Kto a ako pripravil protestný výbuch v Kazachstane
08.01.2022
Nepokoje v Kazachstane sú spôsobené priamou zahraničnou intervenciou – tak znie oficiálne stanovisko Moskvy. O akom zasahovaní môžeme hovoriť, kto a ako vycvičil výtržníkov – a aká je podobnosť medzi situáciou v Kazachstane a tým, čo sa svojho času stalo na Ukrajine a v Bielorusku?
Všetko nové je dobre zabudnuté staré. Najmä ak ide o veľké politické procesy, ktoré prebiehajú v rôznych krajinách a v rôznych časoch – avšak približne podľa rovnakých technologických schém. Ani teraz nie sú kazašské protesty niečím ojedinelým. Konajú sa pomocou približne rovnakých technológií ako na Ukrajine v roku 2014 a v Bielorusku v roku 2020. S menšími rozdielmi.
Ruské ministerstvo zahraničia priamo poukazuje na zahraničné zasahovanie v Kazachstane. “Považujeme nedávne udalosti v spriatelenej krajine za pokus, inšpirovaný zvonka, podkopať bezpečnosť a integritu štátu silou, s použitím vycvičených a organizovaných ozbrojených formácií,” uviedlo ministerstvo vo vyhlásení.
Srbský prezident Aleksandar Vučič tiež oznámil zasahovanie zahraničných špeciálnych služieb do kazašských protestov. Líder ďalšej postsovietskej krajiny, ktorá nebola tak dávno zasiahnutá masovými protestmi, Alexander Lukašenko , označil to , čo sa deje, za „poučenie pre nás“ .
Bežné chyby
Samozrejme, všade základ protestov položili rovnaké systémové chyby úradov. Po prvé, v stávke je pestovanie miestneho nacionalizmu. Ak sa Ukrajina jednoducho snažila vybudovať „NeRusko“, tak Bielorusko a Kazachstan, ktoré boli v režime integrácie s Moskvou, sa báli „Krymskej jari“. Považovali za potrebné vytvoriť protiváhu ruskému kultúrnemu vplyvu.
Výsledkom bolo, že vo všetkých krajinách boli miestni nacionalisti predvojom protestu. Mali pocit, že orgány, ktoré ich splodili, nie sú dostatočne národne orientované. Zároveň rusko-kultúrni a rusko zmýšľajúci občania vo všetkých troch krajinách vo všeobecnosti úrady nepodporili. Na Ukrajine preto, že Janukovyč bol zapletený v korupcii a nesplnil svoje predvolebné sľuby, v Bielorusku – pretože Lukašenko priamo urážal Rusko a bral ruských občanov ako rukojemníkov. V Kazachstane práve kvôli kurzu úradov stimulujú agresívny kazašský nacionalizmus (stačí pripomenúť „jazykové razie“).
Druhá chyba bola multivektorová. Na Ukrajine, v Bielorusku a v Kazachstane chceli byť dobrí pre všetkých. Prijímať ruské dotácie, voľný pohyb osôb a tovaru – a zároveň vyrovnávať ruský (a v prípade Kazachstanu rusko-čínsky) vplyv na úkor vzťahov s USA a Európskou úniou.
Všade boli tieto vzťahy sprevádzané príchodom západných neziskových organizácií do krajín, ktoré sa úspešne integrovali do západnej politiky kultúrnej suverenity (teda nacionalizmu), aby vychovali prozápadné protiruské národné kádre. V politike, novinárskom prostredí, štruktúrach občianskej spoločnosti. Boli vyškolení v komunikácii, misionárstve (vnucovanie svojich nápadov), krízovom manažmente – vo všeobecnosti sa venovali príprave pôdy.
