VIDEO: Proti Matovičovej vláde a karanténe prišli na hranice protestovať rodiny, ktoré sa nevedia dostať na Slovensko

01.06.2020

Na hraničnom priechode s Rakúskom Petržalka-Berg sa zhromaždili nespokojní slovenskí občania, ktorí však stoja na rakúskej strane hranice. Zo Slovenska ich však prišli podporiť aj domáci, najmä rodinní príslušníci. A došlo k naozaj dojemným situáciám.

Ani súčasný režim na hraniciach nerieši situáciu všetkých ľudí. A práve tí sa v sobotu zhromaždili na hraničnom priechode Petržalka -Berg. Možnosť opustiť Slovensko na 48 hodín do vybraných krajín sa týka totiž tých, čo žijú vo svojej starej vlasti. Upravený režim majú aj pendleri, no to ešte zďaleka nie sú všetci ľudia, ktorí sa chcú dostať na Slovensko.

V sobotu 30. mája prišli na hranice protestovať tí, ktorí žijú v zahraničí a potrebujú ísť na pár dní domov. Či už vidieť svojich chorých rodičov, navštíviť rodinu a podobne. Po prekročení hranice by však museli absolvovať 14-dňovú karantérnu, v lepšom prípade domácu, po piatich dňoch absolvovať testy a podobne.

"Nemôžem si to dovoliť, potrebujem sem ísť iba na tri dni pozrieť ťažko chorého otca, na dlhšie ma zamestnávateľ nepustí," vysvetlila nám jedna z protestujúcich. Ide teda vlastne o našich občanov, ktorí formálne prekročili povolených 48 hodín na pobyt v jednej zo susedných krajín.

Na mieste tak vzniklo viacero dojemných scén. Betónové zábrany, ktoré vidíme, sú vlastne hranicou. A tak sa pri nich stretli rodiny z oboch strán. Starí rodičia mohli vidieť bábätko, vnuka, ktorého im prišli ukázať deti.

Na tomto videu vidíme organizátora protestu, muža žijúceho vo Švajčiarsku, ktorý sa  na štátnej hranici objíma so synmi žijúcimi na Slovensku. Dovolili im to rakúski policajti:

Protestujúci teda neblokujú dopravu, na mieste je slovenská i rakúska polícia. Na hraniciach však dnes bola aj detská ombudsmanka Viera Tomanová.

Viac fotografií v galérii TU.

Postreh Judity L. z protestu Slovákov

Čriepky na dnes (31.05.2020) – dnes to bude veľmi osobné a stráááááášne dĺĺĺĺĺĺĺhé

• Včera som sa zúčastnila demonštrácie, ktorá bolo ohlásená na čas medzi 12:00 a 15:00 hod. Uskutočnila sa na hraničnom prechode Berg-Petržalka, na rakúskej strane hraníc. Ako občan Slovenskej republiky som mala plné právo sa jej zúčastniť. Čo ma naozaj potešilo, bola apolitickosť tejto demonštrácie.

• Rada by som dnes k tomu napísala pár slov.

• Po tom, čo Slovenská republika zaviedla diskriminačné opatrenia, sa mnohí nevedia dostať na Slovensko bez toho, aby sa ich netýkala tzv. povinnosť pobytu v štátnom zariadení, kde vykonajú povinnú 14 dňovú karanténu. Mnohým Slovákom pracujúcim v zahraničí ich zamestnávateľ nepovolí 14 dňové voľno. Takže v takomto prípade pre nich nie je riešením ani „fantastická a perfektne fungujúca“ aplikácia z dielne podpredsedníčky vlády pre informatizáciu Veroniky Remišovej, vďaka ktorej by im odpadla povinnosť pobytu v štátom určenom zariadení. Ide o mužov a ženy, ktorí zostali za hranicami Slovenska. Ide o deti, ktoré nevideli svojich rodičov, niektoré svojich starých rodičov, bratrancov a sesternice, tety a ujov.

• Protestný pochod začal od parkoviska smerom k slovenskej hranici. Čiara, ktorú demonštranti nesmeli prekročiť, bola označená betónovými zátarasami. Policajti, ktorí pomáhali s udržaním poriadku a pokojného priebehu, nás informovali, že k týmto betónovým zátarasám sa môžeme priblížiť na metrový odstup. Čiže medzi Slovákmi, ktorí prišli protest podporiť zo slovenskej strany a demonštrantami na rakúskej strane, musela byť dodržaná 2 metrová vzdialenosť. Túto kontrolovali rakúski policajti stojaci pri zátarasách po celej dĺžke pomyselnej hranice medzi oboma štátmi a oboma skupinami.

• Kto prišiel? Napriek tomu, že nás nebolo veľa, neviem vymenovať všetkých, ale pokúsim sa opísať aspoň niekoľkých. Na koho zabudnem, prosím, odpustite mi. Nie je to zámer…

• Začnem Vierou Tomanovou. Ako Komisárka pre deti bola zvolávateľom oslovená v piatok, čiže deň pred uskutočnením demonštrácie. Obe skupiny sa stretli okolo 12:30 hod pri betónových zátarasách. Ani Viera Tomanová nesmela ísť bližšie. Ale k davu prehovorila. Povedala, čo budú jej nasledujúce kroky, ktorému štátnemu orgánu napíše a k čomu vyzve kompetentných. Vysvetlila, že štátne orgány sú povinné poskytnúť pomoc deťom, ktoré majú právo na styk s rodičom. Pri jej slovách tiekli slzy aj dospelým. Ona neplakala. Ale silno pochybujem, že jej hlas je pri prejavoch aj zvyčajne roztrasený tak, ako bol, keď prehovorila k protestujúcim.

