Konflikt na Ukrajine - Aby sme namiesto mieru nemali len dočasný pokoj zbraní
07.03.2022 16:35
Súčasná napätá atmosféra determinovaná jednostrannými mediálnymi, ekonomickými a morálnymi útokmi na Ruskú federáciu, podporovaná tisíckami ukrajinských utečencov obávajúcich sa o svoj život, nevytvára najlepšiu atmosféru pre vecné a objektívne skúmanie súčasného konfliktu na Ukrajine. Navyše, parlament sa rozhodol odovzdať moc nad ústavným právom slobody slova do rúk úradníkov NBU, a tým premenil otázku slobody slova na otázku bezpečnosti štátu, v ktorej je Slovensko podriadené politike USA a NATO. Dôsledkom tejto premeny slobody slova je to, že všetky kritické názory na politiku našich „spojencov“ sú ohrozením bezpečnosti štátu, a preto sú jednoducho zakázané. Sloboda slova sa tak premenila na neslobodu otvorenej a vecnej diskusie.
Pohľad na príčiny prebiehajúceho konfliktu by som začal upozornením, že súčasné jednostranné odsudzovanie Ruska za jeho špeciálnu vojenskú operáciu je v istom zmysle veľmi nebezpečným ideologickým trikom, pomocou ktorého sa nielenže zatemňujú príčiny konfliktu, ale súčasne sa tým fakticky znemožňuje aj následné odstránenie príčin konfliktu. Jednostranné odsudzovanie Ruska kladie celú vinu na jeho plecia a riešenie konfliktu sa vidí jedine v tom, že sa musí zmeniť samotné Rusko a všetky ostatné dôležité momenty, ktoré k vytvoreniu konfliktnej situácie priviedli, ostávajú nezmenené. Je šokujúce, že USA a NATO, ktoré sa stavajú na stranu obhajoby Ukrajiny a mieru svojou klamlivou politikou podpory, ju vohnali do konfliktu, o ktorom vedeli, že nutne nastane a v momente jeho vypuknutia ponechali celý konflikt na pleciach Ukrajiny. Ak už odsudzujeme Rusko, tak by sme spolu s ním mali odsudzovať aj politiku USA a NATO, ktorí svojou jednostrannou bezpečnostnou politikou zameranou proti Rusku vohnali Ukrajinu do daného konfliktu, hoci ona sama tu tiež nie je bez viny.
Jadrom súčasného konfliktu na Ukrajine je jednostranná bezpečnostná politika USA a NATO, budovaná celé desaťročia v Európe, a to bez ohľadu na neustále protesty, požiadavky a diplomatickú aktivitu Ruska. Bez ohľadu na to, či Západ dal alebo nedal Rusku ústnu záruku, že NATO sa nebude rozširovať na východ, tak podľa medzinárodných dokumentov jednostranné rozširovanie NATO proti vôli Ruska porušuje základný princíp budovania bezpečnosti, princíp rovnej bezpečnosti pre všetkých zúčastnených. V Charte pre Európsku bezpečnosť (Istanbul, november 1999), v časti Naše spoločné výzvy, bod 8., sa píše: „ Každý účastnícky štát má rovnaké právo na bezpečnosť. (...) Štáty nebudú posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov. V rámci OBSE nebude mať žiaden štát, skupina štátov alebo organizácia prednostnú zodpovednosť za udržiavanie mieru a stability v oblasti OBSE.“ A ešte bod 9: „Vybudujeme naše vzťahy v súlade s koncepciou spoločnej a komplexnej bezpečnosti, riadiac sa rovnocenným partnerstvom, solidaritou a transparentnosťou. Bezpečnosť každého účastníckeho štátu je neoddeliteľne zviazaná s bezpečnosťou ostatných štátov.“ Inak povedané, každý štát si slobodne volí svoju bezpečnostnú politiku, ale tak, že jeho bezpečnosť nemôže ohrozovať či znižovať bezpečnosť jeho susedov. Ak štát buduje svoju bezpečnosť bez ohľadu na bezpečnosť susedov, potom jeho bezpečnostná politika nie je slobodná, ale svojvoľná. Objektívne sa takto budovaná bezpečnosť nestáva budovaním mieru medzi národmi, ale len dočasným pokojom zbraní.
