Sobotné dialógy a duo Kollár a Pellegrini
31.05.2021
AUDIO:
Boris Kollár mal v spomenutej relácii niekoľko vyjadrení, s ktorými Peter Pellegrini polemizoval. Aspoň prvých 24 minút. Kollárova obhajoba pomoci cca pre 46.000 detí vyznela smiešne. Pellegrini správne poukazoval na to, že pomoc sa mala poskytnúť všetkým deťom, nielen tým v hmotnej núdzi. Kollár okamžite kontroval tým, že Pellegrini je rasista, keď tvrdí, že vláda si kupuje rómskych voličov. V 21. storočí, kedy by sme mohli a aj mali mať iné problémy, tu riešime, či a koľko peňazí dať ktorým deťom. Mňa by celkom zaujímalo, ako chce vláda zabezpečiť, aby sa tieto finančné prostriedky minuli výlučne na to, na čo ich vláda zamýšľa poskytnúť. Rozhodujú deti o tom, čo si kúpia? Majú oni účty, na ktoré im vláda tieto finančné prostriedky pošle? Alebo sa to dostane do rúk rodičom, ktorí rozhodnú o tom, či sa za to kúpi mäso alebo alkohol a cigarety? Neexistuje žiadny právny predpis predpisujúci konkrétne možnosti nákupu. Nazvať niekoho „rasistom“ len preto, lebo na to poukazuje, odráža intelekt diskutujúceho na úrovni Zlatoústej Veroniky Remišovej. Ak už niekto nemá argument, zaútočí nálepkou.
Sľub, aj vďaka ktorému sa dostal Boris Kollár do parlamentu o stavaní štátnych bytov, sa mu nejako vymyká spod kontroly. Vysloviť v debate, že už aj Volkswagen čaká na tieto byty, by bolo pre normálne uvažujúceho voliča za čiarou. Ak VW chce, nech byty stavia! Nikto netvrdí, že vo VW všetci zarábajú mesačne tisíce. Ide skôr o princíp, aby obchodná spoločnosť, ktorej štát pri podnikaní poskytuje rôzne úľavy, dbala na svojich zamestnancov a ich sociálne zabezpečenie aj týmto spôsobom. Modelov, kde sa na výstavbe bytov spolupodieľa viacero investorov, je na svete dosť. Stačilo by niečo iba odpozorovať a rozumne prispôsobiť slovenským podmienkam.
Druhá polovica relácie mala však úplne iný priebeh. Diskutujúci sa dostali k téme seansy konanej dňa 17. mája 2021 na pôde SIS. Ani nebudem komentovať primitívne nápady o zrušení SIS, ktoré sa objavujú na sociálnych sieťach. Vyslovenie takejto požiadavky je nielen choré, ale úplne cez čiaru! Spravodajské služby majú v štáte nezastupiteľnú úlohu. Bez nich by sa ktorýkoľvek štát stal „slepým a hluchým“. Iba nejaký pseudointelektuál typu Moniky Tódovej môže vysloviť, resp. napísať takýto blud na svojom FB profile. Na Slovensku sme si však zvykli, že pochybenia jednotlivcov sú pripisované inštitúcii, v ktorej dotyčný pracuje. Neviem totiž o tom, že by dvere alebo prípadne okná, alebo iné zariadenie interiéru SIS robilo chyby. Chýb sa dopúšťajú ľudia, ktorí v konkrétnej inštitúcii pracujú. Toto treba eliminovať. Mentálnym atlétom, ktorých slová niektorí prijímajú bez kritiky, sa však nápad so zrušením samotnej inštitúcie páči oveľa viac.
