Mýtus ničiaci Ameriku: Prečo je sociálna mobilita mimo kontrolu obyčajných ľudí

13.03.2015

Foto: Reuters

Výskum naznačuje, že americký sen je založený na lži.

V Amerike existuje silné presvedčenie, že do strednej triedy sa môže každý prepracovať tvrdou prácou. Pew nedávno zistil, že Američania veria oveľa častejšie, než ľudia v iných krajinách, že práca určuje úspech, na rozdiel od iných faktorov mimo kontroly jednotlivca. Ale táto pozitivita prichádza s negatívnou stránkou - tendencia patologizovať tých, ktorí žijú v chudobe. Naozaj, 60% Američanov (v porovnaní s 26% Európanov), tvrdí, že chudobní sú leniví a len 29% hovorí, že tí, ktorí žijú v chudobe sú zajatcami rozličných faktorov, ktoré nemôžu ovplyvniť (v porovnaní s 60% Európanov).

Takáto viera je práve tým čím je: vierou. Kým väčšina Američanov si môže myslieť, že tvrdá práca predurčuje úspech, a že by malo byť relatívne jednoduché vyliezť a dostať sa z chudoby, skutočnosťou je, že Spojené štáty majú pomerne silne zakorenenú vyššiu triedu, ale rizikovú, stále sa meniacu nižšia a strednú triedu. Zatiaľ čo mnoho Američanov môže nenávidieť sociálnu podporu, údaje naznačujú, že je dosť pravdepodobné, že do nej spadnú takým, či onakým spôsobom.

Vo svojej poslednej knihe, "Chasing the American Dream," sociológovia Mark Robert Rank, Thomas Hirschl a Kirk Foster tvrdia, že americká skúsenosť je viac nestála než si obe skupiny, liberáli aj konzervatívci, myslia. Použitím dát z Survey of Income Dynamics (PSID) - ktorý sledoval 5000 domácností (18 000 jedincov) z roku 1968 a 2010 – sa zistilo, že mnohí Američania majú dočasné povznesenia do blahobytu (definovaný ako osemnásobok hranice chudoby), ale aj dočasné pády do chudoby, nezamestnanosti a využívania systému sociálnej pomoci. (Štúdia zahŕňa potravinové lístky, Medicaid, dočasnú pomoc potrebným rodinám / Pomoc rodinám s nezaopatrenými deťmi, Doplnkové zabezpečenie príjmov a akejkoľvek inej hotovosti / Platby v zboží, komoditách, službách namiesto peňazí, ktoré sa odvíjajú od úrovne príjmov). Výskumníci prišli k záveru, že veľké množstvo Američanov nakoniec spadne do jednej z týchto kategórií, ale že len veľmi málo v nej zostane dlhšie. Namiesto toho ich zachytí sociálna záchranná sieť a pomôže im dostať sa späť na nohy.

Autori tiež zistili, že riziko chudoby je vyššie pre nebelochov. (Vzhľadom k tomu, že PSID začala v roku 1968, väčšina nebelochov v prieskume boli černosi). A zatiaľ čo väčšina Američanov po určitú dobu zažíva blahobyt, táto skúsenosť je odlišná podľa rasy.

V štúdii publikovanej na začiatku tohto roka, Rank a Hirschl skúmajú 1% najbohatších, a zistia, že vstup do neho je viac nestály, než si mysleli. Zistili, že 11% Američanov vstúpi do 1% v určitom okamihu svojho života. Avšak, vstup je opäť hlboko segregovaný. Bieli majú takmer sedemkrát väčšiu pravdepodobnosť, že vstúpia do 1%, ako zvyšok. Ďalej tí bez fyzického postihnutia, a tí, ktorí sú ženatí, majú oveľa väčšiu pravdepodobnosť, že vstúpia do 1%.

Výskumníci nezisťovali, ako narodenie sa do bohatstva vplýva na šance jednotlivca, ale existujú aj iné spôsoby, ako tento efekt odhadnúť. Napríklad, štúdia nerovnosti z roku 2007 od Ministerstva financií nám umožňuje preskúmať mobilitu na najviac elitnej úrovni. Na vodorovnej osi je postavenie jednotlivca v spektre príjmov v roku 1996. Na vertikálnej úrovni je, kam sa dostali v roku 2005. Na preskúmanie mýtu mobility som sa zameral na šance prepracovať sa do top 10, 5 alebo 1%. Vidíme, že tieto šance sú priepastné. Iba 0,2% z tých, ktorí začali v spodnej pätine preniklo do top 1%. Naproti tomu 82,7% z tých, ktorí začali v top 1% zostalo v top 10% aj o desať rokov neskôr.

Jeden nedávny prehľad dvojčiat naznačuje, že "ekonomické výsledky a preferencie, raz korigované pre chybu merania, sa zdajú byť asi tak dedičné, ako mnohé zdravotne podmienky a osobnostné rysy." Ďalšie nález bol, že mzdy sú viac dedičné než výška. Ekonómovia odhadujú, že medzigeneračná elasticita príjmov, alebo koľko z príjmu rodiča sa prenesie aj na deti, je približne 0.5 v USA. To znamená, že rodičia v USA odovzdajú 50% svojich príjmov deťom. V Kanade, rodičia odovzdajú len 19% svojich príjmov, a v severských krajinách, kde je vysoká mobilita, sa rozsah pohybuje od 15% (v Dánsku), po 27% (vo Švédsku).

Preklad z:

http://www.alternet.org/myth-destroying-america-why-social-mobility-beyond-ordinary-peoples-control