Tvrdenie predstaviteľov NATO, že uvedený spolok je obranným spolkom, nie je na pozadí dostupných faktov pravdivým tvrdením. Ktorý štát NATO bol vojensky napadnutý Juhosláviou, Irakom, Líbyou či Sýriou, keď sa NATO rozhodlo vojensky v daných krajinách zasiahnuť a niektoré z nich sú po takomto zásahu dodnes politicky, ekonomicky a sociálne rozvrátené? Popri tom je Rusko v dokumentoch NATO chápané ak nie priamo ako nepriateľ, tak v každom prípade ako štát ohrozujúci mier v Európe. Napríklad v Bezpečnostnej stratégii Slovenska v bode 81 sa píše: „Slovenská republika má záujem rozvíjať dobré vzájomné vzťahy s Ruskou federáciou (ďalej len „Rusko“). Rusko je dôležitým účastníkom a partnerom pri riešení medzinárodných hrozieb a výziev, zároveň však svojím konfrontačným prístupom vo vojenskej, bezpečnostnej aj politickej oblasti predstavuje hlavnú výzvu pre bezpečnosť nášho euroatlantického priestoru.“
Rozširovanie NATO vyvolávalo na strane nových členov „obranného paktu“ pocit bezpečnosti, ktorý sa na strane Ruska menil nie na pocit, ale na reálne narastajúcu bezpečnostnú hrozbu. Pocit bezpečnosti tzv. východného bloku štátov NATO, budovaný celé desaťročia, sa dnes ukazuje tým, čím je vo svojej reálnej podobe, t.j. ilúziou bezpečnosti, ktorá sa môže veľmi ľahko premeniť na realitu vojny, a to práve preto, lebo ich pocit bezpečnosti vystavuje druhú krajinu reálnemu nebezpečenstvu vojny.
Koncom roka 2021 Rusko urobilo podľa všetkého posledný pokus na zvrátenie daného stavu bezpečnosti. Predložilo USA a NATO návrh dohôd, ktoré by nevyvážený systém bezpečnosti v Európe odstránil. Oprávnené požiadavky Ruska ohľadne jeho bezpečnosti, USA ako aj NATO nielenže odmietli, ale opakovane potvrdili pokračovanie svojej politiky porušujúcej princíp rovnej bezpečnosti, politiky zameranej na oslabovanie bezpečnosti Ruska tým, že potvrdili politiku otvorených dverí NATO aj pre ostatné štáty.
Z hľadiska spätného pohľadu na rozširovanie NATO sa bezpečnostná situácia Ruska stala kritickou po štátnom prevrate na Ukrajine, priamo podporovanom politikou USA a EÚ. Stačí pohľad na mapu a každý ľahko zistí, že hranica Ukrajiny je najdlhšou hranicou Ruskej federácie na západe a súčasne je zjavné, že z územia Ukrajiny je možné raketami zasiahnuť v krátkom čase okrem životného centra Moskvy aj ďalšie dôležité centrá Ruska.
Nelegálna kyjevská vláda, ktorá vzišla s Majdanu, zahájila politiku pripojenia Ukrajiny nie len k EÚ, ale aj k NATO. V roku 2019 bol ukrajinským parlamentom prijatý zákon o zmene ústavy, kde bolo v preambule priamo zakotvené euroatlantické smerovanie zahraničnej politiky Ukrajiny. Štátny prevrat, ako aj nové smerovanie Ukrajiny, odmietla uznať východná časť Ukrajiny. Krym odišiel zo zväzku s Ukrajinou a oblasti Donecka a Luhanska sa rozhodli vyhlásiť nezávislé republiky DNR a LNR. Nezákonná kyjevská vláda namiesto toho, aby konflikt s uvedenými republikami riešila mierovou cestou, sa rozhodla pre tzv. antiteroristickú operáciu proti uvedeným republikám, ktorých jediným „teroristickým činom“ bolo to, že sa postavili na stranu ústavy. Vytvorený konflikt na Ukrajine, vyprovokovaný nelegálnou vládou, sa pokúsili vyriešiť Minské dohody.
