
Výzva menom terorizmus osamelých vlkov
09.12.2015
Nedávny hrôzostrašný útok v San Bernardine vyvolal v mediálnych vodách ako aj vo vládnych kruhoch poriadnu dávku zmätku. O aký druh islamistického útoku išlo?
Ak Syed Farook a Tashfeen Malik nespolupracovali so žiadnou “skutočnou” teroristickou skupinou, ide naozaj o teroristov? Prijímali rozkazy od nejakej doposiaľ neidentifikovanej autority či skupiny? V skutočnosti existuje na všetky tieto otázky jednoduchá a zároveň znepokojujúca odpoveď. Áno, bezpochyby to boli teroristi a nasledovali jednu z najnebezpečnejších známych taktík v ich svete - odpor bez vodcu (leaderless resistance - pozn. prekl.). Skutočnosť, že ochrancovia zákona sú v USA v konfrontácii s touto metódou naďalej tak paralyzovaní a nepripravení je naozaj alarmujúca.
Ani na sekundu nepodliehajte dojmu, že použitím výrazu “odpor” obhajujem tieto nechutné zločiny, alebo ich porovnávam s partizánskymi hnutiami odporu. Ide skôr o použitie veľmi známeho technického pojmu i keď pojmu s veľmi čudnou históriou.
Tá sa prekvapujúco začala odvíjať v 80tych rokoch 20teho storočia v prostredí ultrapravicových hnutí v Spojených štátoch. Prívrženci krajnej pravice a neonacisti sa vtedy pokúšali organizovať guerillové kampane proti vláde Spojených štátov, čo spôsobilo isté škody, avšak čoskoro sa iniciatíva s veľkou potupou zrútila. Problém bol v tom, že do spomenutých štruktúr dokonale prenikli federálne agentúry, v dôsledku čoho akonáhle niekto začal plánovať nejaký útok, došlo k jeho okamžitému odhaleniu prostredníctvom využitia ľudských či elektronických nástrojov informačných služieb. Skupiny boli dokonale penetrované informátormi.
Kolaps spomenutého úsilia viedol k vážnemu prehodnoteniu prístupu hnutia v radách jeho intelektuálnych lídrov. Extrémistickí teoretici teda vyvinuli zlovestnú a zúfalú stratégiu odporu bez vodcu, založenú na princípe “fantómskych buniek alebo individuálnej akcie”. Ak sa podarilo federálnym agentom preniknúť medzi čo i najuzatvorenejšie štruktúry, načo sa vôbec unúvať formáciou hierarchických zoskupení? Načo mať velenie? Prečo sa radšej nepretransformovať na organizáciu bez štruktúry, v ktorej jednotlivé skupiny cirkulujú propagandu, návody a návrhy aktivít, ktoré by potom mohli ostatní preberať podľa potrieb konkrétnych skupiniek či jednotlivcov?
Podľa definície krajne pravicového teoretika Louisa Beama,
Nasadenie konceptu odporu bez vodcu znamená, že všetci jednotlivci a skupiny operujú nezávisle od ostatných a nikdy sa neobracajú so žiadosťou o inštrukcie či rozkazy na centrálnu základňu či konkrétneho lídra … Nikto nemusí nikomu udeľovať rozkazy.
Stratégia je takmer dokonalá v tom, že útoky nie je možné predvídať a teda im nemožno ani predchádzať, ako aj v tom, že neexistujú žiadni velitelia skupín, ktorých by bolo možné právne stíhať. Možnosti internetu ponúkajú dokonalý spôsob šírenia informácií. Už v polovici 80tych rokov patrili neonacistické skupiny medzi priekopníkov na poli elektronickej komunikácie formou bulletinov, ktoré nastúpili na scénu ešte pred spustením celosvetovej siete internet.
V roku 1989 publikoval pravicový intelektuál William Pierce knihu, ktorá poskytla prorocký popis odporu bez vodcu v praxi. V knihe Lovec, ktorá vyšla v roku 1989 vystupuje osamelý terorista menom Oscar Yeager (z nemeckého Jäger), ktorý likviduje páry zmiešaných rás. Kniha bola venovaná Josephovi Paulovi Franklinovi, “Osamelému Lovcovi, ktorý si bol vedomý svojej povinnosti bieleho muža a robil to, čo musí robiť zodpovedný syn svojej rasy.” Pre nezasvätených - Franklin bol rasistický atentátnik, ktorý koncom 70tych rokov zahájil svoju súkromnú trojročnú vojnu v ktorej vraždil milenecké páry zmiešaných rás a vyhadzoval do vzduchu synagógy. Vymyslená postava Yeagera taktiež uskutočňovala útoky proti liberálnym médiám a proti zoskupeniam aktívnym v smere pestovania dobrých vzťahov medzi rozličnými rasami a vyznaniami.
