Zjav­ný po­kus o za­ve­de­nie cen­zú­ry na iné ná­zo­ry, komentuje sudca JUDr. Šamko bi­zar­nú Kolíkovej novelu o tres­tnom či­ne s náz­vom „Šíre­nie nep­rav­di­vej in­for­má­cie“

06.12.2021 14:41

Zákaz diskusie ako nový trestný čin

Do pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia bol pred­lo­že­ný návrh po­mer­ne roz­sia­hlej no­ve­ly Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý má am­bí­ciu vstú­piť do účin­nos­ti od 01.06.2022. 

Ten­to návrh zá­ko­na si za cieľ vy­tý­čil aj za­ve­de­nie no­vé­ho a tre­ba po­ve­dať, že bi­zar­né­ho tres­tné­ho či­nu s náz­vom „Šíre­nie nep­rav­di­vej in­for­má­cie“, kto­rý by mal up­ra­vo­vať § 361a Tr. zák., pri­čom tres­tným by ma­la byť do­kon­ca aj ned­ban­li­vos­tná for­ma toh­to tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 362 Tr. zák. 

Ide o zjav­ný po­kus o za­ve­de­nie cen­zú­ry na iné ná­zo­ry, kto­ré bu­de môcť štát pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho ko­na­nia ozna­čo­vať za nep­rav­di­vé a tres­tať za ne. Nie je pri­tom úlo­hou štá­tu ur­čo­vať (vnu­co­vať) pra­vid­lá dis­ku­sie na ce­los­po­lo­čen­ské té­my pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho prá­va. Za­ve­de­nie toh­to tres­tné­ho či­nu do praxe bu­de mať za nás­le­dok pot­la­če­nie dis­ku­sie, vy­miz­nu­tie ar­gu­men­to­va­nia a proti­ar­gu­men­to­va­nia, kri­mi­na­li­zo­va­nie ná­zo­rov, kto­ré nie sú ozna­če­né ako väč­ši­no­vé, te­da pot­la­če­nie slo­bo­dy pre­ja­vu a vý­sled­kom tej­to práv­nej úp­ra­vy bu­de na­po­kon ti­cho (ale­bo iba opa­ko­va­nie to­ho, čo už auto­ri­ty štá­tu ozna­či­li v tres­tnom ko­na­ní za prav­di­vú - ko­rek­tnú in­for­má­ciu, kto­rá sa mô­že ší­riť ďa­lej).

Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu ší­re­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie pod­ľa § 361a ods. 1 Tr. zák. znie:

Kto vy­ro­bí ale­bo roz­ši­ru­je nep­rav­di­vú in­for­má­ciu, kto­rá je spô­so­bi­lá vy­vo­lať ne­bez­pe­čen­stvo váž­ne­ho zne­po­ko­je­nia as­poň čas­ti oby­va­teľ­stva ne­ja­ké­ho mies­ta, oh­ro­ziť ži­vo­ty ale­bo zdra­vie ľu­dí ale­bo ov­plyv­niť oby­va­teľ­stvo pri je­ho roz­ho­do­va­ní o zá­važ­ných otáz­kach spo­lo­čen­ské­ho vý­zna­mu ale­bo sa do­pus­tí ob­dob­né­ho ko­na­nia slov­ne ale­bo pí­som­ne pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu, zvu­ko­vo-ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu ale­bo iné­ho zá­zna­mu, pot­res­tá sa od­ňa­tí slo­bo­dy na 1 rok až 5 ro­kov. 

Už na pr­vý poh­ľad je zrej­mé, že ide fak­tic­ky o ob­do­bu exis­tu­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu ší­re­nia pop­laš­nej sprá­vy pod­ľa § 361 ods. 1 Tr. zák., kto­rý je však dopl­ne­ný o po­div­nú sa­mos­tat­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tý­ka­jú­cu sa

„vy­ro­be­nia ale­bo roz­ši­ro­va­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie, kto­rá je spô­so­bi­lá ov­plyv­niť oby­va­teľ­stvo pri je­ho roz­ho­do­va­ní o zá­važ­ných otáz­kach ce­los­po­lo­čen­ské­ho vý­zna­mu“.

