Ak sa vrátime do obdobia pred rokom 2014, keď kríza prvýkrát vypukla, Európania boli voči vstupu Ukrajiny do NATO mimoriadne skeptickí. Ako sme už viackrát spomínali, Angela Merkelová a Nicolas Sarkozy boli kategoricky proti vstupu Ukrajiny do NATO, keď túto tému prvýkrát presadzovali Spojené štáty v apríli 2008 na samite NATO v Bukurešti. Angela Merkelová dokonca uviedla, že prijatie alebo pokus o prijatie Ukrajiny do NATO by Putin vnímal ako vyhlásenie vojny. Európania boli teda spočiatku proti. A mimochodom, ani na Ukrajine nebolo spočiatku pre túto myšlienku integrácie Ukrajiny do aliancie veľa nadšenia.
Američania však vyvíjali naozaj silný tlak. A keď v roku 2014 vypukla kríza, Európania dospeli k záveru, že ide o závažné porušenie medzinárodného práva a medzinárodných noriem zo strany Rusov a že sa proti nim musíme postaviť. Museli sme sa postaviť proti Putinovi. A keď hovorím „my“, mám na mysli Západ. A to, samozrejme, zahŕňa nielen Európanov, ale aj Spojené štáty. A potom v roku 2022, keď vypukla skutočná vojna – tá vojna, ktorá prebieha práve teraz –, Európania sa od začiatku plne zapojili do podpory Ukrajiny. A nikdy v tom nepoľavili. Postupom času Spojené štáty stratili chuť zapájať sa do tohto konfliktu, aspoň na prezidentskej úrovni.
Trump sa teda snaží od tejto vojny vzdialiť. Snaží sa ju urovnať. Európania však zostávajú rovnako pevne odhodlaní ako predtým. Rusofóbia v rámci Európy, najmä v krajinách ako Veľká Británia a Nemecko, je jednoducho prehnaná. Európania sú odhodlaní pomôcť Ukrajine vyhrať túto vojnu. Trump však ide opačným smerom. Hoci je potrebné zdôrazniť, že aj keď Trump možno ide opačným smerom, veľká časť bezpečnostných zložiek v Spojených štátoch súhlasí s Európanmi a so Zelenským v tom, že je potrebné pokračovať v boji a nakoniec poraziť Rusko.
CIA je stále prítomná, vieme o útokoch dronov na rafinérie neďaleko Petrohradu, ktoré leteli aj cez poľský vzdušný priestor. Trump teda na jednej strane hovorí, že Zelenského nenávidí, na druhej strane mu však naďalej pomáha.
Áno. Ak si vypočujete, čo americkí lídri v rámci NATO hovoria o dianí na Ukrajine, je úplne jasné, že americká armáda – aspoň tá časť, ktorá je dislokovaná v Európe, vrátane Najvyššieho veliteľa spojeneckých síl v Európe (SACEUR) Alexusa G. Grynkewicha – plne stojí za Ukrajincami a plne podporuje Ukrajinu.
Keď sa pozriete na CIA a na to, aká odhodlaná je pomáhať Ukrajine, a keď sa pozriete na to, ako americké vojenské zložky v rámci NATO v Európe pomáhajú Ukrajincom, je celkom jasné, že štát v štáte (deep state) je pevne odhodlaný viesť túto vojnu. A tlačí to iným smerom než prezident Trump.
Otázka teda znie: kto vyhrá v tomto preťahovaní lanom? Trump prehrá takmer naisto. Vyhrá deep state. Preto sa Trumpovi nepodarilo dosiahnuť žiadnu zmysluplnú dohodu, ktorá by ukončila vojnu na Ukrajine. Snažil sa, ale neuspel. A to preto, že stojí proti mocným silám – nielen proti Zelenskému a Európanom, ale aj proti deep state.
Trump naznačil, že by mohol zverejniť informácie o počiatkoch vojny.
Skutočným príčinám vojny podľa mňa rozumie. V tejto otázke s nami dvoma súhlasí. Za poslednú dobu urobil viacero vyhlásení, ktoré na to poukazujú. Hovorí, že zverejní podrobnosti. Neviem, o čom to vlastne hovorí. Je to len ďalšia z Trumpových siláckych rečí. Ale Trump podľa mňa chápe, že Putin na Ukrajinu zaútočil pre expanziu NATO, že nie je imperialista. Nie je odhodlaný dobyť celú Ukrajinu a potom postúpiť do východnej Európy.
