Milan Kňažko videl nezaschnutú krv
21.11.2019
Oslavy 17. novembra máme za sebou. Tribúni i médiá si prišli na svoje a dali si tentoraz záležať viac ako inokedy. Videli sme plačúcich starčekov, ostnaté drôty, dobové obrázky prázdnych obchodov atď. Čím viac času ubehne od pádu dnes už neexistujúceho štátneho zriadenia, tým ostrejšia rétorika a intenzívnejšia manipulácia. Alebo tým ostrejšia rétorika a intenzívnejšia manipulácia, čím väčšie je bahno v štáte tridsať rokov po zmene režimu?
Žijeme na území, na ktorom sa často menili štátne zriadenia a ktoré zasiahli svetové vojny. To nepochybne viedlo k trvalému narušeniu vzťahov medzi obyvateľstvom a jeho deleniu na dobrých a zlých. Samozrejme, podľa aktuálneho štátneho zriadenia. Dnes je potrebné nadávať na komunistov. Akoby všetci komunisti boli zločinci a neurobili nič pozitívne. Za komunizmu to bolo rovnako, len nadávať bolo treba na tzv. buržoáziu. Podozrivý bol každý, kto ju neodsudzoval.
Keď si Európu i svet chcel strašnou krutosťou podmaniť vodca Nemecka Adolf Hitler, Slovenský štát v čele s klérom mu išiel na ruku. Dokonca iniciatívne. To si priznajme. Je to fakt. Vojnu Nemci prehrali a s nimi aj klérofašisti na Slovensku. Bolo ich dosť a ich ukazováky boli často krvavé. Ukazovali na tých, ktorých bolo treba zastreliť či deportovať do koncentráku. Preživší, ktorí vzdorovali Nemcom, pozostalí po padlých v bojoch alebo tí, čo sa vrátili z koncentrákov, sa prirodzene často mstili a tiež ukazovali prstom. Dnes nik neskúma, prečo bol väznený ten alebo onen gardista. Možno to bol zlý úmysel a možno to bolo celkom oprávnené. Jednu krivdu však nahradila iná. Po roku 1989 sa to isté, len v iných podmienkach, zopakovalo a aj napriek označeniu „nežná revolúcia“ tu boli založené krivdy nové. A tak dookola. Skončí sa to niekedy? Pochopia Slováci, že si donekonečna navzájom krivdia pod tlakom zvonku?
Ukazovanie na socialistické obchody, domy či autá je rovnako scestné. Mladým sa podsúva obraz, že internet, smartfóny, LED televízory a pod. boli na Západe odjakživa a pre každého. Neboli.
Západ nebol vojnami natoľko zničený ako Východ. Navyše tzv. Východ neraboval stáročia svoje kolónie. Dnešným mladým je potrebné pripomenúť fakt, že rodičia dnešných sedemdesiatnikov žili za prvej republiky pred druhou svetovou vojnou väčšinou v malých a skromných domčekoch s jednou či dvomi izbami, bez elektriny. Obývacia izba bola od maštale plnej dobytka oddelená často len netesniacimi dverami. Deti chodili do školy bosé, hladné a nemali mnohé z toho, čo už mali deti za komunizmu alebo dnes. Mnohým sa ušlo vzdelania len počas dvoch či troch zím. V lete bolo potrebné tvrdo fyzicky pracovať. Áno, aj vtedy, pred komunizmom, bol kapitalizmus a mal aj takú podobu. Po vojne, po nástupe komunizmu, sa mnohé rapídne zmenilo a stavali sa, už aj z dnešného pohľadu, normálne obydlia. Žiadne dieťa nemuselo chodiť do školy bosé a hladné. Kvalita života rapídne stúpla. Išlo to s dobou. A pokračuje to aj dnes. Ľudia v kapitalizme v roku 1938 nevedeli, čo je to televízor, a vo svojej starobe za komunizmu v roku 1970 naň s úžasom pozerali ako na top technológiu. Na ten istý televízor, dnes už starožitnosť, na ktorý dnes pozeráme so zhovievavým úsmevom. Aj toto, aj všeličo iné išlo a ide s dobou.
Netvárme sa a nepodsúvajme mladým, že všetko tu bolo a je iba čierne alebo biele, lebo to nie je pravda. Však, pán Kňažko? Máme 30 rokov od zmeny štátneho zriadenia, to je takmer toľko, ako trvala vláda komunistov. No tí začínali po vojne, po najväčšej vojne v dejinách ľudstva, so zdecimovaným obyvateľstvom, bez elektrifikácie, plynofikácie, osobnej dopravy, zdravotníctva, školstva atď. Štafetový kolík bol v roku 1989 predsa len o čosi ďalej ako v roku 1948. Ako sa posúva vpred, je po tridsiatich rokoch čoraz nepríjemnejšie sledovať. Meradlom kvality života, pán Kňažko, totiž nie je značka auta v garáži, ale trvácnosť rodiny, podmienky na výchovu detí, počet samovrážd, zločinnosť, zamestnanosť, kultúra správania, chorobnosť či vek odchodu do dôchodku. Po tridsaťročných reformách by tu, logicky, mal byť pozitívny výsledok. Či tu taký výsledok je, ponechám na posúdenie čitateľom.
Podcast k článku:
Judita L.
Zdroj: InfoVojna
