Vieme, čo znamená sloboda? … možno by bolo prospešné spýtať sa aj iných na ich názor
24.12.2019
Často sa v právnickej literatúre stretneme s pojmom sloboda. Právni filozofi tento pojem vykladajú a snažia sa ho obsiahnuť úplne. Sledujúc dnešné dianie si začínam myslieť, že vysvetliť to nie je v ľudských silách ani vedomostiach.
Väčšina právnych filozofov si pre svoje teórie nachádza a vytvára vlastný svet. Ten ohýbajú a transformujú a snažia sa tváriť, že ich koncepcia je tá správna. Veľa z nich sa učilo a vyrástlo vedľa svojich skúsených a uznávaných učiteľov. Súhlasili s ich teóriami a velebili ich. Keď si aj vďaka nim vytvorili v akademickej obci vlastné meno, vytvorili si aj vlastné teórie – nie zriedka odporujúce tým, ktoré obhajovali u svojich profesorov. A to je dobre. Je správne, ak každý z nás má svoj vlastný názor. I keď sa stáva, že neskôr sa od učenia nášho učiteľa odkloníme, svoj vplyv na nás aj tak zanechá. Napriek rôznym úvahám a diskusiám na stránkach kníh, časopisov a rôznych publikácií, dodnes nikto nedokázal definovať slobodu ako takú.
Buďme úprimní. Ono to ani nie je možné. A určite nie preto, lebo prijatím nejakej všeobecnej teórie by diskusia o tomto pojme skončila a právni filozofi a aj filozofi práva by zrazu nemali o čom diskutovať.
V dnešnom svete každý z nás pociťuje nejaké obmedzenia. Ak sa nám aj na chvíľku podarí mať opojný pocit slobody, stačí si spomenúť na daňový úrad… a omamný pocit je preč. Málokto z nás, ak vôbec niekto, by dokázal dnes žiť ako Diogenes, ktorého posledným majetkom bol džbán. Nakoniec odhodil aj ten, lebo vodu z rieky vedel piť aj spojením dvoch dlaní. Ak nič nevlastníš, nemusíš sa o nič starať. Áno, vlastníctvo prináša so sebou aj zodpovednosť. Je zaväzujúce vzhľadom na samotné vlastníctvo, ale aj vzhľadom na okolie. Ak by sme sa s týmto vedeli stotožniť, mohli by sme sa v tomto duchu pozrieť na to, či rovnaké tvrdenie platí aj o názore.
Každý z nás má nejaký názor, väčšinou všetci na všetko a tí najzasvätenejší dokonca ten jediný správny. Raz som počula povedať jedného kňaza, že „múdry človek pochybuje a hľadá, hlupák má jasno vo všetkom“. Toto ho naučil jeho mentor a počas jeho dlhého života sa mu to stále potvrdzuje. A mne tieto slová pripadajú večné. Ľudstvo celú svoju existenciu bojuje za slobodu. Niekedy za slobodu myslenia, inokedy za slobodu prejavu, väčšinou však za slobodu ako takú, pričom stále nevieme plnohodnotne definovať jej obsah.
Nechcem vytvoriť vlastnú definíciu. Skôr sa pozriem na to, čo slobodu, podľa mňa, determinuje z opačného spektra. Čím som strašia, tým častejšie sa stretávam so strachom, jednou z základných emócií.
Každý z nás sa bojí, resp. má strach. Každý z niečoho iného. Niekto zo straty zamestnania, iný zo straty vážnosti. Niekto, že priberie, iný, že schudne (áno, sú aj takí). Niekto sa bojí straty zdravia, ďalší straty člena rodiny. A takto by sme mohli pokračovať. Strach má rôzne podoby a u každého sa prejavuje inak. Osobne si myslím, že mať strach je prirodzené a nie je to hanba. Dôležité je priznať si ho, zistiť jeho príčiny a bojovať s nimi. Môže to viesť k jeho eliminácii, ak aj nie úplnej, tak nám to pomôže aspoň trochu voľnejšie dýchať. Ale hlavne nás to môže veľa naučiť o nás samotných.
Ľudia v mojom okolí sa boja. Nemyslím si, že je to nový fenomén. Skôr som si to len doteraz tak nevšímala, resp. som tomu nepripisovala takú dôležitosť. Po ostatnej skúsenosti s istým mladým človekom sa však nad tým vážne zamýšľam. Debatovali sme a ja som povedala nahlas, čo si myslím o dnešných politikoch a ich výrokoch. Ten chlapec sa obzeral a bol nesvoj. Nie preto, že so mnou nesúhlasil. Skôr preto, lebo mojimi argumentmi som ho presvedčila. Keď však okolo nás prechádzal jeho „stranícky“ kolega, až očervenel, ako sa bál, že nás, vlastne mňa ten kolega počul. Aj ma požiadal, aby som hovorila tichšie. Prekvapilo ma to. V jeho výzore som zbadala strach. A prinútilo ma to zamyslieť sa práve nad významom slobody prejavu.
Ako veľmi sme obmedzovaní vysloviť slobodne svoje myšlienky, keď niekto počúva? Ako veľmi nám záleží na tom, čo si o nás ostatní pomyslia po tom, čo spoznajú naše myšlienky? Naozaj máme naše myšlienky na to, aby sa páčili iným? Naozaj sú naše myšlienky, pretavené na názor a postoj k životu, príčinou, ako o nás ostatní zmýšľajú? A naozaj nás to musí zaujímať? Máme svoje myšlienky preto, lebo chceme iných presvedčiť alebo sa chceme o ne podeliť, vymieňať si ich a poučiť sa, hoci aj od človeka, ktorý by mohol byť naším dieťaťom? Je dôvodom koncepcie nášho vnútorného bytia snaha páčiť sa iným? Alebo sa budeme snažiť chápať v prvom rade seba? A naučíme sa vypočuť si názor iného človeka bez odsúdenia? Naučíme sa niekedy prijať samých seba takých, akí sme? Nikto z nás nie je neomylný. Ani tí, ktorí sa tak tvária. V nich je toho strachu snáď ešte viac. A možno sa preto, rovnako ako mladý kolega, cítia neslobodní.
Možno nám viac než sloboda chýba cit, ktorý riadi tento svet a naše životy. Je to láska. Možno, keby sme jej prejavovali viacej, nemuseli by sme tak urputne bojovať za slobodu prejavu. Keby sme sa s láskou pozerali na našich protivníkov, na tých, s ktorými nesúhlasíme, možno by aj debaty mohli vyzerať inak. A konečne by sme sa vedeli oprostiť od toho, kto má a kto nemá ako jediný právo vyslovovať a hájiť ten jediný možný a správny názor.
Lebo sloboda, ktorá ľudstvo posunula tam, kde sme teraz, nebola sloboda prejavu. Bola to sloboda myslenia.
Judita L.
Zdroj: InfoVojna
