Václav Klaus o pandémii a evidentnej nefunkčnosti nadnárodných organizácií
11.04.2020 11:15
Občania na vlastné oči vidia a uvedomujú si nepotrebnosť nadnárodných organizácií.Možno si na ne väčšina v dnešnej situácii ani nespomenie, čo je ešte silnejším dôkazom spornosti ich existencie, píšu Václav Klaus a kolektív autorov Inštitútu Václava Klausa (IVK) v exkluzívnom komentári uverejnenom na serveri idnes.cz a na webe inštitútu.
Opakované vyhlásenia Svetovej zdravotníckej organizácie (navyše v akejsi podivnej, nezrozumiteľnej angličtine) nie sú hlavnými správami dňa. Sú skôr akúsi nepodstatnou "vatou" medzi aktualitami prinášanými z domova a formulovanými vládami a ďalšími demokraticky vzniknutými inštitúciami. Podobný význam, respektíve nevyznám majú "výkriky" Angela Gurríu z OECD a jeho nápad na Marshallov plán pre Európu. Kto bude dnes tým Marshallom? A z ktorej bude krajiny? Z Číny?
Výroky Christine Lagardeovej z Európskej centrálnej banky dokonca vyvolali roztržku medzi talianskou vládou a ECB. Za dobu trvania krízy sa ani raz neobjavila relevantná zmienka o OSN. Na niečo ako Rada Európy si nikto nespomenie.Tiež Európska únia sa zatiaľ drží späť (čo ale neznamená, že jej okamih nepríde).
To isté sa dá povedať aj o NATO. To ide svoje staré témy - neustále podnecovanie členských krajín k dodržiavanie rozpočtových záväzkov na zbrojenie, ktoré zdôvodňuje narastajúcim nebezpečenstvom z Ruska a Číny. Naozaj teraz cítime toto nebezpečenstvo zvlášť silno?
Tieto nadnárodné inštitúcie občana dnes oprávnene nezaujímajú, lebo mu nič neprinášajú. Zo žiadnej nadnárodnej inštitúcie zatiaľ nezaznel žiaden zmysluplný návrh, čo je dôkazom, že niečoho podobného nie sú schopné. Vedome či podvedome občania (nielen našej krajiny) cítia, že tieto štruktúry nie sú autentické. Rozhodovanie jednotlivých štátov skôr spomaľujú a komplikujú, čo je vidieť najmä v dobe, ktorá má veľmi rýchlu vnútornú dynamiku. Do týchto inštitúcií boli na celom svete odsunutí druhoradí a doma nepotrební politici (ktorí doma už väčšinou politicky prehrali), alebo sa tam dostali úradníci, ktorí vedia, že by to doma mali ďaleko ťažšie.
Dešpekt občanov voči tejto nadnárodnej nomenklatúre prehlbuje prebúdzajúce sa uvedomovanie si toho, že si existenciu týchto nadnárodných inštitúcií platia zo svojich daní (v čase, keď si každý sám - čím ďalej jasnejšie - uvedomuje, že bude mať vo vlastnom vrecku menej). Sú to inštitúcie so štruktúrami nejasnými, nezrozumiteľnými, nekontrolovateľnými.
Táto kríza zo všetkých týchto dôvodov je príležitosťou k renesancii pojmov "občan a jeho štát".
Drvivá väčšina občanov chápe štát ako - svojimi hranicami vymedzené - územie, s ktorým sa identifikuje, kam historicky, kultúrne a sociálne patrí. Občan preto cíti lojalitu k územiu, v ktorom žije, a skrz túto lojalitu je ochotný prinášať aj vysokú mieru obete, neporovnateľne vyššiu ako s územím na opačnej strane Európy. So situáciou v Taliansku alebo Španielsku síce súcití, ale ľudsky sa ho bezprostredne dotýka situácia v českých domovoch dôchodcov alebo nemocniciach. Keď občan sleduje a vyhodnocuje činnosť predstaviteľov "svojho" štátu, robí tak s vedomím, že ich vo voľbách bude (ne)voliť. Takto iné štáty a už vôbec nie medzinárodné inštitúcie nevidí.
Úsilie vlád jednotlivých štátov spôsobilo v posledných týždňoch istú rehabilitáciu národného štátu ako základnej entity schopnej chrániť svojich občanov. Zvýšilo identifikáciu občanov so štátom a obnažilo prázdnotu (ak nie nemalú nebezpečnosť) dlho budovaných globalistických projektov, ako je napr. Schengen. Znovu opakujeme, že síce súcitíme s trpiacimi občanmi iných krajín, že sme im pripravení v rámci svojich možností pomôcť, ale prakticky fungujúcou jednotkou ľudskej spoločnosti je len spoločnosť ľudí štátu, ktorý je definovaný svojím územím (a hranicami) a samozrejme svojou minulosťou, tradíciami, zvyklosťami, jazykom, spoločnými prežitkami a zodpovednosťou.
Preto hovoríme, že dochádza len "k istej rehabilitáciu štátu".
Neveríme, že globalistické (či kontinentálne) projekty ustúpia a že sa hneď po pandémii nevráti do svojich bývalých pozícií. Na to sú príliš mocné. Ľudia bohužiaľ neinvestujú svoj čas do toho, aby pochopili ich zbytočnosť.
Odmietame nadnárodné a nadnárodné inštitúcie, ale to vôbec neznamená, že necítime potrebu maximálnej možnej spolupráce štátov, alebo že sme proti akejkoľvek politicky organizovanej koordinácii na nadnárodnej úrovni. Sme pre spoluprácu a koordináciu, ale striktne na internacionálnej, nie supranacionálnej báze.
Medzinárodné rozhodovania sa musí vždy týkať jednej konkrétnej veci. To považujeme za zásadné.
Dohodnime sa na systéme mier a váh alebo na protihitlerovskej koalícii ochotných, ale nevytvárajme nadnárodné štruktúry, ktoré rozhodujú za nás a ktoré majú možnosť definovať to, o čom za nás budú rozhodovať.
Že to obhajujú tým, že im k tomu údajne dávame súhlas, je len propagandistickou frázou.
Zdroj: konzervativnyweb.sk
Články súvisiace s tematikou:
