Rozpadajúci sa svetový poriadok, vízia multipolarity & pozícia Ruska a Západu
22.11.2023 11:30
Správa “Osvedčenie o zrelosti alebo Poriadok, aký tu ešte nebol. Fantázia budúcnosti bez hierarchie” je novou kapitolou analytického seriálu, ktorý s kolegami každoročne pripravujeme pre výročné stretnutie Valdajského klubu. Skutočnosť, že sme azda ako prví začali písať o tom, že svetový poriadok sa začína rúcať, zohráva významnú úlohu pri posilňovaní vplyvu argumentov tejto správy, konštatuje vo svojom článku programový riaditeľ Valdajského klubu Andrej Sušencov.
Američania vnímajú multipolaritu ako nestabilnú situáciu s mnohými rizikami a hrozbami. Z ruského pohľadu je toto chápanie chybné. A práve americké kroky, ako ukazuje prax posledných tridsiatich rokov, vedú k eskalácii napätia a hromadeniu rozporov, ktoré vybuchujú do vojenských kríz, píše Andrej Sušencov, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Správa “Osvedčenie o zrelosti alebo Poriadok, aký tu ešte nebol. Fantázia budúcnosti bez hierarchie” je novou kapitolou analytického seriálu, ktorý s kolegami každoročne pripravujeme pre výročné stretnutie Valdajského klubu. Skutočnosť, že sme azda ako prví začali písať o tom, že svetový poriadok sa začína rúcať, zohráva významnú úlohu pri posilňovaní vplyvu argumentov tejto správy. Deje sa tak na jednej strane v dôsledku americkej snahy vnútiť všetkým svoju dominanciu a na druhej strane v dôsledku formovania značného počtu strategicky autonómnych aktívnych centier moci vo svete, ktoré s tým nesúhlasia.
Svoju argumentáciu o rozpadajúcom sa svetovom poriadku sme prvýkrát uviedli v správe z roku 2018. Tvrdili sme, že rozpínanie Západu voči zvyšku sveta je jedným z jeho posledných pokusov udržať si nadvládu, ktorá sa blíži ku koncu. Západ bol päťsto rokov kľúčovým centrom moci a politickej iniciatívy. Na Západe sa odohrávali uzlové konflikty, v západných krajinách vznikali uzlové inovácie a politické myšlienky. Dnes sa ťažisko globálnej ekonomickej gravitácie nevyhnutne presúva na Východ. Trochu oneskorene, ale aj centrum politickej iniciatívy sa presunie na Východ.
Tento jav nebude mať krátkodobý charakter, ale stane sa určujúcim procesom pre celé 21. storočie a pravdepodobne aj pre ďalšie obdobie. Západ si uvedomuje nevyhnutnosť tohto procesu. Jeho tlak na zvyšok sveta, na nezápadné krajiny, na Rusko a Čínu je pokusom spomaliť presun na Východ alebo zachovať iniciatívu Západu v novom komplexnom svete, dosiahnuť preferenčné podmienky interakcie so zvyškom sveta. Skutočnosť, že Západ sa stane ďalším regiónom sveta rovnocenným s ostatnými, dôležitým a významným, ale nie globálnym lídrom alebo hegemónom, je najdôležitejšou charakteristickou črtou nadchádzajúceho poriadku. Svet sa plne stáva jednotne hustým, komplexným a vplyvným. Jeho konečná premena sa však neuskutoční zo dňa na deň; tento proces si vyžiada určitý čas.
Namiesto toho, aby Západ správne pochopil podstatu zmien a ponúkol sa ako rozumný a zdržanlivý moderátor, centrum politickej expertízy, ktoré umožňuje zosúladiť bojujúce záujmy rôznych krajín medzi sebou, pôsobí naopak ako aktívne centrum dezorganizácie procesov v rôznych regiónoch sveta a svojím konaním eskaluje konflikty, dezorganizuje regionálne systémy a približuje tak k sebe najnepriaznivejší scenár. Práve konanie Západu núti Rusko spájať sily s inými vplyvnými mocenskými centrami a proces, ktorý by mohol trvať niekoľko desaťročí, sa odohráva v priebehu niekoľkých mesiacov. Okrem toho sociálne, hospodárske a demografické trendy spôsobujú, že prelievanie moci na východ je objektívny proces, ktorý sa nedá zastaviť. Vojenská sila a vlastníctvo materiálnych zdrojov a hospodárskeho potenciálu začínajú opäť, ako v celej svetovej histórii, zohrávať vedúcu úlohu.