Ústrednou témou tejto knihy je myšlienka revolučnej nákazy. Napriek tomu že hrdina (keďže v knihe mal byť vykreslený ako hrdina) nedokáže svojpomocne zvaliť vládu, alebo spoločnosť ktorú nenávidí, jeho “nájazdy” slúžia ako detonátor, ktorý svojim príkladom inšpiruje ďalších jednotlivcov, alebo skupiny. „Veľmi málo ľudí je schopných operovať pirátsky vysielač, alebo uskutočniť vzdušný nálet na sídlo Kongresu, ale mnohí by mohli na ulici zastreliť zmiešaný pár.” Cieľom malo byť vytvorenie nekonečného kruhu “osamelých lovcov”, fanatikov pripravených obetovať vlastné životy kvôli zničeniu spoločnosti, o ktorej sú presvedčení, že je naskrz zlá.
Politicky bola ultrapravica v USA v 90tych rokoch príliš slabá na to, aby prevzala Piercov model a hnutie sa nikdy plne nespamätalo z útoku v Oklahoma City. Taktika z knihy Lovec však žije ďalej - konkrétne v modernom islamistickom svete a menovite v odkaze jemensko-amerického propagandistu Anwara al-Awlakiho, ktorý bol zabitý v akcii pod záštitou USA v roku 2011. Pri čítaní textov z online magazínu al-Kájdy s názvom Inspire (inšpiruj - pozn. prekl.), môžeme veľmi často naraziť na pasáže, ktoré ako by boli Pierceovými ozvenami a to najmä v prípade problematiky odporu bez lídra.
Túto spojitosť v skutočnosti vôbec nie je ťažké vysvetliť. Vieme, že al-Awlaki strávil 90te roky v USA, kde mal prístup k širokému spektru paramilitantných kníh a manuálov, ktoré vpúšťala do obehu krajná pravica a „survivalistické“ zásielkové firmy, ktoré predávali okrem iného aj antisemitistickú literatúru. Oba tipy kníh mali potenciál na klíčiaceho džihádistu zapôsobiť. Ak by sa s touto subkultúrou zaplietol, veľmi rýchlo by narazil na knihy od Piercea, ktorý bol v tomto žánri najpredávanejším autorom. Najmä v 90tych rokoch bol Lovec najhorúcejším titulom literárneho podsvetia. Ak by aj neobjavil Lovca, určite by sa dopočul o diskusii okolo odporu bez vodcu, čo bola v tých rokoch ústredná téma v radoch paramilitantnej pravice.
Pozrime sa vo svetle horeuvedeného na povahu teroristických útokov v USA za poslednú dekádu, všetkých tých „osamelých vlkov“, či malých hermetických skupiniek pozostávajúcich zo súrodencov či manželských párov. Spomeňme si na Tsarnaevovcov v Bostone, na Nidala Hassana vo Fort Hood, na Mohammeda Youssefa Abdulazeeza v Chattanooga a teraz aj na Farooka a Malika v San Bernardino. Spomeňme si tiež na mnoho neúplne zarchivovaných a nesprávne zoradených prípadov islamistických „osamelých vlkov“, ktorí vleteli autom do davu. Nazvite to trebárs „samoradikalizácia“ keď musíte, ale v dnešných Spojených štátoch máme postupujúci učebnicový príklad kampane odporu bez vodcu podľa predlohy z knihy Lovec.
To znamená, že takmer žiadna z protiteroristických taktík, ktoré v súčasnosti používajú vládne agentúry USA nemá ani len najmenšiu šancu detekovať či predchádzať budúcim útokom. Nedá sa vystopovať lídrov, pretože žiadni nie sú, nedá sa infiltrovať do skupín, či zmeniť zmýšľanie ich členov a kompletná propaganda a metódy teroru sú k dispozícii na Internete. Tréning a propaganda sa získavajú online od al-Kájdy na stránkach ako Inspire a po najnovšom z magazínu Dabiq od ISIS/Daeš.
Predpokladajme, že môžeme počítať s optimistickou verziou podľa ktorej 99 percent amerických moslimov kategoricky odmieta terorizmus. Aj keby sme nezapočítali žiaden budúci prírastok migrantov, stále tu zostáva to jedno percento, čiže asi 30 000 potenciálnych islamistických militantov. To stačí na 10 000 buniek bez vodcu.
Konfrontácia tohto problému by preto mala byť v nasledujúcich rokoch absolútnym číslom jedna v prioritách verejných orgánov USA. Mohli by sme aspoň začať pomenovaním nepriateľa?
Zdroj: theamericanconservative.com
Preklad: TK InfoVojna