Juraj Draxler: „Rozbroje, neurotické hádky, kauzy, problémy vo vnútornej aj vonkajšej politike budú ešte gradovať nejaký čas. Každá drobná zmena správania aspoň malej časti ľudí k lepšiemu má pozitívny vplyv na ďalších a ďalších ľudí“

23.10.2025 23:15
Bývalý minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Juraj Draxler vo svojej glose poukázal na to, že v čase spoločenského konfliktu, mediálnej hystérie, patologického šírenia nenávisti a existencii veľkého množstva ľudí žijúcich v digitálnej virtuálnej realite programovanej médiami a politikmi, je transformácia vedomia každého jednotlivca najúčinnejší spôsob riešenia spoločenských problémov.

Ako sa nenechať otráviť politikou - praktický recept

Slovenská politika je dnes asi pre väčšinu ľudí, čo ju ešte sledujú, mimoriadne dráždivá. V tom mám asi zlú správu: bude ešte horšie. Naozaj, oveľa, oveľa horšie.

Rozbroje, neurotické hádky, kauzy, problémy vo vnútornej aj vonkajšej politike. To bude gradovať ešte minimálne nejaký čas.

Ale - treba si politikou znechucovať celý život? Ani náhodou.

V politike určite nikto inteligentný nehľadá ani hlbšie pravdy (žiadne tam nie sú) ani kreativitu ani inteligentnú zábavu. Úprimne, je to také značne tupé divadlo.

Iste, v demokracii sa ťažko zaobísť bez toho, aby ju nejaká podstatná časť občanov aspoň ako tak sledovala.
A iní ju pre zmenu musia robiť. To je v poriadku. Ale - všetkého s mierou, určite by som z toho nerobil vášeň.

A najmä vtedy, keď to naozaj žiadna zábava nie je. Značnou bizarosťou ale je, že mnohí si práve sledovaním politiky vypľňajú značnú časť voľného času.

Mám návrhy, čo čítať či sledovať namiesto toho:

- Epigramy, citáty a zamyslenia múdrych vládcov. Čo tak namiesto sledovanie videí politikov siahnuť po múdrosti vekov? Marcus Aurelius, rímsky cisár, ktorý sa narodil na území dnešnej Viedne a nejaký čas zrejme strávil aj v oblasti južného Slovenska, napísal krásne dielo Myšlienky k sebe. Alebo čo takto Eseje od Michela de Montaigne? Alebo, ak už politici, tak čo napríklad prečítať si nejaký výber citátov Benjamina Disraeliho alebo Winstona Churchilla? Obaja konzervatívni premiéri sa nie nadarmo preslávili svojím ostrovtipom.

Čítanie takýchto diel je nenáročné, sú veľmi čitateľsky prístupné, a pritom obohacujúce. Jednak sa v mnohom poučíte a jednak budete sledovať, ako mnohé a mnohé boliestky jednotlivcov či spoločnosti, ktoré považujete za veľmi dnešné, trápili ľudí už dávno.

- Alebo: diela klasikov rozoberajúcich spoločnosť. Napríklad Alexis de Tocqueville a jeho slávne pojednanie Demokracia v Amerike. Diela Waltera Lippmanna (Verejná mienka, Dobrá spoločnosť a mnohé iné) - hoci písal pred desaťročiami, jeho zamyslenia o médiách či masovej politike sú aj dnes veľmi platné. Alebo Gustave Le Bon a jeho Psychológia davov. Či, modernejšie, knihy Daniela Balla (Príchod postindustriálnej spoločnosti, Kultúrne rozpory kapitalizmu).

Nič z toho nie sú diela, ktoré by boli nejako ťažko prístupné a žiadali si odbornú prípravu. Naopak, čítajú sa pomerne ľahko a pritom je to naozaj klasika, ktorú by mal každý trochu rozhľadenejší moderný človek aspoň trochu ovládať.

- Hocičo, čo vám otvorí obzory. Dnes je každému dostupná veľmi široká paleta populárno-náučnej literatúry: o umení, o prírodných javoch a vedách, o histórii, o svete zvierat, o zemi či o vesmíre.

Každou cestou do kníhkupectva, ktorú absolvujete namiesto strávenia hodiny či dvoch pozeraním nejakej hlúpej politickej relácie či videí, kde dačo hovoria ľudia z vlády a parlamentu, vám zachráni pár mozgových buniek. Naozaj.

Alebo sa proste venujte nejakému sebazdokonaľovaniu či koníčku, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a akoby ste jeho pestovaním o trošičku, o malý kúštiček zlepšili svet.

Alebo ten svet bude aspoň pokojnejší.

Niekto skúsi nový typ pestovania nejakých plodín, iný sa skúsi venovať vrhaniu šípok (či nožov), ďalší sa vráti k detskej vášni, napríklad k šachu či rezbárstvu.

Mimochodom, mňa osobne vždy pobaví, keď si ľudia predstavujú, že trávim nejako veľa času písaním politického balastu na FB. Ja píšem rýchlo, takže to vybavím väčšinou expresne. Nikdy sa nestane, že by som týždenne venoval vo voľnom čase viac minút či hodín FB ako nejakej sebazdokonaľovacej aktivite, či už je to štúdium alebo trénovanie nejakej zručnosti.

A už vôbec sa nevenujem veciam, ako je sledovanie politických diskusných relácií a podobne.

Nerobím si ilúzie, že podobnou výzvou prelomím širokú konzumáciu digitálneho ópia v podobe politických nezmyslov, slaboduchých memečiek, alter konšpi príbehov a podobne.

Ale:

Každá drobná zmena správania aspoň malej časti ľudí k lepšiemu má pozitívny vplyv na ďalších a ďalších ľudí. Takže aj takáto občasná výzva možno má celkom zmysel.


Zdroj: Facebook Juraj Draxler / InfoVojna

 

 

 

Zdielať článok na:  
Telegram

Ďalšie články:

VIDEO: Sergej Kozlík búra mýtus o divokej privatizácii a to, že Vladimir Mečiar rozpredal Slovensko. Počas jeho vládnutia sa podľa neho najviac investovalo a došlo aj k zákazu privatizácie strategických podnikov. Exminister financií tvrdí, že Slovensko najviac rozpredala vláda Mikuláš Dzurinda, ktorá značne pod cenu predala do zahraničných rúk banky a Slovenské elektrárne a SPP. Chybou bolo podľa neho aj zavedenie rovnej dane, pretože v tom čase značne klesol v štáte výber daní. Na tieto chyby doplácame dodnes, čoho dôsledkom je aj súčasná nutnosť konsolidovať. Olej do ohňa priliali aj vlády Matoviča, Hegera a Ódora, ktoré nás astronomicky zadlžili

DOKUMENT: „Tvrdenie sudcu „Sloboda prejavu nie je absolútna, bezbrehá a môže byť limitovaná“ je tvrdenie, ktorým sa zaštiťovala justícia totalitárnych štátov ako bolo fašistické Taliansko, nacionálno-socialistické Nemecko či česko-slovenská justícia v podriadenosti a službe trockistickej KSČ, ktorá to uplatňovala pri politických  súdnych vraždách (napríklad proces so Slánskeho sprisahaneckým centrom) a v súdnictve počas celej existencie svojej diktatúry v rokoch 1948 - 1989,“ píše vo svojom dovolaní na Najvyšší súd SR doc. Dudáš, ktorého špeciálny súd odsúdil za popieranie a schvaľovanie holokaustu