Istanbulský dohovor ... naozaj je toto cesta?
26.11.2019 12:27
Včera bol medzinárodný deň pre odstránenie násilia na ženách, teda deň boja proti násiliu páchanom na ženách.
Mnohí sa stavajú do polohy, že len im a jedine im na tom záleží. Dokonca sa snažia presvedčiť verejnosť, že v prípade ak Slovenská republika neratifikuje Istanbulský dohovor o násilí páchanom na ženách, budeme v očiach ostatného sveta vyzerať ako zaostalá krajina podporujúca niečo také ohavné ako násilie, a dokonca páchanom na komkoľvek.
Mám osobnú skúsenosť s týranými ženami, mojimi priateľkami. Osud mi ich do cesty priviedol viacero, v rôznych štádiách ich vzťahu a aj vývoja možností a hlavne schopnosti zbaviť sa tyrana.
Poznala som ženu, ktorú jej priateľ kopal do brucha, aby potratila, keď sa tú „šťastnú“ novinku dozvedel. Výsledok jeho činu? Svadba. Zbil ju aj vtedy, keď bola tehotná druhýkrát. A, žiaľ, nielen vtedy. Nič sa nezmenilo. Vlastne, áno! Už sa rozviedli. Ale až potom, čo o rozvod požiadal on!
Druhá bola bitá a škrtená. Behala po činžiaku a prosila susedov o pomoc. Keď však prišli policajti, všetko bolo podľa nej v najlepšom poriadku. Výsledok? Vydala sa zaňho.
Tretiu skúsenosť mám s niekým, kto svojho tyrana opustil. Až ona mi vysvetlila niekoľko vecí, ktoré som nebola schopná chápať, keďže pre mňa je nepochopiteľné takéto správanie.
Dnes už chápem tieto ženy a nesúdim ich. Ani si nemyslím, že to „potrebujú“. Nechápala som, ako môžu zostať po boku niekoho, kto ich psychicky alebo fyzicky týra. Neschvaľujem takéto správanie, ani násilie, ani zotrvanie pri tyranovi. Ale už chápem obete. Áno, potrebovala som čas na to, aby som to pochopila a za to obdobie nechápavosti sa každej žene a aj mužovi, ktorí si tým prešli, a niektorí aj dnes prechádzajú, ospravedlňujem!
Násilie neschvaľujem.
Žiadne.
Na nikom.
Nikdy.
A to bez ohľadu na farbu pleti, pohlavie, náboženské či iné vyznanie, resp. zmýšľanie.
Štáty so silnou katolíckou tradíciou však ženy vždy chránili. Tresty boli vždy tvrdšie a prísnejšie za násilný čin spáchaný na ženách. Viera, ktorá započala pokles vážnosti žien v spoločnosti, ktorá z nich urobila menejcenné bytosti podriadené mužom, bola skôr protestantská. Je naozaj otázne, v ktorej časti Európy boli protestanti? Myslím, že vo východnej Európe ich zas toľko nebolo...
No čo ma dnes zaráža, je presviedčanie určitej časti spoločnosti, že prijatím Istanbulského dohovoru sa toto zmení a na ženách už nebude páchané násilie.
Toto môžu tvrdiť všetci a všade! Len nie v krajine, kde je nielen zákaz trestu smrti, ale prísne sa trestá samotná vražda a nielen týranie blízkej a zverenej osoby.
Takže nech to všetci tvrdia niekde inde, nie na Slovensku! Ak by totiž toto bola pravda, že nejaký papier niečo zmení, tak Ján Kuciak a Martina Kušnírová by ešte žili. A s nimi mnohí ďalší! Papier nezabráni násiliu.
A nie, policajti to neflákajú. Mnohí sú zúfalí, lebo chcú pomôcť. Len nevedia ako, keď sa vlastne nič nestalo, keď prídu…
Takže ešte raz, hlavne pre tých najmúdrejšich:
Papier nezabráni násiliu.
Ani ľudská či policajná ochota pomôcť.
Viem, o čom píšem. Žiaľ.
Judita L.
Zdroj: InfoVojna
