Komentár ĽUBA HUĎA - SLEPOTA A NEMOTA V BÚTOROVSKO – KISKOVOM PALÁCI
03.01.2016
Ľubomír Huďo
Fakľový pochod v Kyjeve na počesť Stepana Banderu patrí na začiatku roka k spoločensko-politickému koloritu súčasnej Ukrajiny, ktorá má svojich obdivovateľov a zástancov aj v slovenskom prezidentskom paláci.
Rovnako ako vlani i na začiatku tohto roku v centre ukrajinskej metropoly pochodovalo niekoľko tisíc stúpencov odkazu Stepana Banderu - národného hrdinu. Jeho oddaní hrdlorezi z UPA (Ukrajinskej povstaleckej armády) za druhej svetovej vojny etnicky čistili krajinu od Rusov, Židov, Poliakov, Čechov.
O „hrdinských“ činoch ukrajinských šovinistických fanatikov, oddaných Stepanovi Banderovi a jeho myšlienkam, spáchaných na nevinných poľských civilistoch písal napríklad britský historik Niall Ferguson: „Celé dediny boli vyhladené, ľudia boli často usmrcovaní odpornými spôsobmi, dochádzalo k upaľovaniu, muži boli ubití na smrť, ženy znásilnené a znetvorené, deti prebodnuté bajonetmi.“ Aj americký historik Timothy Snyder pripomenul zločiny banderovcov: „Ukrajinskí partizáni spálili domy, strieľali na tých, ktorí sa snažili utiecť a donútili ich vrátiť sa do hospodárskych budov a domov, zajatých vonku zabíjali kosákmi a vidlami. V niektorých prípadoch boli sťatí, roztrhaní na kusy, ukrižovaní a vystavení s cieľom zastrašiť a donútiť ostatných k úteku.“
Na začiatku roku 2016 sa na počesť ideológa etnického besnenia s výkrikmi Sláva Ukrajine pochoduje za asistencie polície, za mlčania prezidenta Petra Porošenka, či premiéra Arsenija Jaceňuka, médií a západných diplomatov. Keby pochodovali s fakľami stúpenci Front National vo Francúzsku, Zlatého úsvitu v Grécku alebo British National Party v Británii, to by už spustili médiá kampaň a politici by nešetrili vyjadreniami o oživovaní Hitlera, neonacizmu a nebezpečenstve ultrapravice.
O Ukrajine panuje ticho, taktné mlčanie a všetci hrajú mŕtveho chrobáka. Argumenty, že to je len nepatrná časť Ukrajincov a Pravý sektor nezohráva výraznú úlohu na politickej scéne neobstoja, pretože v iných prípadoch a v iných krajinách stačí zopár stoviek ľudí podobného razenia, neparlamentná strana, oveľa miernejšie ideologické odkazy a vyjadrenia, a už sa spustí lavína poplašných správ o ohrození spoločnosti. Ani ukrajinským vládnym politikom a predstaviteľom parlamentných strán nikto nevyčíta nemohru a pasivitu.
Rovnako to platí aj pre slovenskú prezidentskú kanceláriu. Prečo nie je prezident Andrej Kiska, inokedy tak citlivý na nedemokratické metódy a európske hodnoty, vrcholne rozhorčený a neprotestuje u kamaráta z paláca v Kyjeve Petra Porošenka, že mu oživujú na uliciach metropoly kult neonacizmu, fašizmu, diktátu a historických zločinov? Prečo proti tomu oligarcha Petro nič nerobí, nereaguje, neodsudzuje, nevyjde do ulíc, nevydá vyhlásenie spolu s ďalšími rozhorčenými demokratmi?
Prečo slovenský prezident nevolá po pripomínaní krivdy páchanej na banderovských obetiach? Rovnako oslepol a onemel aj jeho excelentný poradca - Martin Bútora, sociológ, spisovateľ, čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v USA, člen tímu odborníkov vymenovaných bývalým generálnym tajomníkom NATO Andersom Foghom Rasmussenom? Aj on prišiel o politickú citlivosť na historické odkazy súvisiace s etnickými čistkami, keďže práve jeho predkovia patrili k terčom bojovníkov v štýle banderovcov a UPA? Možno existujú nejaké vyššie princípy, na základe ktorých treba niekedy nevidieť a čušať, no inokedy kričať a burcovať. Svoje o tom asi vie duo Kiska - Bútora alebo Bútora – Kiska, či kto vlastne komu radí a kto koho ovláda?
Televízna spravodajská stanica TA3 odvysielala televízny šot z banderovského fakľového pochodu v Kyjeve, no bez komentára. Rovnako nepotrebuje komentár ani slepota a nemota v slovenskom prezidentskom paláci vo vzťahu k ukrajinským „kamarátom“. Veď všetko je jasné.
3.januára 2016
