Ivo Strejček: Skaza slovenskej politiky je dokončená
06.03.2020 08:46
V susednom Slovensku prebehli parlamentné voľby. Slovensko je pre nás síce zahraničím, ale zahraničím oveľa bližším než akýkoľvek iný susedný štát.
Hoci českému pozorovateľovi neprináleží vynášať súdy nad tým, ako a prečo sa slovenský volič rozhodoval, z pohľadu kultúrnej a historickej blízkosti oboch národov, vzájomnej ľudské previazanosti aj sily hospodárskych vzťahov je na mieste analyzovať výsledky tamojších volieb starostlivejšie ako v ktoromkoľvek inom štáte, píše Ivo Strejček v komentári uverejnenom na serveri idnes.cz a na webe Inštitútu Václava Klausa.
Po novembri 1989 hľadala väčšina slovenských politickej reprezentácie cesty, ako dosiahnuť vzniku samostatného slovenského štátu. Opierala sa o väčšinovú podporu slovenských verejnosti, ktorá si (z rôznych dôvodov) priala odchod z československej federácie.
Slováci túžili po vlastnej suverenite intenzívne a vtedajší jednoznačný víťaz volieb na Slovenskú Vladimír Mečiar im samostatnosť s realisticky konajúci českou stranou, reprezentovanou víťazom volieb v českej časti federácie Václavom Klausom, vyjednal.
Slovensko sa stalo samostatným, nezávislým a slobodne konajúcim suverénnym štátom. Vývoj novo sa utvárajúcej vnútornej slovenskej politickej scény prechádzal najrôznejšími peripetiami, vždy to však bol vývoj opierajúci sa o väčšinové mienky slovenských voličov - teda vývoj demokratický.
Avšak na rozdiel od politického vývoja v susedných Čechách, kde aspoň do konca prvej dekády 21. storočia malo politické súperenie viac menej ideový charakter, slovenská politika svoju jasnú ideovú profiláciu strácala.
Ľahko tak na Slovensku víťazila úplne nekritické orientácia na čo možno najpevnejšie členstvo v Európskej únii. Kým sa Česku, najmä vďaka neúnavnému ideovému pôsobeniu Václava Klausa (či už ako predsedu vtedy ešte konzervatívnej politickej strany ODS, tak ako prezidenta Českej republiky) podarilo vyhnúť prijatiu jednotnej európskej meny a zachovať si zatiaľ racionálny a realistický pohľad na rastúci únijný centralizmus, na Slovensku bol vývoj stále viac odlišný charakterizovaný "útekom" k euru, bez toho, aby slovenská politika ponúkla svojim občanom vážnu debatu o všetkých dôsledkoch takého rozhodnutia.
Pre Slovákov (a ich politikov) bolo "bruselantstvo" a prijatie eura predovšetkým geopolitickým rozhodnutím (primknutie sa k Bruselu - teda Západu - bola fiktívna metóda ako opustiť priestor východného okraja únie).
Byť "bruselskými" si priali Dzurindovci aj Ficovci, byť nekriticky eurounijný hlásal prezident Kiska, súčasná slovenská prezidentka Čaputová tento postoj len prehĺbila a obohatila o podporu súčasného európskeho liberálneho progresivizmu.
Bez toho, aby si to Slováci nejako vážnejšie uvedomovali, suverenitu, o ktorú toľko na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia stáli a pre ktorú im nevadilo pretrhnúť všestranne silné väzby s Českom, stratili v prospech bruselského centra.
Z domácej politickej tematiky zostala postupne všetkým politickým zoskupeniam a formáciám iba vnútená politika boja proti korupcii. Bolo len otázkou času, kedy kombinácia týchto - pre Slovensko zničujúcich programov - spôsobí implóziu dovtedy existujúceho slovenského politického priestoru.
Slovenský vývoj mal svoje míľniky: najprv zvolenie tzv. nezávislého kandidáta Andreja Kisku v súboji s predsedom sociálnych demokratov Róbertom Ficom, potom pokus úplne prevrátiť (so zámerným cieľom rozbiť) doterajšiu slovenskú politickú scénu zneužitím zdvihnutej vlny súcitu nad zavraždením novinára Kuciaka a jeho partnerky (čo sa podarilo iba čiastočne: Fico bol donútený k rezignácii, bol však šikovným manévrom nahradený schopným sociálnym demokratom Pellegrinim).