„V Kazachstane sa vo veľkom pripravovalo na protestné akcie: vytvorili sa sieťové platformy na ich koordináciu, vytvorila sa sieť budúcich koordinátorov v teréne prostredníctvom kontaktov mimovládnych organizácií, povedomie verejnosti sa rozprúdilo cez Svobodu, BBC a ďalšie britské- americké médiá. Na jeseň sa dokonca uskutočnila séria testovacích miestnych protestov s mobilizáciou cez internet, aby sa zhodnotila reakcia ľudí. To všetko takmer úplne opakuje Minsk-2020 a s dodatkom s rozvojom messengerov aj Kyjev-2013, “- vysvetľuje šéf euroázijského analytického klubu Nikita Mendkovič.
V prípade Kazachstanu však existoval mierny technologický rozdiel súvisiaci s miestnymi zvláštnosťami. „Dôležitým rozdielom medzi Kazachstanom a Bieloruskom a Ukrajinou je, že koordinátormi neboli najmä členovia spolitizovaných skupín (Mladý front a ďalší príslušníci ukrajinských územných práporov), ale predstavitelia skupín organizovaného zločinu, keďže v miestnych podmienkach mali najväčšie skúsenosti z organizovania kriminálneho násilia,“ pokračuje Nikita Mendkovič.
Už vôbec nie spojené elity
Schéma práce s elitami je tiež približne rovnaká – teda využitie ich slabosti a závislosti. Takže v každej z troch krajín boli úrady slabé kvôli ich rozdeleniu.
Na Ukrajine došlo ku konfliktu medzi Viktorom Janukovyčom a oligarchami, ktorí ho dostali k moci, z ktorých začal žmýkať majetky. Dvojitá moc bola nastolená v Kazachstane, keď nové vedenie krajiny, reprezentované Kassym-Žomartom Tokajevom, narovnalo svoje ramená a utláčalo klan prvého prezidenta Nursultana Nazarbajeva (ktorý v čase začiatku protestu slúžil ako vedúci SNB a skutočne viedol bezpečnostné zložky).
Aj v Bielorusku došlo k rozkolu, ale oveľa menej. Alexander Lukašenko vypálil politický priestor a zničil politické výťahy, takže množstvo ambicióznych politikov síce vyrástlo z roly pántov a ložísk v mechanizme štátnej mašinérie, ale zároveň títo politici nemali právomoci.
Čo sa týka závislosti, elity Ukrajiny, Kazachstanu a čiastočne aj Bieloruska boli príliš úzko spojené so Západom. Boli tam ich účty, majetky, nehnuteľnosti, deti. Práve to umožnilo Západu vydierať okolie Viktora Janukovyča (vyžadovalo od neho, aby sa nedotýkal majdanov na uliciach), ako aj pokúsiť sa vydierať kazašských vodcov.
Schéma zrejme nefungovala s Bieloruskom pre malý počet takýchto elitných reprezentantov. Krajina začala byť zbavovaná sankcií len niekoľko rokov pred začiatkom protestov, takže bieloruskí lídri ešte nemali čas získať účty, domy, jachty v Európe a Spojených štátoch. Absencia vážneho rozkolu a vonkajších aktív medzi elitami viedla k tomu, že orgány v Bielorusku boli schopné okamžite začať násilné potláčanie protestov. Silové zložky konali s plným súhlasom elitných skupín, ktoré neváhali vyhlásiť protest. Už o týždeň či dva sa bieloruský protest rozdelil na dve nerovné skupiny: ženy a obyvateľov hlavného mesta, ktorí viedli tance v Minsku a radikálov, ktorí sa nabúrajú na webové stránky vládnych agentúr a domácich teroristov. Nedošlo však k žiadnym pogromom a zabavovaniu zbrojníc.
Čo sa týka geografie protestu, snažili sa, aby bol čo najširší. Pripomeňme, že nepokoje na Ukrajine neprebiehali len v Kyjeve – týkali sa viacerých západných oblastí krajiny, v niektorých sa výtržníkom dokonca podarilo zmocniť sa budov miestnych správ. Obrázky odtiaľ vytvorili obraz o rozsahu protestu, ako aj o pocite beznádeje pre úrady. Experti uviedli, že ak by sa aj podarilo Majdan v Kyjeve rozohnať, nebolo jasné, ako a akými silami dobyť Ľvov a Ivano-Frankivsk.