Počas ôsmich rokov vyjednávania a opätovného vyjednávania v rámci Minských dohôd, Ukrajina hlavné body II. Minskej dohody o udelení zvláštneho štatútu DNR a LNR, k čomu sa zaviazal prezident Porošenko, nesplnila. Naopak, predstavitelia Ukrajiny ich často vyhlasovali za neplatné a namiesto ich plnenia a politického riešenia konfliktu obe republiky vojensky neustále atakovala. Garanti danej dohody zo strany EÚ, Francúzsko a Nemecko, nepodnikli žiadne kroky k tomu, aby si Ukrajina svoje záväzky plnila. V tomto smere sa Nemecko a Francúzsko zachovali rovnako ako v roku 2014, keď deň pred štátnym prevratom spolu s Poľskom mali garantovať realizáciu dohody medzi prezidentom Janukovičom a predstaviteľmi Majdanu. V dohode sa okrem iného požadovalo vytvorenie vlády národnej jednoty. Ak by Nemecko, Francúzsko a Poľsko trvali na vyplnení danej podmienky, vývoj Ukrajiny sa mohol uberať úplne iným smerom. Európski garanti sa však ukázali len ako papieroví, ale nie prakticko-politickí garanti uvedenej dohody.
Z hľadiska vývoja bezpečnosti Ruska je však dôležité povedať, že počas celého obdobia platnosti Minských dohôd sa USA a jeho spojenci starali viac o vyzbrojovanie a výcvik ukrajinskej armády, o spoločné vojenské cvičenia s NATO a budovanie vojenskej infraštruktúry, napomáhajúcej tesnejšej spolupráci ukrajinskej armády s jednotkami NATO. Hoci Ukrajina nebola členom NATO de iure, tak prakticky sa stále viac a viac stávala jeho súčasťou.
Na základe vyššie uvedených skutočností sa dostávame ku kľúčovej, aj keď z nášho pohľadu len teoretickej otázke, ktorú však vedenie Ruska muselo riešiť prakticky – čo mala Ruská federácia ešte podniknúť pre mierové a diplomatické riešenie svojich bezpečnostných požiadaviek, keď hlavní aktéri, USA a NATO, odmietli rokovať o tom, čo bolo a je pre Rusko životne dôležité? K čomu by viedli ďalšie rokovania o rôznych vedľajších otázkach, keď rokovania realizované počas celých desaťročí viedli v praktickej rovine k neustále sa zhoršujúcej bezpečnostnej situácii Ruska. Odpoveď USA a NATO na ruské požiadavky len potvrdila ich odhodlanie pokračovať v politike rozširovania NATO bez ohľadu na bezpečnosť Ruska.
Teraz je možné sa dohadovať o tom, či Rusko nemalo aj iné prostriedky na presadenie svojich bezpečnostných požiadaviek, ale rozhodnutie bolo spravené a ako sa hovorí, kocky boli hodené. Na pozadí masových ekonomických a iných opatrení, zavádzaných západom proti Rusku, ako aj na pozadí civilných obetí a masovej imigrácie, vyvolanej strachom obyvateľov z ruskej vojenskej operácie, dnes nie je celkom jasné, či špeciálna vojenská operácia prinesie Rusku nejaké posilnenie jeho bezpečnosti.