Prejdime k Iránu. Našiel už Trump východisko?
Nie. Nepodarilo sa mu nájsť východisko, pri ktorom by Spojené štáty mohli povedať, že vojnu vyhrali. Východisko by mal, keby sa vrátil späť a oživil Memorandum o porozumení zo 17. júna. Inými slovami, podpísal dohodu o ukončení vojny. To bolo jeho východisko 17. júna. Potom sa však od Memoranda o porozumení dištancoval, domnievajúc sa, že môže dosiahnuť výhodnejšiu dohodu. To sa mu však nepodarilo. Chce východisko, ktoré mu umožní vyhlásiť víťazstvo. Chce východisko, pri ktorom získa v rámci vypracovanej dohody množstvo výhod. A to sa mu nepodarí. Takže pokiaľ bude sledovať tento cieľ, nemá žiadne východisko. Má možnosť na odchod, ak v podstate prijme to, čo bolo v Memorande o porozumení zo 17. júna. Ale nedokázal to urobiť, hoci dohodu 17. júna podpísal.
Kto podľa vás zaútočí na koho ako prvý? Viceprezident Vance odmietol podporiť Netanjahua s tým, že sa nebude miešať do izraelskej politiky, hoci prezident, ktorý minulý týždeň vyhlásil, že nikomu nedôveruje, tento týždeň povedal, že Netanjahua podporuje. Je Hegseth v Izraeli preto, lebo Izraelčania chcú zaútočiť ešte pred izraelskými voľbami, ktoré sa konajú už o štyri dni? Alebo si myslíte, že ak Irán zaútočí ako prvý?
Zistiť, čo sa tu vlastne deje, je veľmi ťažké. Po prvé, ak počúvate, čo hovoria Izraelčania a Američania, zdá sa, že takmer obdeň hovoria, že mobilizujú sily na útok a že zaútočia – USA pred novembrovými voľbami a Izrael pred voľbami 27. októbra. A potom sa hovorí o tom, že Iránci, ktorí tušia, že sa chystá útok, môžu zasiahnuť preventívne. Inými slovami, môžu ako prví nasadiť svoje vojenské sily. Ak sa však pozorne pozrieme na situáciu, nezdá sa, že by v tomto momente existoval nejaký dobrý strategický dôvod, prečo by Spojené štáty alebo Izrael mali zaútočiť. Čo dosiahneme útokom? Máme teraz, pred voľbami, stratégiu, ktorá by nám zabezpečila víťazstvo vo vojne? Majú Izraelčania stratégiu, ktorá by im zabezpečila víťazstvo vo vojne? Máme spoločne takúto stratégiu, ktorá by nám zabezpečila víťazstvo vo vojne? Absolútne nič tomu nenasvedčuje. Najlepším ukazovateľom toho, že nezaútočíme, je pre mňa skutočnosť, že pred približne dvoma dňami Spojené štáty údajne podnikli malú operáciu proti námornej základni Konarak v Iráne.
Podľa niektorých správ v médiách Iránci vystrelili riadenú strelu na jeden z našich torpédoborcov triedy Arleigh Burke. V reakcii na to sme vraj spustili malú útočnú operáciu proti námornej základni Konarak v juhozápadnej časti Iránu. Krátko nato hovorca Centrálneho veliteľstva povedal CNN, že sme žiadny takýto útok neuskutočnili. Bolo to veľmi pozoruhodné, pretože existovali určité dôkazy, že sme tento útok uskutočnili. Ale potom sme zrejme chceli všetkým zainteresovaným, a predpokladám, že najmä Iráncom, jasne dať najavo, že sme to neurobili. Keď som teda prvýkrát počul, že sme zasiahli námornú základňu, očakával som, že sa znovu spustí kampaň oko za oko – čo by bola už tretia taká kampaň pred voľbami. Centrálne veliteľstvo túto možnosť takmer okamžite vylúčilo. To mi naznačuje, že v tomto momente nechceme vyvolať konflikt s Iráncami. A z môjho pohľadu by bolo strategicky nerozumné, keby sme konflikt vyvolali práve teraz. V skutočnosti by bolo strategicky nerozumné, keby sme konflikt vyvolali aj po voľbách do Kongresu.