Táto skúsenosť bola zohľadnená a aplikovaná v ďalších kampaniach na Majdane. V Bielorusku aj v Kazachstane vypukli protesty v mnohých mestách, no potom sa presunuli do hlavného mesta. V prípade Kazachstanu je to finančné (Alma-Ata), nie administratívne (Nur-Sultan).
Navyše pre Kazachstan sa ukázalo, že rozptýlenie je najefektívnejšie vzhľadom na špecifiká miestnej reality. Úrady boli nútené rozptýliť lojálne policajné a vojenské jednotky a v určitom okamihu dokonca vydať Almatu výtržníkom.
Peniaze, komunikácia, závery
Technológia financovania protestov prostredníctvom mimovládnych organizácií bola podľa Nikitu Mendkoviča všade približne rovnaká.
„Kanály financovania tradične pre každý z prípadov zahŕňajú prekladiská v Británii. Odtiaľ už tradične prichádzajú financie napríklad do štruktúr Abľazova, ktorý protest aktívne koordinoval. Ako schematicky, tak primárnym zdrojom sú štruktúry v USA spojené s miestnymi bezpečnostnými zložkami, prekládka – Británia, priamo vstupujúca do záujmovej krajiny cez kontinentálnu Európu. Najčastejšie Poľsko alebo pobaltské krajiny,“ vysvetľuje odborník.
Napokon, rovnaké sú aj komunikačné technológie – a dokonca už od Arabskej jari. Protestujúci koordinovali svoje akcie prostredníctvom sietí – messengerov, nie médií. Na koordináciu použili kanály telegramu spravované zvonka – Poľské v prípade Bieloruska, a Ukrajinské v prípade Kazachstanu. Úloha médií sa ukázala ako nevýznamná kvôli ich kontrole úradmi.
Pokusy úradov prerušiť internet, samozrejme, zasiahli komunikáciu demonštrantov, no zároveň obmedzili schopnosť provládnych síl a médií prenášať informácie o udalostiach v krajine zvonku. Výsledkom je, že západné médiá môžu slobodne vykresliť situáciu, ako ju uznajú za vhodnú.
A teraz je otázkou, či sa z toho, čo sa deje, vyvodia správne závery? Na to, aby ich urobila Ukrajina, je už neskoro. Bielorusko urobilo množstvo dôležitých prác na chybách (vychýlilo sa k integrácii s Ruskom, polouznalo Krym, zorganizovalo množstvo bodov, z ktorých niet návratu vo vzťahoch so Západom), ale zatiaľ sa rozhodlo urobiť niekoľko dôležitých krokov. Najmä pre ruské mimovládne organizácie a novinárov je stále ťažké pracovať v Minsku a otvorene proruské strany im neumožňujú vytvárať moc.
Otázkou teraz je, čo urobí nové kazašské vedenie?
V skutočnosti šéfredaktorka RT Margarita Simonjanová ponúka logický šesťbodový plán. “1. Krym – priznať. 2. Cyrilika – návrat. 3. Ruština ako v Kirgizsku druhým štátnym jazykom. 4. Nechajte na pokoji ruské školy. 5. Vyhnať protiruské mimovládne organizácie. 6. Súdržná bratská domáca politika, ktorá vylučuje hry s nacistami.“
Dodržiavanie tohto plánu umožní Kazachstanu nielen prehĺbiť svoju integráciu s Ruskom, ale aj zachovať si svoju suverenitu pred tými, ktorí snívajú o premene krajiny na nové ohnisko nestability v blízkosti ruských hraníc. Koniec koncov, všetko nové je dobre zabudnuté staré.
Autor: Gevorg Mirzajan
V Bielorusku to nevyšlo – teraz Kazachstan? Politológ vidí zvláštnosti na protestoch. Cieľom je Rusko a Čína
Protesty v Kazachstane sa začali v prvých dňoch nového roka. Obyvatelia miest Žanaozen a Aktau zorganizovali zhromaždenie na protest proti zdvojnásobeniu cien plynu, ktoré ministerstvo energetiky vysvetlilo tým, že od 1. januára sa ceny určujú prostredníctvom elektronického obchodovania na základe ponuky a dopytu.