Ce­lá tá­to časť navr­ho­va­né­ho no­vé­ho tres­tné­ho či­nu je ab­so­lút­ne neur­či­tá, vág­na a cel­kom ur­či­te by tak­to ne­ma­li vy­ze­rať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­ré je nás­led­ne nut­né v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­vať.

V pr­vom ra­de je pot­reb­né spo­me­núť znak skut­ko­vej pod­sta­ty navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý ho­vo­rí o „vy­ro­be­ní ale­bo roz­ši­ro­va­ní nep­rav­di­vej in­for­má­cie“. Ako sa bu­de do­ka­zo­vať nep­rav­di­vosť in­for­má­cie, kto­rá je nap­rík­lad hod­no­tia­cim úsud­kom? Zna­lec­kým po­sud­kom? (za­ve­die­me znal­ca z od­bo­ru prav­dy?). A čo s in­for­má­cia­mi, kto­rých prav­di­vosť, či nep­rav­di­vosť sa ča­som me­ní? Sta­čí sa po­zrieť do his­tó­rie a zis­tí­me, že in­for­má­cia „Zem je gu­ľa­tá“ bo­la po­va­žo­va­ná ro­ky za hoax a tí čo tú­to in­for­má­ciu roz­ši­ro­va­li bo­li upa­ľo­va­ní a až nes­kôr sa uká­za­la ako prav­di­vá (nie na­dar­mo sa ho­vo­rí, že dneš­ný hoax mô­že byť za­jtraj­šia prav­da). Bu­de po­tom nas­le­do­vať ob­no­va ko­na­nia a od­škod­ne­nie od­sú­de­né­ho?

Navr­ho­va­ný no­vý trest­ný čin má pos­ti­ho­vať nie­len vý­ro­bu (vy­mys­le­nie) nep­rav­di­vej in­for­má­cie, ale aj jej roz­ši­ro­va­nie. Veľ­ké množ­stvo in­for­má­cií, kto­ré sa roz­ši­ru­jú oby­va­teľ­stvom však pre­zen­tu­jú od­bor­ní­ci (nap­rík­lad le­ká­ri, ved­ci, práv­ni­ci a po­dob­ne) a čas­to sú tie­to in­for­má­cie pod­po­re­né rôz­ny­mi od­bor­ný­mi štú­dia­mi, šta­tis­ti­ka­mi, či vý­sku­mom. Mož­no te­da tres­tne stí­hať lai­ka za to, že ve­rí in­for­má­ciám od oso­by, kto­rá je ozna­če­ná za od­bor­ní­ka vo svo­jom od­bo­re a tie­to in­for­má­cie nás­led­ne ďa­lej poš­le iným oso­bám, te­da ší­ri? Pod­ľa no­vej práv­nej úp­ra­vy áno, le­bo tres­tným bu­de aj ned­ban­li­vos­tné ko­na­nie (t. j., že ne­ve­del, že ide o nep­rav­di­vú in­for­má­ciu, ale ve­dieť to mal a mo­hol). Zrej­me sa tu vy­chá­dza z to­ho, že kaž­dá in­for­má­cia da­ná od­bor­ní­kom mô­že byť lži­vá a má po­dlie­hať pres­kú­ma­niu lai­ka, kto­rý sa s ňou oboz­na­mu­je, av­šak skôr ako ju za­čne ší­riť ju má kon­fron­to­vať s iný­mi ná­zor­mi iných od­bor­ní­kov (kto­rý z ná­zo­rov od­bor­ní­kov je však správ­ny?). To­to mož­no ozna­čiť za ab­so­lút­ne neo­pod­stat­ne­nú až preh­na­nú sna­hu štá­tu o kri­mi­na­li­zá­ciu všet­ké­ho ne­po­hodl­né­ho.

