VIDEO: (Ne)prezidentský prejav, alebo kde sa naša spoločnosť dostala za 33 rokov od Novembra 1989
20.11.2022 09:00
Vo štvrtok sme si pripomenuli 33 rokov od Novembra 1989 a to je už dobrý dôvod na rekapituláciu. Aké boli naše očakávania a kde sme sa za ten čas dostali? Mnohí zrejme budú hovoriť, že základom našej prosperity je suverenita a že ju strácame, ale ja som presvedčený, že problém našej prosperity je niekde úplne inde.
Kardinálny problém Slovenska sú jeho politické pseudoelity, alebo elity v zmysle aktuálnych držiteľov moci. Naozaj na Slovensku nevládnu ľudia, ktorí majú predstavu o tom, kam posnuť našu spoločnosť, nie sú to ľudia, ktorí by prešli nejakým výberom v silnej odbornej konkurencii. Častokrát sú to náhodne pozbieraní ľudia, ktorí sa do politiky dostali úplnou náhodou, že stretli v lese niekoho, s kým sa dali do reči, alebo si v správnom čase a na správnom mieste sadli na schody istej budovy.
Absolútna absencia prípravy na politiku, totálne absentujúca vízia či predstava, kam smerovať našu spoločnosť, vedie k hlbokému marazmu, v ktorom sa nachádzame.
Slovensko v ostatných rokoch už takmer prestalo konvergovať, približovať sa najvyspelejším štátom Európskej únie a zakrnulo na nejakých 73 až 76 % priemeru HDP Európskej únie, áno aj tej Európskej únie, kde je Bulharsko, Rumunsko a mnohé menej vyspelé spoločnosti.
Slovensko je dnes krajina bez snov. V roku 1989 sme mali mnoho snov. Tým najzásadnejším bolo, že v priebehu piatich či desiatich rokov sa dostaneme medzi najvyspelejšie štáty sveta.
Dnes vidíme, že sa tak nestalo. Ale mali sme aj iné sny a k tým prvým určite patril aj sen o tom, že budeme žiť v slobodnej spoločnosti. A naozaj, deväťdesiate roky boli plné negatív, ale sloboda diskusie, hlásania názorov a otvorenej verejnej debaty bola v porovnaní so súčasnosťou obrovská.
Prešli sme si bolestnou a krajne nespravodlivou ekonomickou transformáciou, ktorá nám vytvorila hladové doliny a obrovskú nerovnosť. Prežili sme nástup brutálnej hrubokrkej mafie, rozpad právneho štátu...
Ale boli aj pozitívne míľniky. Iste najväčším úspechom našej generácie bolo zavŕšenie národno-emancipačného procesu a vznik našej štátnosti. Postupne sme sa dostali aj do OECD, Európskej únie, pre niekoho bola výhra aj členstvo v NATO. Sme súčasťou Schengenu, aj keď vďaka extrémne skorumpovanému a ešte neschopnejšiemu ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi to v súčasnosti nijako nepociťujeme, resp. vrátili sme sa takmer o dvadsať rokov dozadu. No a sme aj súčasťou eurozóny.
Čo je však dnešnou víziou súčasnej politickej triedy? Aký sen, akú víziu dnes „lídri“ Slovenska ponúkajú svojim občanom? Ešte pred pár rokmi to možno bolo dobudovanie infraštruktúry, konkrétne prepojenie diaľničnej siete a spojenie východu a západu republiky. Dnes vieme, že niečo tak triviálne bolo a je nad sily všetkých politických garnitúr počas dnes už dlhých tridsaťtri rokov. A, samozrejme, aj ak by sa to podarilo, je to vízia veľmi chabá a fragmentárna, i keď veľmi potrebná.
Úroveň politickej rozpravy je krajne úbohá, vybíja sa v trápnych osobných útokoch, je krajne plytká, znechucujúca a nezaujímavá. Každý súdny človek však vie, že pôvodná stratégia dobiehania najvyspelejších štátov fatálne zlyhala. Dogmatickí, nijako nie kreatívni pseudoexperti z pravej strany politického spektra ponúkajú stále ten istý a dnes zjavne zlyhaný koncept založený na vysoko disciplinovanej, vysoko kvalifikovanej a veľmi nízko platenej pracovnej sile.
Letmý pohľad na naše stále viac sa prehlbujúce zaostávanie jasne ukazuje, že toto je cesta do pekla. Ak by sme mali pomenovať, čo je najväčšou intelektuálnou a politickou výzvou dneška, tak je to vymanenie sa Slovenska z pasce strednopríjmových krajín. Teda štátov, ktoré nie sú celkom chudobné, ale ktoré sú a dlhodobo ostávajú semiperifériou, ktoré robia servis tým najvyspelejším, ale z naozajstnej prosperity dostávajú len omrvinky. Čo teda chýba Slovensku? ...
Viac vo videu:
Zdroj: YouTube Roman Michelko / InfoVojna