Prezident Kassym-Žomart Tokajev nariadil vytvorenie komisie na preskúmanie situácie a 4. januára vyhlásil, že je pripravený splniť hlavnú požiadavku protestujúcich a znížiť ceny plynu.
Protesty sa však rozšírili aj do ďalších miest. V Alma-Ate sa 4. januára večer demonštranti dostali do zrážok s bezpečnostnými silami, ktoré použili plyn a omračujúce granáty. Tokajev vyzval ľudí, aby boli rozumní a nepodliehali provokáciám zvonka alebo zvnútra. Povedal, že vláda nepadne, ale krajina “potrebuje vzájomnú dôveru a dialóg, nie konflikt”.
Neskôr hlava štátu vyhlásila v Alma-Ate a v regióne Mangistau výnimočný stav. Bude platiť do 19. januára a zahŕňa zákaz vychádzania od 23.00 do 7.00 h, zákaz masových podujatí, obmedzenie slobody pohybu, zákaz predaja zbraní a streliva a osobitný režim pre obeh liekov a alkoholu.
Kazašský prezident tiež v snahe upokojiť situáciu v krajine v stredu prijal demisiu vlády premiéra Askara Mamina. Jeho právomoci bude do vytvorenia nového kabinetu vykonávať podpredseda vlády Alichan Smajlov, uvádza sa vo vyhlásení prezidentskej kancelárie.
K bezprecedentnej vlne nepokojov sa medzitým vyjadrilo ruské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré podľa svojho komuniké situáciu “pozorne sleduje” a vyzýva na “dialóg” zameraný na ukončenie nepokojov.
Politológ Vladimir Avatkov vidí na mítingoch v Kazachstane niečo zvláštne. Zdôraznil, že situácia mu pripomína udalosti, ktoré sa odohrávajú od leta 2020 v inej bývalej republike ZSSR: “V Bielorusku to nevyšlo – teraz Kazachstan?” – komentoval vo svojom kanáli Telegram ruský politológ, turkológ a doktor politológie.
Poukázal na to, že demonštranti stavajú stany a vyjadrujú širokú škálu hesiel, pričom obhajujú zníženie cien všetkého tovaru a demisiu vlády. Expert porovnal hroziacu politickú nestabilitu v krajine so situáciou v Bielorusku, pričom podotkol, že dôvody vystúpení sú v týchto prípadoch rôzne, „rukopis je však podobný“. V Bielorusku to nevyšlo, teraz – Kazachstan? Je to logické – niekto chce podpáliť Strednú Áziu, – napísal politológ.
Politológ Sergej Markov uviedol, že zavlečenie ruských a čínskych jednotiek do Kazachstanu v prípade radikálneho vývoja situácie je nielen možné, ale aj nevyhnutné.
“Zdá sa mi, že Kazachstan môže požiadať o pomoc Rusko aj Čínu. Pomoc môže byť vyjadrená aj v nasadení vojsk. Pretože situácia, ak sa bude vyvíjať podľa klasického scenára, zahŕňa vstup Američanov do Nur-Sultánu a nadviazanie ich kontroly nad Kazachstanom, ktorý sa nachádza medzi Čínou a Ruskom. A Rusko a Čína sú hlavnými cieľmi Spojených štátov. A preto nastolenie proamerického režimu – tiež, nedajbože, ako ukrajinského, teda so štátnym terorom, s tisíckami zabitých, s terorom proti Rusom, s fašizmom – je samozrejme niečo, čo nemôže povolené. Preto zavlečenie ruských a čínskych jednotiek do Kazachstanu v prípade radikálneho vývoja situácie je nielen možné, ale aj nevyhnutné.”
