fotke nešlo o žiadne nové dezolátsko-homofóbne sprisahanie.

Ďakujem za navigácie a prajem veľa sily a hlbokého citu.

MV

Zdroj: Facebook Martin Valhora / InfoVojna