A čo sa týka Izraelčanov, tí to sami nedokážu. A preto nás potrebujú. Nemyslím si však, že to budeme chcieť urobiť. Ani spolu s Izraelčanmi. Nezabudnite, že sme od 28. februára do 8. apríla viedli 40-dňovú bombardovaciu kampaň veľkého rozsahu. Zlyhala. Čo urobíme teraz, čo by prekonalo to, čo sme urobili vtedy? Mimochodom, v posledných dňoch, keď čítate o týchto možných amerických útokoch, ľudia v médiách hovoria o tom, že vláda uvažuje o trojdňovej intenzívnej bombardovacej kampani. Človek nad tým môže len krútiť hlavou. Trojdňová intenzívna bombardovacia kampaň? Čo tým dosiahneme, keď sme nedokázali vyhrať ani so 40-dňovou intenzívnou bombardovacou kampaňou? Takže pointa je, že teraz sa o tom veľa hovorí a po týchto dvoch voľbách sa bude o bombardovaní Iránu hovoriť ešte viac, ale strategicky to nedáva zmysel. Vzhľadom na správanie Spojených štátov a Izraela však nemôžeme vylúčiť možnosť, že aj napriek tomu, že útok strategicky nedáva zmysel, k nemu predsa len dôjde.
O čo silnejší z hľadiska obrany a o čo schopnejší z hľadiska útoku je dnes Irán ako pred rokom alebo dokonca pred ôsmimi mesiacmi?
To je skvelá otázka. Nemám k dispozícii presné čísla, ale z rôznych médií jasne vyplýva, že Iránci sa zameriavajú na rozširovanie svojich zásob balistických rakiet, riadených striel a dronov. A že tieto balistické rakety, riadené strely a drony sú čoraz smrtonosnejšie, a to do veľkej miery vďaka rozsiahlej pomoci zo strany Rusov a Číňanov. To je teda ofenzívna stránka veci. Pokiaľ ide o obranu, objavilo sa množstvo správ o tom, že nám bude trvať dlho, kým vybudujeme obranné rakety, napríklad systémy Patriot, ktoré možno použiť na zostrelenie týchto útočných rakiet. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa zásoby obranných rakiet Izraela, Spojených štátov alebo ktoréhokoľvek z štátov Perzského zálivu od 40-dňovej bombardovacej kampane významne zvýšili. Ak sa teda niečo zmenilo, tak rovnováha síl medzi Iránom na jednej strane a Spojenými štátmi, Izraelom a štátmi Perzského zálivu na strane druhej sa posunula v prospech Iráncov. A dodal by som k tomu, že v budúcnosti, hneď ako táto vojna skončí, táto rovnováha sa v priebehu nasledujúcich dvoch, troch, štyroch, piatich rokov posunie ešte viac v prospech Iráncov. Všetko, čo sme videli nielen v Iráne, ale aj na Ukrajine, jasne potvrdzuje, že útočník má významnú výhodu nad obrancom, pokiaľ ide o vypúšťanie balistických rakiet, riadených striel a dronov.
Môžete charakterizovať výrazný pokles amerických vojenských zásob spôsobený 40-dňovou vojnou v Iráne ako takmer neschopnosť zo strany Pentagónu? Pretože naše zásoby sú teraz nízke a týmto plytvaním sa z vojenského hľadiska nič nedosiahlo.
Americká armáda – a tu hovoríme hlavne o generálovi Cainovi, ale nielen o ňom – už pred 28. februárom upozorňovala Trumpa, že nemáme dostatok munície na vedenie dlhotrvajúcej vojny proti Iránu a že by mal byť naozaj opatrný pred vstupom do akéhokoľvek konfliktu, ktorý by mohol byť zdĺhavý. Trump ich ignoroval. Myslel si, ako sme už mnohokrát spomínali, že Spojené štáty a Izrael spoločne zlikvidujú režim v Iráne a dosiahnu rýchle a rozhodujúce víťazstvo. To bola ich teória. Bola to mimoriadne pochabá teória víťazstva, zlyhala a skončili sme v dlhotrvajúcej vojne.