• Pani JUDr. Emília Kršíková (riaditeľka Úradu komisára pre deti), ktorá aj so svojím kolegom Mgr. Vladimírom Pekarom boli prítomní, vysvetlila rakúskym policajtom, aký úrad Viera Tomanová zastáva. Keď tí videli, ako pani Tomanovú počúva dav, ako to dieťa plače v náručí vlastnej matky, lebo k otcovi na druhej strane nesmelo, ustúpili od zátarás, zhŕkli sa na jednom konci a nechali deti, aby tie konečne objali svojich otcov.

• Uvidíme, ako budú na výzvu Komisárky pre deti zo dňa 30.05.2020 reagovať kompetentné orgány. Komisár pre deti sa musí riadiť zákonom rovnako, ako každý orgán štátu. Faktom však zostáva, že prísť a podporiť silou a váhou svojho úradu v sobotu v obedňajšom čase demonštráciu konanú na území cudzieho štátu, asi zákon nepredpisuje. Aj pre to, a aj kvôli doslovnému obmäkčeniu rakúskych policajtov, patrí týmto trom statočným veľká vďaka.

• Kto tam bol ešte?

• Zvolávateľ a organizátori. Tí cestovali skoro celú noc, aby na protest prišli. Muži pracujúci v zahraničí. Celý týždeň vyrábali transparenty a dúfali, že sa im možno naskytne príležitosť aspoň vidieť svoje rodiny. Dvom z nich sa to podarilo. Manželky a deti ostatných nemali možnosť prísť. Inak asi fakt „super“ pocit vidieť sa po mesiacoch asi tri hodiny, potom sa otočiť na päte a odkráčať opačným smerom…

• Otec s asi 16 ročnou dcérou. Keď prišli, spýtali sme sa ich, odkiaľ prišli. Z Zürichu. Po demonštrácii sa nám odzdravili: „Tak sa majte. Snáď to niečo prinesie! My ideme naspäť do Zürichu.“. Ešte v ten istý deň. Po diaľnici je to „len“ 792 km, takže pohoda, nie?!

• Kamarát zo Švédska. Poctivo držal celý čas transparent. Napriek tomu, že po demonštrácii bol sklamaný z toho, že videl cez hranice prechádzať veľa áut so slovenskou poznávacou značkou a ani jedno nezastalo na podporu protestu, deň strávený takto považoval za užitočný. Sľúbil, že ak sa bude organizovať opäť demonštrácia, on príde. Zaujímavý postoj niekoho, koho sa to bytostne nedotýka…

• Slovenka, ktorá na Slovensku už nikoho a nič nemá. Povedala mi, že svojich synov vychováva v Rakúsku. Tiež mi povedala, že sa ochorenia COVID-19 bojí. Aj touto cestou jej chcem vzdať hold, lebo zúčastniť sa takejto akcie napriek strachu, že ju niekto cudzí môže nakaziť, považujem za dôkaz obrovskej odvahy a statočnosti. Klobúk dole!

• Rakúšan, ktorý aj s priateľkou žijú v Rakúsku. Tvrdil nám, že principiálne odmieta nosiť rúško. Keď sme mu vysvetlili, že podmienky protestu predpokladajú nosenie rúška, inak protest ukončia, rúško si nasadil. Pre mnohých sa asi ľahko a lacno vzdal svojich princípov. Pre mňa to bolo gesto súdržnosti a spolupatričnosti s odkazom protestu. Ale veď každý sme iní, však áno?!

• Rakúšan, ktorý prišiel aj so svojou manželkou Slovenkou. Ich deti žijú v Rakúsku, žiadnu rodinu ani majetok na Slovensku nemajú. Nie celkom chápal, prečo majú Slováci problém so štátnou karanténou. Veď aj Rakúsko ju zaviedlo. Vysvetlili sme mu, že u nás má inú formu ako „Selbstisolation“ v Rakúsku. A ešte sme mu ukázali ten v diaľke sa vynímajúci červený stan, v ktorom slovenské orgány doslova „zbierajú Slovákov prekračujúcich hranice a odtiaľ ich deportujú do lágrov“. Tento asi 60 ročný pán sa odvrátil, odišiel od nás pár krokov a tam plakal.

• Asi 10 ročné dievčatko, ktoré sa vyjadrilo na kameru, že už mesiace nevidela svojich starkých.

• Rodina Slovákov, ktorá sa takto mohla stretnúť s babkou a dedkom. Za „útulných“ podmienok s betónovými zátarasami, ktoré ich od seba oddeľovali. Možno nový trend…

• Boli aj televízne štáby. Tri. Všetky spracovali tému. V rovnakom duchu. Za mňa v kvalite? Tentokrát vyhrala Jojka.

• Nebudem písať ďalej, aj keď mi je jasné, že väčšinu zúčastnených som nespomenula. Ale jednotlivé spomienky mi len ženú slzy do očí a tak sa ťažko kontroluje to, čo človek píše.

• Mám už len pár otázok: Ak nám ostatným budú osudy iných ľudí naozaj úplne ľahostajné, čo to o nás ako spoločnosti vypovedá? A aká sme vlastne spoločnosť, keď oddeľujeme deti od rodičov? A nemyslím tým len betónové zátarasy … Za mňa? Asi nechcem vedieť, čo si v tej chvíli mysleli rakúski policajti o prístupe nášho štátu k deťom.

• Pripájam video. Zo začiatku protestu, keď ešte deti nemohli k svojim otcom a ukážku toho, keď už po intervencii Tomanovej mohli … (za zvuk sa ospravedlňujem)

Zdroj: bratislavskenoviny.sk / Facebook Judita Laššáková