Nap­rík­lad, ak sa dve sku­pi­ny od­bor­ní­kov há­da­jú o bez­peč­nos­ti, či ne­bez­peč­nos­ti oč­ko­va­nia a svo­je tvr­de­nia pod­po­ru­jú rôz­ny­mi šta­tis­ti­ka­mi a štú­dia­mi a laik za­čne ve­riť jed­nej zo sku­pín tých­to od­bor­ní­kov, ako bu­de nás­led­ne štát v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­vať, že roz­ši­ro­val nep­rav­di­vé in­for­má­cie? Pros­tred­níc­tvom tej dru­hej sku­pi­ny od­bor­ní­kov? A ne­vyt­vo­rí tak po­tom štát svo­ju vlas­tnú sku­pi­nu „prav­dov­rav­ných od­bor­ní­kov“, kto­rým mož­no ve­riť le­bo za­stá­va­jú správ­ne od­bor­né ná­zo­ry a aké­koľ­vek ich spo­chyb­ňo­va­nie bu­de nás­led­ne tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­né? Ne­bu­de to mať ce­lé za cieľ, či nás­le­dok aj oh­ro­ze­nie slo­bod­nej od­bor­nej (či ve­dec­kej) dis­ku­sie?[1]

Ako po­ve­dal Frid­rich Niet­zsche: „Opa­kom prav­dy nie je nep­rav­da, ale pres­ved­če­nie“. Je nut­né nie­ko­ho tres­tne stí­hať len za je­ho pres­ved­če­nie?

Po­kiaľ si ro­zo­be­rie­me ďal­šie vy­ššie uve­de­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty navr­ho­va­né­ho tres­tné­ho či­nu tak zis­tí­me via­ce­ré ne­jas­nos­ti (až ab­sur­dnos­ti), na­koľ­ko nie je vô­bec zrej­mé

- ako sa bu­de do­ka­zo­vať mož­nosť (spô­so­bi­losť) nep­rav­di­vej in­for­má­cie „ov­plyv­niť oby­va­teľ­stvo pri je­ho roz­ho­do­va­ní“, te­da čo sa bu­de ro­zu­mieť pod poj­mom „oby­va­teľ­stvo“ (oby­va­teľ­stvo ob­ce, mes­ta, kra­ja, ce­lé­ho štá­tu, ce­lá po­pu­lá­cia ale­bo len dos­pe­lá, res­pek­tí­ve aké veľ­ké množ­stvo osôb bu­de tvo­riť oby­va­teľ­stvo?),

- čo zna­me­ná po­jem „roz­ho­do­va­nie oby­va­teľ­stva“ (nap­rík­lad je to nie­čo čo ov­plyv­ní roz­ho­do­va­nie oby­va­teľ­stva ko­ho ísť vo­liť? Ale­bo aj nie­čo čo ov­plyv­ní roz­ho­do­va­nie oby­va­te­ľov o tom ako sa sprá­vať na ve­rej­nos­ti? Ale­bo sem mož­no za­hr­núť aj roz­ho­do­va­nie o tom aké ná­zo­ry má oby­va­teľ­stvo za­stá­vať?),