Pred časom pod vplyvom západného príbehu o tom, že “svet je plochý” a nastal “koniec dejín”, začali krajiny sveta veriť, že ekonomika služieb, globálne prepojenie a spoločné hodnoty sú najvýznamnejšími zdrojmi v novom medzinárodnom prostredí. A niektoré krajiny sa skutočne vydali cestou znižovania svojich materiálnych zdrojov a vplyvu na medzinárodné vzťahy. Ako ukázali súčasné svetové udalosti, je to chyba. Krajiny s podielom služieb na HDP vyšším ako 70 % sa v súčasnom medzinárodnom prostredí cítia veľmi nepríjemne. Naopak, krajiny s výrazným zastúpením materiálnych zdrojov a ich ťažby, priemyselnej výroby, poľnohospodárskej výroby a obchodu so zdrojmi vo svojom HDP sa cítia komfortnejšie. Uvedomujú si, že práve od nich závisí situácia na svetových trhoch a pól politickej, vojenskej a inej gravitácie smeruje k nim. Preto vidíme, že moc, vrátane vojenskej, je stále dôležitou menou v medzinárodnom systéme.
Od tohto záveru sa nevzdialili ani Spojené štáty, ktoré všetkým naznačujú, že svet je stabilný a bezpečný, pričom sú hlavným svetovým militaristom s najväčším vojenským rozpočtom. Američania považujú multipolaritu za nestabilnú situáciu s mnohými rizikami a hrozbami. Zároveň obviňujú krajiny, ktoré považujú multipolaritu za najoptimálnejšie usporiadanie medzinárodného systému, že nie sú pripravené prevziať zodpovednosť za stabilitu vo svojich regiónoch a USA sú nútené túto úlohu prevziať. Z ruského pohľadu je toto chápanie chybné. A práve americké konanie, ako ukazuje prax posledných tridsiatich rokov, vedie k eskalácii napätia a hromadeniu rozporov, ktoré vybuchujú do vojenských kríz.
Rusko považuje multipolaritu za prirodzenú organickú štruktúru medzinárodných vzťahov, pretože si uvedomuje, že žiadna mocnosť nie je v súčasnosti schopná sama riadiť zložité medzinárodné spoločenstvo. Rusko navrhuje vnímať svet ako krehký stav, ktorého udržanie si vyžaduje značné úsilie všetkých krajín. Spojené štáty považujú mier, bezpečnosť a stabilitu za samozrejmosť, ktorá sa deje sama od seba. Podľa ich názoru nie je na jeho udržanie potrebné žiadne významné úsilie, a keď je potrebné, Spojené štáty samy iniciujú vojenský konflikt.
To je náš veľký rozdiel: Rusko chápe, že len konsenzus veľkých mocností na udržanie poriadku v ich regiónoch môže ochrániť svet pred katastrofou. Keď sa naplnia veľké tendencie smerujúce k formovaniu multipolarity, Spojené štáty si uvedomia, že nie je potrebné zveličovať oblasť ich zodpovednosti za medzinárodné záležitosti, a budú sa cítiť celkom harmonicky ako jeden z vedúcich štátov, ale už nie ako hegemón. V krátkodobom horizonte sa tento cieľ nedá nazvať relevantným, pretože Západ realizuje stratégiu na porážku našej krajiny. Naše vzťahy sú vzťahmi konfrontácie, ostrej rivality, v ktorej Západ uplatňuje všetky opatrenia proti Rusku. Samozrejme, v súčasných podmienkach neplánujeme budovať niečo spoločné. Keď si však Západ uvedomí, ako vyzerá pomer síl v Európe, nastane vytriezvenie, ktoré by malo na Západe priviesť k moci nové politické sily schopné realizovať slepú uličku dominovej línie. Ak sa tak stane, bude možné vrátiť sa k spravodlivému dialógu o tom, ako spolupracovať na zaistení globálnej stability a bezpečnosti.
Autor: Andrej Sušencov - programový riaditeľ medzinárodného diskusného klubu Valdai, dekan Fakulty medzinárodných vzťahov Univerzity MGIMO ruského ministerstva zahraničných vecí. Špecializuje sa na zahraničnú politiku USA v medzinárodných konfliktoch, ako aj na Zakaukazsko, Ukrajinu a Blízky východ. Má bohaté skúsenosti s analytickou prácou. Podieľal sa na aplikovanom výskume o otázkach zahraničnej politiky USA, riešení konfliktov v Zakaukazsku, na Ukrajine a na Blízkom východe. Skúma tiež oblasť protichodných záujmov Ruska a USA v Európe, na Blízkom východe a v postsovietskom priestore.
Bol hosťujúcim profesorom a výskumníkom na Georgetown University, Johns Hopkins University, Free University of International Studies. Guido Carli, Carnegie Center for International Peace, Harvard University, Middlebury Institute of International Studies v Monterey.
Člen Rady pre zahraničnú a obrannú politiku a Pracovnej skupiny pre budúcnosť rusko-amerických vzťahov. Kľúčové publikácie: monografie „Malé vojny USA“, „Eseje o politike USA v regionálnych konfliktoch po roku 2000“, „Rusko a svet v roku 2020“.
