Prezident Kiska pôdu pred špekulantmi nechránil. Pozemky ho zaujímali – trochu inak
23.12.2018
Keď združenia prírodných pôdohospodárov Gazdovská obroda a Ekontrend usporiadali dve veľké podujatia v Bratislave – to druhé v roku 2017, a keď zverejnili a aj prezidentovi zaslali Výzvu 4 ZEMSKÉ POŽIADAVKY, prezident Kiska ani raz neodpovedal.
Pán Kiska neodpovedal ani na otázky redakcie Rodná cesta, ktorými sme predtým oslovili prezidentských kandidátov. Medzi siedmymi otázkami boli dve, ktoré sa priamo týkali ochrany slovenskej pôdy a mizivej potravinovej sebestačnosti SR. Dnes už možno povedať, že podmienky slovenského pôdohospodárstva sa za ten čas nielenže v zásade nezlepšili, ale sa vo viacerých smeroch zhoršili.
Keďže nám prezident na otázky ani raz neodpovedal (a ak pôsobil vo vzťahu k pôdohospodárstvu, nevšimli sme si, že by kladne), mohlo by sa zdať, že tak že ho azda pôda v Slovenskej republike nezaujíma. V skutočnosti ho však zaujímala. Nie však tak, ako by sme si priali. Ako vyšlo medzičasom najavo, pán Kiska totiž s pozemkami obchodoval.
A keďže na nich nehospodáril a nadobúdal ich za podivuhodných okolností, sám sa zaradil do kategórie špekulatívnych obchodníkov s pôdou. Vzhľadom na spôsoby nákupu a kruhy, cez ktoré sa k pozemkom dostal. A tak nám vlastne odpovedali meinstrímoví novinári – síce nie na našu výzvu, ale na vzťah pána Kisku k týmto otázkam. Ak pôdu kupoval od špekulantov pár dní po pochybných prevodoch a pritom o tom vedel, tak je jasné, že sme s podporou požiadaviek na ochranu pôdy pred špekulantmi veľkú nádej u neho nemali.
Pán Kiska mal počas svojej podnikateľskej kariéry nepochybný vzťah aj k nášmu nerastnému bohatstvu. Okrem iného kupoval na Slovensku a v Čechách zlato a predával ho v USA. Škoda, že sa mu takto nepodarilo vyvážať napríklad naše potraviny, prípadne sa aspoň pričiniť o to, aby sa im darilo. Zas ale na oplátku sa tu snažil priviesť amerických vojakov. Jeho nápad s muničným skladom NATO pod Tatrami, v domácom Poprade, vyvolal na v jeho meste, i na celom Slovensku vlnu nespokojnosti. Nezdar. Buď sa nehodí národ k prezidentovi, alebo prezident k národu.
Občania Slovenskej republiky si zvolili za hlavu štátu podnikateľa určitého rázu – dnes sa tomu vulgárne hovorí „filantrop“. Hoc nie je známe, že by mal ku kultúre nejako blízko, snažil sa tento nedostatok vyvážiť udeľovaním štátnych vyznamenaní – rádu Ľudovíta Štúra… Zadarilo sa mu udeliť ho aj takým, ktorí pôvodnú kultúru buď nemusia, alebo im pôvodné kultúrne hodnoty priam prekážajú či rovno ležia v žalúdku. A to nielen tie štúrovské, ale aj tie súčasné.
Nuž – ako v pôdohospodárstve, tak aj v kultúre a v iných oblastiach. Samospráva domorodého obyvateľstva je jedna vec a nadnárodný obchod je vec druhá.
Slováci majú takého má aj prezidenta, akého si zvolili. Je tu však obojstranne nepríjemná otázka, prečo sú ľudia tak nespokojní, keď si zvolili za svoju hlavu nadnárodného obchodníka. Prečo si mysleli, že bude chrániť ich národné záujmy?
Po prezidentskom prípade „Tatragate“ z 90. rokov tu máme ďalšie tatranské prezidentské trampoty. Snáď nabudúce sa Slovákom podarí lepšie si vybrať prezidenta.
Nuž – múdri sa učia aj na cudzích chybách, ostatní aspoň na vlastných. A hlupáci sa neučia vôbec. Snáď len ako národ nebudeme v budúcnosti patriť do tej tretej skupiny.
Zdroj: rodnacesta.sk