- nie je jas­né ani to, čo sa ro­zu­mie pod poj­mom „zá­važ­né otáz­ky ce­los­po­lo­čen­ské­ho vý­zna­mu“, te­da z aké­ho dô­ka­zu sa bu­de vy­vo­dzo­vať „zá­važ­nosť ale­bo ne­zá­važ­nosť otáz­ky ce­los­po­lo­čen­ské­ho vý­zna­mu“ (pre kaž­dé­ho mô­že byť zá­važ­ným, me­nej zá­važ­ným, či ne­pod­stat­ným nie­čo iné), pri­čom po­jem zá­važ­nosť mô­že, ale aj ne­mu­sí za­hŕňať ce­lé spek­trum ce­los­po­lo­čen­ských otá­zok; nap­rík­lad otáz­ky euta­ná­zie, le­ga­li­zá­cie drog, pot­ra­to­vej po­li­ti­ky, za­hra­nič­nej po­li­ti­ky (nap­rík­lad prob­le­ma­ti­ka vy­stú­pe­nia z EÚ), mig­rá­cie, od­lu­ky cir­kvi od štá­tu, stav­by di­aľ­nic, ochra­ny ži­vot­né­ho pros­tre­dia, tres­tnej po­li­ti­ky, me­diál­ne­ho pries­to­ru, ná­zo­rov na LGBT, jus­tí­ciu a po­dob­ne. Kto bu­de roz­ho­do­vať a pod­ľa čo­ho o tom, kto­rá otáz­ka je „zá­važ­ná“ a te­da nes­mie byť ov­plyv­ňo­va­ná nep­rav­dou a je chrá­ne­ná tres­tným prá­vom a kto­rá je me­nej zá­važ­ná, mô­že byť ov­plyv­ňo­va­ná nep­rav­dou a ne­bu­de pred­me­tom po­su­dzo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní?

Pre navr­ho­va­te­ľa zrej­me nie je až tak pod­stat­ným, že za zna­ky no­vé­ho tres­tné­ho či­nu sta­no­vil iba neur­či­té a ťaž­ko de­fi­no­va­teľ­né poj­my, kto­ré sa da­jú ľu­bo­voľ­ne ohý­bať (mož­no aj to je cieľ tej­to no­ve­ly), ale pod­stat­ným tu mô­že byť to, že sa bu­dú kri­mi­na­li­zo­vať ná­zo­ry, kto­ré ne­bu­dú kon­for­mné (ne­bu­dú ne­ko­rek­tné) a to sa­mot­ným ve­de­ním tres­tné­ho ko­na­nia, čo mô­že mať chce­ný od­stra­šu­jú­ci úči­nok na utl­me­ní ne­po­hodl­nej dis­ku­sie a je bez vý­zna­mu, či sa nie­ke­dy štát dop­ra­cu­je k prá­vop­lat­né­mu roz­sud­ku sú­du.

Ab­sur­dnosť tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty mož­no de­monštro­vať aj na nas­le­dov­ných prík­la­doch:

 - nap­rík­lad in­for­má­cia „niek­to­ré mé­diá pla­tia za­hra­nič­né spra­vo­daj­ské služ­by a rôz­ni za­hra­nič­ní me­ce­ná­ši, aby pí­sa­li ich ná­zo­ry na svet“ sa ne­bu­de môcť iba ozna­čiť v tres­tnom ko­na­ní za nep­rav­di­vú in­for­má­ciu, ale nep­rav­di­vosť to­ho vý­ro­ku bu­de mu­sieť vy­plý­vať z do­ka­zo­va­nia (bu­dú sa vy­po­čú­vať všet­ci vlas­tní­ci mé­dií, či pred­sta­vi­te­lia spra­vo­daj­ských slu­žieb, aby sa nep­rav­di­vosť preu­ká­za­la? A vô­bec, je to­to zá­važ­ná otáz­ka ce­los­po­lo­čen­ské­ho vý­zna­mu a ak áno, mô­že ov­plyv­niť oby­va­teľ­stvo pri roz­ho­do­va­ní? A pri akom roz­ho­do­va­ní, nap­rík­lad či pres­ta­ne oby­va­teľ­stvo ku­po­vať ale­bo si pred­plá­cať ur­či­té den­ní­ky? Ale­bo že ne­bu­de za­stá­vať ná­zo­ry pre­zen­to­va­né v tých­to den­ní­koch?),

- ďa­lej nap­rík­lad ako sa bu­de do­ka­zo­vať prav­di­vosť ale­bo nep­rav­di­vosť in­for­má­cie po­da­nej po­li­ti­kom, že „jus­tí­cia je sko­rum­po­va­ná a sud­com nie je mož­né ve­riť a ani ich roz­hod­nu­tiam“? Tak, že sa zis­tí po­čet ve­de­ných tres­tných stí­ha­ní sud­cov a bu­de sa ča­kať či bu­dú ale­bo ne­bu­dú prá­vop­lat­ne od­sú­de­ní a po­tom sa na vzor­ke od­sú­de­ných bu­de dať po­ve­dať, že tá in­for­má­cia je nep­rav­di­vá le­bo sa ne­tý­ka ce­lej jus­tí­cie? Ale­bo prav­di­vá le­bo pos­ta­čí aj od­sú­de­ná vzor­ka sud­cov?