Keď sa Kiska ukázal byť na vykonanie podstatnej premeny slovenskej politiky nedostatočne dôrazný, bol tento skoro "slovenský Havel" bez váhania nahradený úplne neznámou, zato probruselsky dôslednejšou, v rámci V4 laxnejšou, aktivistickou prezidentkou Čaputovou.
Parlamentné voľby z 29. 2. 2020 sú vyvrcholením tohto vývoja. Posledná tradičná slovenská ideovo zreteľná politická strana Smer viedla predvolebnú kampaň fakticky proti všetkým a vyhrať aj preto v žiadnom prípade nemohla.
Víťazom volieb je zoskupenie OL'aNO založené v roku 2011 a vedené človekom, ktorého názory (okrem obvyklého boja proti korupcii) sú nejasné.
Aj ďalšie subjekty, ktorých zástupcovia zasadnú vo Slovenskom národnej rade, sú politickými subjektmi veľmi mladými a ideovo nedefinovateľnými: názorovo neuchopiteľná formácia Sme rodina Borisa Kollára založená v roku 2011 sa programovo stala súčasťou európskeho zoskupenia okolo Marine Le Penovej, Kiskov projekt Za ľudí bol založený 2019 a viedol kampaň pod heslom "Dobro musí zvíťaziť", Sulíkova politická strana SaS je po Smere najstaršia - bola založená "už" 2009 a je, na rozdiel od ostatných, aspoň trochu čitateľným subjektom.
Čaputovej projektu Progresívne Slovensko sa len veľmi tesne nepodarilo do slovenského parlamentu preniknúť.
Naopak Kotlebovci, ktorí sa do parlamentu dostali, ale ktorí s istotou nebudú súčasťou žiadneho vládneho usporiadania, prevezmú v budúcnosti úlohu strany, ktorá bude kanalizovať nespokojnosť časti slovenskej verejnosti s domácou politikou. Ani to nie je pre Slovensko dobrá správa.
Nech už bude budúca slovenská vláda vyzerať akokoľvek (a veľa možných variantov podľa štýlu a obsahu predvolebnej kampane sa nerysuje), bude to vláda ideovo nedefinovateľná a programovo zrejme podobne proeurópska ako vládne formáty predchádzajúce.
To, v kombinácii s progresivistickou a pronemeckou prezidentkou Čaputovou, splní hlavný cieľ, s ktorým záujmové prúdy stojace mimo Slovensko, ale vnútri EÚ spojili svoje očakávania: rozkolísať vnútornú slovenskú politiku natoľko, aby bol formát V4 skrz slovenskú účasť výrazne oslabený.
Inak povedané: keď nemožno presadzovanie bruselských záujmov vykonať skrz vonkajšie útoky na Poľsko, Maďarsko či Česko (a úprimne povedané, ani o našej dnešnej pevnosti vnútri V4 si mnoho ilúzií nerobme) politikou "obhajoby európskych hodnôt", musí to ísť podporou zmien politického usporiadania vnútri slabých či váhajúcich členov V4.
Hlavným posolstvom slovenských volieb preto nie je ani tak varovná skutočnosť, že sa do slovenského parlamentu nedostala napríklad žiadna kresťanská politická strana (v katolícky zmýšľajúcim Slovensku), žiadny subjekt obhajujúci záujmy maďarskej menšiny či žiadny relevantný politický subjekt zastávajúci realistický postoj k EÚ.
Hlavným posolstvom je pokračujúci rozpad slovenskej politickej scény a výmena čitateľných ideových strán za ideovo neuchopiteľné projekty, ktoré dokončia rozpustenie kedysi tak vytúženej slovenskej suverenity v taviacom kotlíku dnešnej bruselskej centralizácie.
Okrem toho výsledky slovenských parlamentných volieb musia byť pre Česko, Maďarsko i Poľsko varovaním, že presadzovanie tém, s ktorými sa dnes formát V4 identifikuje a ktoré ho držia pohromade (odpor k nekritickému prijímanie všetkého bruselského, obhajoba aspoň minimálnej možnosti vládnuť vo svojich krajinách na základe mandátu od svojich voličov, aj spoločný odpor k civilizačnej hrozbe, ktorá je predstavovaná masovou migráciou do európskeho priestoru) bude v najbližšej budúcnosti čoraz ťažšie - kvôli vnútornej politickej nejednotnosti V4.
Výsledky slovenských parlamentných volieb tak sú vítanou politickou správou v Berlíne a Paríži. V4 nemá nad čím jasať.