Pod náporom politického, mediálneho, ako aj občianskeho rozhorčeného odsudzovania vojenského kroku Ruska, odsudzovania, ktoré odhliada od zodpovednosti USA, NATO, ako aj EÚ za vzniknutú situáciu, sa občanom Európy môže veľmi ľahko stať, že v návale rozhorčenia zabudnú požadovať od svojich vlád riešenie základnej príčiny vzniknutej situácie, ktorou je jednostranná bezpečnostná architektúra Európy, opierajúca sa o USA a NATO. Architektúra, ktorá prináša jednej časti občanov Európy len pocit bezpečnosti a druhej, naopak, reálne ohrozenie bezpečnosti. Ak sa namiesto odstránenia reálnej príčiny bude naopak posilňovať NATO, tak tento pohyb povedie zákonite k narastaniu napätia medzi USA a jeho spojencami a Ruskom. Namiesto budovania mieru v Európe tu budeme mať len dočasný pokoj zbraní, ktorý bude nakoniec prerušený prekročením tzv. červenej čiary, keď sa bude vojnou, či už útočnou alebo obrannou, snažiť jedna zo strán daný rozpor vyriešiť. Z hľadiska jej dopadov na život v Európe už bude irelevantné, kto vojnu začal. Nebude tu už ani víťaz a ani porazení.
Autor: doc. PhDr. Vladimír Manda, CSc. - Katedra filozofie UKF Nitra
O Hegerovom banderovskom pozdrave a ďalšie aktuálne postrehy Doc. Mandu
Poznámka - pri sledovaní včerajších televíznych novín na RTVS som ostal veľmi prekvapený, keď naši politici na čele s premiérom Hegerom ukončili svoj príhovor zvolaním : Sláva Ukrajine! Pre informáciu je potrebné povedať, že pozdrav "Sláva Ukrajine!" je časťou sloganu oficiálne používaného banderovcami. Jeho druhou časťou bol pozdrav "Hrdinom sláva!"
Vo vystúpení prezidenta Zelenského ma uvedený pozdrav neprekvapil, pretože od roku 2018, kedy bol deň narodenia S. Banderu, ukrajinského fašistu vyhlásený za oficiálny štátny sviatok Ukrajiny sa následne stal aj oficiálnym pozdravom v ukrajinskej armáde. Ale u našich politikov ma to prekvapilo. Buď nepoznajú historické súvislosti daného pozdravu alebo ich poznajú, ale ich nepriateľský postoj voči Rusku ich zahnal tak ďaleko, že sa dostali až na platformu banderovcov. Inak len pre osvieženie pamäti, keď sa prezident Juščenko v roku 2010 pokúsil vyhlásiť S. Banderu za národného hrdinu, tak parlament EÚ to odmietol. Ale ako vidno svet sa mení a dnes už sa ani parlament EÚ nestavia proti oživovaniu fašizmu v EÚ.
Tu sú výsledky hlasovania Valného zhromaždenia OSN o rezolúcii odsudzujúcu ruskú "špeciálnu vojenskú operáciu" na Ukrajine. Ako sa uvádza, takéto mimoriadne zasadnutie Valného zhromaždenia sa konalo naposledy v roku 1982. Znamená to, že keď sa likvidoval Irak, Líbya atď., tak OSN nemalo potrebu zvolať mimoriadne zasadnutie Valného zhromaždenia a zastaviť agresiu voči týmto krajinám. Pri pohľade na 141 hlasov za rezolúciu, ktorú podporili aj všetky štáty, pre ktoré je princíp suverenity, nezávislosti a územnej celistvosti iných štátov dobrý len v prípade keď to vyhovuje ich záujmom.
Len tak mimochodom za rezolúciu hlasoval napríklad aj Izrael, ktorý neustále bombarduje Sýriu, za rezolúciu hlasovala aj Saudská Arábia, ktorá za vojenskej podpory USA, Anglicka, Francúzska napadla Jemen (2014) a dodnes tam zahynulo 60 tisíc obyvateľov a 80 tisíc detí a OSN nemalo potrebu sa tým zaoberať, za hlasovalo samozrejme aj Slovensko, ktoré vyváža zbrane do Saudskej Arábie, ktorá nimi následne vyzbrojuje džihádistov v Sýrii.
