PREČO ZLYHAL ŠELIGA? NIE PRETO, ŽE NEUSPEL, ALE ANI SA NEPOKÚSIL
21.08.2021
Politická kultúra sa mohla vďaka vzdelaným ľuďom v parlamente dostať na úroveň 21. storočia. Zbytočné hádky, fotenie si ponožiek, objednávanie a konzumácia jedla v pléne Národnej rady SR, ktoré je určené na diskusiu o zákonoch pre ľudí, sú neklamným znakom toho, že niečo nie je s politickou kultúrou na Slovensku v poriadku. Parlament je ring, kde sa majú zvádzať názorové zápasy o kvalitu zákonov určených pre občanov. V podaní slovenskej politickej triedy sa z Národnej rady SR stal boxerský ring. Namiesto kultivovaných vystúpení nám politici ponúkajú osočovanie, okrikovanie, oblievanie vodou a primitívne urážky. To všetko a oveľa viac predvádzajú tí, ktorí by mali byť elitou národa. A Juraj Šeliga do tohto koloritu zapadol. Priskoro na niekoho, kto predstieral, že je buditeľom nového, ružového rána nad krajinou pod Tatrami.
Žiaľ, spôsoby slovenských politikov sa prenášajú aj do komunikácie medzi občanmi. Po dôkazy netreba chodiť ďaleko. Stačí si pozrieť Facebook.
Práca prevažnej väčšiny politikov sa už niekoľko rokov scvrkáva na urážky ad hominem. Nikto nekritizuje druhého kvôli jeho práci, ale kvôli jeho „účesu, farbe rúžu, nedostatočnej belosti košeli“ – skrátka hlúposti, ktoré občana nemusia zaujímať. Tieto „nedostatky“ politikov totiž život občana žiadnym spôsobom nezlepšia. Spomeňme si len na voľbu generálneho prokurátora. Koľkože osobných invektív z úst vypustila mladá nádej slovenskej politiky Šeliga?
Krátka odbočka:
Cesty sú komunikácie. Medzi obcami a mestami. Ak sa pozrieme na ich stav, vidíme obraz biedy. Niektoré sú plné dier obmedzujúcich jazdu motorovým vozidlom. Služba štátu a aj samosprávy, či už obce alebo vyššieho územného celku, spočíva v tom, aby cesty boli v perfektnom stave. Namiesto toho sa u nás rozmohla „kultúra obmedzovania občanov“. Pred poškodený úsek cesty sa priloží tabuľa obmedzujúca rýchlosť zo zvyčajných a zákonom povolených 90 km/h, na 70 km/h. Ak je cesta veľmi poškodená, tak občan sa môže a aj musí obmedziť na 50 km/h. Občan to aj urobí, inak riskuje poškodenie svojho vlastného majetku. Vozidla, ktoré si kúpil za svoje peniaze.
Stav slovenských cestných komunikácií je výstižnou metaforou komunikácie politikov navzájom a s občanmi, ktorým majú slúžiť. Politici ponúkajú nevábny tovar a keď sa vám to nepáči, ešte vám aj vynadajú a prinútia vás dodržiavať drastické obmedzenia. Také obmedzenia, za ktoré idú slovne umierať, no ak príde na lámanie chleba, tak ich v nočných lokáloch veselo porušujú. Všakže, mladý pán Šeliga, nádej našej politiky?
Povinnosť štátu a samosprávy je poskytovať občanovi kvalitné služby, nie ho permanentne obmedzovať. Úlohou zákonodarcov na všetkých úrovniach je príprava a prijatie takej legislatívy, aby sa občania mali dobre. Všetci občania. Štát a personálny substrát zákonodarcov je povinný prijať také opatrenia, aby vyhovovali všetkým a každému. Nie nachádzať výhovorky, ako sa niečo nedá. Obmedzujúce opatrenia sú však nielen úplnou dehonestáciou služby občanom, ale aj ukážkou absolútnej neschopnosti tých, ktorí tento personálny substrát tvoria.
Juraj Šeliga, ktorý vyštudoval právo, vraj predstavoval nádej, že tieto praktiky sa zmenia. Aspoň mnohí v to naivne verili. A práve v tom spočíva jeho obrovské zlyhanie, že túto dôveru brutálne sklamal. Nejde o to, že sa nezmenila politická kultúra. Nie je v silách jedného človeka dosiahnuť taký monumentálny cieľ. Ide však o to, že Juraj Šeliga sa o jej zmenu ani len nepokúsil a okamžite sa zaradil k tým, čo prerážajú jedno dno za druhým.
Ak si niekto myslí, že prijatie takých opatrení, ktoré vyhovujú všetkým, naozaj všetkým, a zohľadnia potreby každého, nie je možné, nech si spomenie na to, ako poslanci NR SR prijímali zákony oddelení v pléne maliarskou fóliou. Oddeľovala negatívnych poslancov od pozitívne testovaných na Covid-19. To je dôkaz, že ak sa chce, dá sa nájsť riešenie vyhovujúce každému. Lenže politici Juraja Šeligu nevynímajúc hľadajú všestranne vyhovujúce riešenie len vtedy, keď ho sami potrebujú. Nie vtedy, keď ho potrebujú občania.
Otázky preto zostávajú a sú stále bez odpovedí: Prečo sa takéto riešenia nenájdu aj pre občanov? Občanom stačí, ak ich obmedzia? A oni zraziac opätky poslúchnu? V tom prípade nemusíme chodiť okolo horúcej kaše a pokojne môžeme slovenských politikov vrátane Juraja Šeligu nazývať diktátormi 21. storočia.
Autor: Judita Laššáková