Navr­ho­va­teľ pre­zen­tu­je ten­to no­vý trest­ný čin ako po­môc­ku pri vy­tvo­re­ní (bu­do­va­ní) slo­bod­nej a ko­rek­tnej bu­dúc­nos­ti, kto­rá ne­bu­de za­ťa­že­ná zby­toč­ný­mi lža­mi. Po­kú­ša sa os­tat­ných vy­cho­vá­vať, zves­to­vať im rôz­ne správ­ne hod­no­ty a chce, aby dob­ro­de­nie ním vy­zná­va­ných hod­nôt po­cí­ti­la ce­lá spo­loč­nosť a aby sa tie­to je­ho pred­sta­vy o sve­te sta­li zá­ko­nom[2]. Na­mies­to to­ho sa však po­kú­ša nas­to­liť „ty­ra­niu na­šej prav­dy“ a to už bu­de no­vý typ ty­ra­nie, kto­rú bu­de­me vy­ko­ná­vať všet­ci me­dzi se­bou tak, že si bu­de­me filtro­vať ná­zo­ry na tie správ­ne a to pros­tred­níc­tvom tres­tných ozná­me­ní a tres­tných ko­na­ní, v kto­rých mám už náš dob­rý a po­zor­ný štát dá od­po­veď na to, či je nie­čo hoax ale­bo nie je (ale­bo je, ale len ta­ký me­nej zá­važ­ný). To­to by už cel­kom ur­či­te ne­bo­la slo­bo­da pre­ja­vu, ale slo­bo­da v ty­ra­ni­zo­va­ní pre­ja­vu, te­da opak slo­bo­dy pre­ja­vu. Pre­to je nut­né ta­ký­to návrh no­vej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu dô­raz­ne od­miet­nuť ako nie­čo, čo by ma­lo byť kaž­dej de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti cu­dzie. Hlú­pos­ti, de­zin­for­má­cie, hoaxy (nech už to naz­ve­me ako­koľ­vek) sa ma­jú po­rá­žať v dis­ku­sii a nie tres­tným prá­vom.

P.S.

Mož­né je však aj to, že sa mý­lim a navr­ho­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ší­re­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie si vy­svet­ľu­jem nes­práv­ne; niek­to by mož­no po­ve­dal, že až lži­vo. Ak je to tak, tak som rád, že eš­te mô­žem pí­sať ta­ké­to „nep­rav­dy“ a neh­ro­zí mi za to tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ší­re­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie, na­koľ­ko návrh tej­to no­ve­ly eš­te nie je účin­ný a dú­fam, že v tom­to sme­re ani nik­dy ne­bu­de.

K tá­me člán­ku poz­ri aj nas­le­dov­né prís­pev­ky:

https://www.aca­de­mia.edu/41189174/Prav­da_a_slo­bo­da_pre­ja­vu

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/mo­ni­to­ring-li­te­ra­tu­ry/a862-john-stuart-mill-o-svo­bo­de-mys­le­ni-a-slo­va

[1] Po­kiaľ si niek­to mys­lí, že si navr­ho­va­teľ dal ná­ma­hu s od­ôvod­ne­ním nut­nos­ti za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na tak je na omy­le. Oh­ľad­ne pot­reb­nos­ti vy­tvo­riť ta­ký­to trest­ný čin dô­vo­do­vá sprá­va k návr­hu zá­ko­na iba v struč­nos­ti kon­šta­tu­je, že

Autor: JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave 

Zdroj: pravnelisty.sk