Kollárovo ego dláždi progresívcom cestu k moci
04.07.2020
Predseda Národnej rady posunul svojim egoistickým správaním celé Slovensko o podstatný kus bližšie k účasti progresívcov v parlamente. Ak k tomu v rámci nie úplne nereálnych predčasných volieb naozaj príde, už viete, na koho treba ukazovať prstom. Konzervatívci by sa však aj tak na obhajobe tohto prúseru podieľať nemali.
Šéf parlamentu Boris Kollár urobil v súvislosti so svojou plagiátorskou diplomovou prácou presný opak toho, čo by sa od vysokého politika, ako prirodzeného vzoru pre občanov (samozrejme, v tom ideálnom svete), čakalo.
Zo začiatku mal problém so samotným ospravedlnením a keď k nemu napokon na Facebooku prišlo, tu niekde sa proces sebareflexie zastavil. Šéfovi hnutia Sme rodina je dokonca milšie opustiť koalíciu než to, ako by mal urobiť tú druhú najelementárnejšiu vec – vyvodiť osobnú politickú zodpovednosť, ktorú od neho požadujú aj partneri z SaS.
To, či k rozlúčke Sme rodina so zvyškom vládneho kabinetu napokon príde, alebo ide len o veľkohubé reči oboch strán, zatiaľ nemožno s istotou určiť, no nad možným rozpadom štvorkoalície si už niektoré politické subjekty (ehm, progresívci) mädlia ruky.
Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí
Aj keď prv je nutné poznamenať, že odchod kollárovcov by automaticky neohrozil parlamentnú väčšinu a nespustil proces predčasných volieb. Každopádne, exodus druhej najsilnejšej koaličnej strany by ich spravil omnoho pravdepodobnejšími a vidina tohto scenára zatiaľ stačí.
Stačí na to, aby progresívci spustili voči Kollárovi a jeho zástancom vo vláde a v parlamente svoj vlastný džihád. A faktom je, že ich početná kritika v tomto ohľade je motivovaná aj vlastnými mocenskými záujmami (čo im možno len ťažko vyčítať, správal by sa tak každý).
Zostava na čele s Irenou Bihariovou totiž správne zavetrila šancu na veľký comeback, ktorý by im pád vlády umožnil. Tento dojem potvrdil aj progresívec Martin Poliačik, ktorý včera svojským polovtipom povzbudil Kollára v odchode a tváril sa, že hlavným motívom toho nebol sen prebojovať sa spolu s kolegami do Národnej rady a napraviť minulé zlyhanie.
A tento sen by, samozrejme, nebol nereálny. Progresívne Slovensko na to malo samé o sebe už ku koncu februára a sklamanie voličov z terajšieho marazmu by mohlo ich pozíciu skôr vylepšiť a pomôcť im naplniť ich reálny preferenčný potenciál, ktorý je o niekoľko percent vyšší.
Možno padneme, ale padneme so cťou
Logicky tak vyvstáva otázka, ako sa majú k tomuto ohrozeniu svojej mocenskej pozície postaviť konzervatívci, ktorí za Kollára (v širšom zmysle aj za celý kabinet) bojovali aj napriek jeho kolosálnym pochybeniam v duchu hesla, „keď netečie, aspoň kvapká“.
Správna odpoveď je, že určite nie aktívnou obhajobou plagiátora či zachovania zvláštnej koalície ako takej. Konzervatívci by totiž nemali ohýbať svoje princípy ani vtedy, ak to bude znamenať krátkodobé víťazstvo ich ideových oponentov. Inak povedané, v tomto momente je pre nás pri pohľade na možný pád vlády najlepšie pokrčiť ramená.
Za tento negatívny scenár však nebude zodpovedný nik iný ako sám Boris Kollár. Pre svoj farizejský prístup, ktorý bije najviac do očí v kontexte hlasnej kritiky Andreja Danka, a pre neschopnosť zachovať sa ako chlap a priznať si chybu.
Autori komentára: Peter Števkov & Tomáš Dugovič
Zdroj: dennikslovensko.sk