Mali sme 40-dňovú bombardovaciu kampaň. A prečo sme túto 40-dňovú bombardovaciu kampaň ukončili? Ukončili sme ju, pretože, po prvé, nefungovala. Iránci sa nevzdávali. Neprestali bojovať. A po druhé, dochádzala nám vzácna munícia, presne tak, ako predpovedali generál Caine a ďalší vysokopostavení vojenskí dôstojníci v Pentagóne. Takže za to, čo sa stalo, by som neobviňoval Pentagón. Vinu by som pripísal Trumpovi. Prezidenta Trumpa oklamali Izraelčania – David Barnea, šéf Mosadu, a Benjamin Netanjahu. Trumpa presvedčili, že môže dosiahnuť zázračné víťazstvo. A ako sme už mnohokrát spomínali, bolo to mimoriadne krátkozraké, pretože v dejinách neexistuje ani jeden prípad, keď by krajina len s pomocou leteckej sily zvrhla režim. Navyše predstava, že tento režim zvrhneme a že moc prevezme skupina proamerických Iráncov, ktorí sa podriadia našim požiadavkám, bola tiež bludná.
Keď Trump hrozí použitím obrovskej bomby GBU-43/B, MOAB, ktorej sa bežne hovorí „matka všetkých bômb“, o čom vlastne hovorí? Nie je to jadrová zbraň. Ide len o viac deštrukcie, nie však o oslabenie režimu.
Hovorí, že túto obrovskú bombu zhodí na horu Pickaxe (Krompáč, pozn. prekl.). Hora Pickaxe je najnovšie jadrové zariadenie v Iráne, ktorému venujeme pozornosť. To, o čom hovoríme, je použitie lietadla typu C-130. MOAB nemožno naložiť na bombardér. Musíte ju naložiť na lietadlo typu C-130, ktoré letí veľmi pomaly. Pre Iráncov to bude veľký a ľahký cieľ, keď sa bude pomaly približovať k hore Pickaxe. Navyše, ako už mnohí povedali, aj keby sa bomba dostala na miesto a zasiahla horu, nezničí ju, pretože ide o horu, ktorú ani MOAB nedokáže zrovnať so zemou.
Predpokladajme však, že sa mýlim. Predpokladajme, že lietadlo C-130 sa tam dostane, že MOAB zrovná horu Pickaxe so zemou a premení ju na jednu obrovskú hromadu trosiek. Otázka potom znie: a čo? Čo sa stane potom? Vzdajú sa Iránci? Povedia: „Bože môj, práve použili matku všetkých bômb a zrovnali horu Pickaxe so zemou. Teraz sa musíme vzdať!“? Naozaj si myslíte, že sa to stane? Samozrejme, že nie. Jednoducho to nemá žiadny význam. Nemáme tu žiadnu vojenskú možnosť. A skutočnosť, že hovoríme o zhodení MOAB na horu Pickaxe, len ukazuje, akí sme zúfalí. Prezident Trump je zúfalý. A to sme sa ešte ani nechytili ekonomického rozmeru tejto situácie. Hovoríme o vojenskom rozmere. Prezident Trump sa zaplietol do troch vojen, ktoré prehrá. A hrozí veľké nebezpečenstvo, že medzinárodná ekonomika sa zrúti, ak nebudeme opatrní.
Premiér Netanjahu v rozhovore s francúzskym prezidentom Macronom vyhlásil, že ak nezastavia Hamas v Palestíne, uvidíme ho na uliciach Paríža.
(Smiech.) Pán sudca, vy ste nevedeli, že za tieto nepokoje v Paríži je zodpovedný Hamas? Nechápem, ako vám to mohlo uniknúť. Je to absurdné. Len to ukazuje, v akom stave je dnes diskusia na Západe – že ľudia tomuto človeku venujú pozornosť a nevyvracajú tieto smiešne argumenty. Hamas bojuje o prežitie v Gaze. Predstava, že sa Hamas voľne pohybuje po uliciach Paríža alebo po uliciach miest po celom Francúzsku a spôsobuje francúzskemu štátu obrovské škody, je k smiechu.
Zdroj: YouTube Judge Napolitano - Judging Freedom / marker.sk / InfoVojna