Bez zaujímavosti nie je ani fakt, že USA dodnes nezákonne okupuje časť Sýrie a zrejem za túto činnosť si nezákonne prisvojuje Sýrsku ropu. A to som spomenul len niektoré momenty, ktoré poukazujú na principiálnosť celého hlasovania. Úplnou perličkou je však vystúpenie americkej predstaviteľky v OSN L. Thomas-Greenfield. Vo svojom vystúpení okrem iného tvrdí, že "“If it has any purpose, (U.N.) it is to prevent war and to condemn war and to stop war. That is our job here today.”
Prečo predstavitelia US ako aj ich spojenci v NATO, začali v OSN robiť svoj "job" až teraz, po toľkých rokoch neustáleho porušovania Charty OSN? Je to vskutku "nevídané zjednotenie" krajín OSN, ako konštatovala Čaputová vo svojom vystúpení, nevídané najmä v tom, ako tí čo celé desaťročia boli ticho alebo aktívne porušovali medzinárodné právo sa zrazu zjednotili proti Ruskej federácii.
Na margo dnešného morálno-politického odsudzovania krokov Ruska, na margo hlasovania mimoriadneho Valného zhromaždenia OSN ako aj na margo žalôb proti Rusku na medzinárodných súdoch, odporúčam si prečítať uvedený článok. Jeho jadrom je dopad ekonomických sankcií na civilné obyvateľstvo.
Ekonomické sankcie uvaľované predovšetkým USA a ich spojencami na rôzne štáty vedú často k humanitárnym katastrofám, ktoré likvidujú nie daný politický systém, ale likvidujú predovšetkým civilné obyvateľstvo a medzi nimi predovšetkým deti. Aby sme mali predstavu o dôsledkoch týchto sankcií, tak USA dnes zadržiavajú Afganistanu sumu vo výške 9,5 miliardy dolárov, čo sa rovná 40% ich HDP a podľa predsedu OSN Guteresa je dnes v Afganistane ohrozený život 25 miliónov obyvateľov a z toho 8,7 milióna je na pokraji hladovania. Ako toto môže dopadnúť ukazujú údaje ktoré vyhodnocujú americké sankcie USA zavedené v roku 1990 proti Iraku v dôsledku invázie Iraku na Kuvajt, ktoré trvali ešte viac ako desať rokov po stiahnutí irackej armády s Kuvajtu.
Sankcie proti Iraku zaviedol George H. W. . Bush a realizoval ich Clinton. Sankcie zablokovali medzinárodný obchod s Irakom a predovšetkým dovoz humanitárnych tovarov včítanie potravín a liekov. Prvá delegácia OSN do Iraku (1991 vedená M. Arthisaarim) v správe konštatuje, že na takú devastáciu krajiny nebol nikto z delegácie pripravený. Sankcie "spôsobili temer apokalyptické výsledky".
Správa komisie OSN pre ľudské práva konštatovala, že v dôsledku amerických sankcií v Iraku zomrelo od pol do jednej a pol milióna osôb a najväčšiu časť úmrtí predstavovali deti. A práve v tejto súvislosti položila novinárka L. Stahl otázku M. Albrigth, ktorá vykonávala funkciu štátnej sekretárky v Clintonovej vláde, či je smrť pol milióna detí, čo je viac ako ich zomrelo v Hirošime, či to stálo za to. A "slávna" odpoveď M. Albright znela: I think this is a very hard choice. But the price — we think — the price is worth it. Okrem toho, v danom čase dnešný prezident J. Biden bol členom senátneho výboru pre zahraničné vzťahy a sankcie nie len rozhodne podporoval, ale bol za ešte ostrejšie kroky US proti Iraku. Toto je je letmý pohľad do histórie tých, ktorí sa dnes voči Rusku stavajú do pozície div nie záchrancov sveta a ľudskosti.
Zdroj: noveslovo.sk / Facebook Vladimír Manda / InfoVojna