Boris Kollár sa v debate vyjadril, že „sme sa stretli v takomto formáte, pani prezidentka, predseda vlády, ja som tam bol ako za parlament. Boli tam rezortní ministri siloví, to znamená, že sme to tam otvorili a hovoríme, že sú – je tu asi nejaký problém a o konkrétnostiach hovoriť nemôžem, ale cez to všetko som presadil, aby sa tá schôdza otvorila v Národnej rade, aby ten program bol otvorený, aby sme poslancom, ktorí sú zástupcovia ľudí, aby sme im povedali, lebo boli otázky zo strany opozície, že ‚o čo sa jedná? že čo sa stalo?‛. No a viete, tým že je to utajovaná skutočnosť, nemôžeme to dať do Nového času. Ale všetci občania majú svojich zástupcov v parlamente. Jak opozícia, tak koalícia. Tých 150 poslancov parlamentu – sú to zástupcovia ľudí a ja som presvedčený o tom a myslím si, že dobre, že sme to urobili, že sme tú schôdzu otvorili, že sa títo zástupcovia mohli dozvedieť, čo sa vlastne stalo. Viete v minulosti tu nejaká úzka skupinka počas minulých vlád si sprivatizovala spravodlivosť. Však sme to počuli, akým spôsobom si vybavovali rozsudky, mali vlastných vyšetrovateľov, vlastných prokurátorov a tak ďalej. Vedeli si riešiť, čo len chceli. A ja – teraz nehovorím, že to tak je – ale bol by som veľmi nerád, keby sa to kyvadlo z jednej strany vychýlilo na druhú stranu, keby si tu nejaká iná skupinka, pod nejakým transparentom nejakého vznešeného hesla, možno ‚bojujeme proti korupcii‛ znova svojim spôsobom sprivatizovala túto spravodlivosť alebo nadužívala niektoré zákony. Ja nehovorím, že to tak je! Na to sú tu orgány činné v trestnom konaní, na tu máme inšpekciu, na to tu máme Národný bezpečnostný úrad, aby tieto podozrenia preverili a keď sa naplnia, musíme rázne konať. A keď sa nenaplnia, je to len vo forme nejakých rečí.“
K tomuto Kollárovmu vyjadreniu by som rada podotkla, že mantra v podobe „boja proti korupcii“ je sloganom jednej konkrétnej strany. Ako to povedal odstupujúci minister Mičovský, „OĽaNO má boj proti korupcii v DNA“. Rozbor tohto genetického fondu by určite zaujímal veľkú väčšinu genetikov. Nájdenie a opísanie tohto chromozómu by určite objaviteľovi vynieslo Nobelovu cenu. Problém so slovenskou spoločnosťou je v tom, že robí správne kroky, ale z nesprávnych dôvodov. Perzekvovanie jednotlivých politických strán, politicky exponovaných osôb sa nedeje preto, lebo je „zle v celej spoločnosti“. Deje sa to z dôvodu, že nerobia „dobre tej skupinke“, ktorá práve nie je pri moci. Najviac ma dojímajú jedinci ako Kiska, Matovič, Sulík a aj Truban, ktorí sa stali milionármi práve v čase vlád, ktoré aj títo štyria najhlasnejšie kritizujú. Ak sa tu za Mečiara a Fica nedalo podnikať, ako je možné, že títo páni sú bohatí?! Prepáčte, ale toto naozaj nechápem. Zas na druhej strane nemusím chápať všetko, všakáno? Je dosť možné, že k svojim majetkom prišli za zlatých Dzurindových a Radičovej čias. Lenže toto by iba potvrdzovalo teóriu, ktorej sa Boris Kollár vo svojej naivite dotkol: „skupinky, ktoré si spravodlivosť sprivatizovali“.
Otázkou pre voliča zostáva už iba to, ako sa s takýmto tvrdením vysporiada pri najbližších voľbách. Ak teda nejaké budú! Keďže z podania pani prezidentky na Ústavný súd SR ohľadom ústavnosti referenda je jasné, že „jej podanie neodráža jej osobný názor“. Na jej mieste by som asi aj ja tvrdila to isté. Veď druhýkrát vymenovať tú istú vládu, ktorá sa už raz rozsypala sama, dokáže iba idiot, ktorý pokus robí rovnako a očakáva iný výsledok!
Autor: Mgr. Judita Laššáková