“Myslím si, že orgány Kazachstanu sa však so situáciou vyrovnajú samy, pretože vedenie je dosť skúsené a ekonomická situácia nie je zlá. Áno, urobili sa chyby – v podobe prílišnej klanovosti, v podobe oddávania sa prozápadným náladám medzi bohatými vrstvami kazašskej spoločnosti, ako aj medzi vyspelou mládežou vo veľkých mestách a megamestách ako Alma-Ata a Nur-Sultan . Za posledných tridsať rokov existuje aj zhovievavosť s protiruským nacionalizmom a napokon, iba polovica obyvateľov Kazachstanu sú v skutočnosti Kazachovia. Ale ani Rusi, ani predstavitelia iných národnostných menšín sa na týchto nepokojoch nezúčastňujú. Rusko a Čína sú vždy pripravené pomôcť Kazachstanu. Preto si myslím, že aj po týchto nepokojoch úrady v Kazachstane sebavedomo obnovia poriadok.”
Autor: Karol Jerguš
Otázka Kazachstanu je pre Rusko aj otázkou kozmodrómu Bajkonur
Bajkonur v Kazachstane je takmer celý ruským priestorom. Kozmodróm Vostočnyj je dobrý, ale na vypustenie rakety z Vostočného sa všetky zdroje privážajú z Bajkonuru. Odpaľovací tím, raketové palivo heptyl, dusík, kyslík, hélium. Všetko po železnici cez celú krajinu.
Na Bajkonure je závod na separáciu vzduchu na získavanie najčistejšieho dusíka, kyslíka a zásobovanie celého Kazachstanu v obrovských objemoch. Závod je starý, ale upravený a funguje. A z Bajkonuru sa do Vostočného privážajú plyny pre rakety. Závod na spracovanie plynu Amur ešte nie je plne funkčný a nemôže zásobovať závod Vostočnyj. Hoci sa všetko mení, možno to už po troškách poskytuje. Raketové palivo Heptyl sa vyrába v jednom závode v Ruskej federácii – Chemický závod Salavat. Zo Salavatu ide na Bajkonur. Tam sa skladuje, dávkuje, scedí, vylieva, v prípade potreby vypáli (využije). Všetky kvapaliny a plyny pre rakety sa prepravujú z Bajkonuru do Vostočného. Či existuje šanca, aby Vostočnyj odpálil rakety bez Bajkonuru, je veľmi zaujímavá otázka.
Východ je stále pozlátko. Áno, odtiaľ štartujú nosné rakety so satelitmi. Ale pozor, ľudia boli doteraz vypúšťaní a štartujú len z Bajkonuru, napríklad na ISS. Ak Rusko príde o Bajkonur príde o 90 % štartov Ruskej federácie. Z Plesecka sú vypúšťané iba satelity – nie ľudia! Rusko vypúšťa ľudí iba z jedného miesta a to je 31. Južný KC (Bajkonur). Miesto 1. štartu Gagarina sa už stalo múzeom.
V Alma-Ate pristálo lietadlo s Wagnerovcami
Včera pristálo na letisku v Alma-Ate ruské lietadlo Il-76 (ešte predtým, ako sa demonštranti zmocnili letiska), na palube bolo údajne asi 300 žoldnierov súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner. Vojenskí špecialisti budú musieť vyčistiť územie mesta od radikálov, aby nad ním opäť získali kontrolu, uvádzajú viaceré miestne komunity v sieti Telegram.
Podľa ruského politológa Stanislava Belkovského bude hlavnou úlohou ruských žoldnierov chrániť kozmodróm Bajkonur pred dobytím radikálmi, keďže existujú informácie, že demonštranti hodlajú toto zariadenie ovládnuť, čo dáva príležitosť nielen pre vypúšťanie kozmických lodí, ale aj na takmer úplnú kontrolu nad kozmickými loďami na obežnej dráhe planéty. To platí aj pre vojenské vesmírne satelity Ruska.
Toto nie je ani zďaleka prvá zmienka o tom, že „wagnerovci“ už boli prevezení do Kazachstanu, v súčasnosti však neexistujú žiadne oficiálne potvrdenia takýchto údajov. Oficiálne správy zatiaľ potvrdzujú len včerajšie pristátie ruského vojenského lietadla Il-76 v Alma-Ate.
Autor: Maroš Šolc
