Chrapúň alebo pokrytec? Áno, reč je o Jurkovi Šeligovie a straničke, ktorej je členom!
02.06.2021
AUDIO k článku:
Zakladateľ žaluďov, hviezda z Popradu, sa po volebnom debakli, keď bolo jasné, že veľa vody nenamúti, z politiky stiahol. Aspoň niečo dobré pre Slovensko urobil. Členovia jeho strany však mútia politické bahno dodnes. Ich správanie môže tolerovať už iba niekto, koho je možné nazvať fanúšikom, ale nie občanom vedomým si svojich povinností voči budúcim generáciám. Napriek predvolebnému mediálnemu oslavovaniu je strana pred rozpadom. No, niežeby to bolo na škodu „tejto krajiny“. Čím skôr sa stratia, tým lepšie pre všetkých. No kým k tomu definitívne dôjde, ešte veľa špiny vplavia na povrch bahná politiky a čierne zákutia ich úbohých duchovných útrob.
O Jurajovi Šeligovi sa celé Slovensko dozvedelo vďaka protestom „Za slušné Slovensko“. Ich názov treba uvádzať celý, inak bez predložky „za“ by mohlo evokovať nacistické oddiely SS. No, niežeby sa členovia strany „Za ľudí“ (opäť tá predložka) nepodieľali svojím hlasovaním na nastolení fašisticko-stalinisticko-nacistickej diktatúry na Slovensku. Členkou strany je aj Mária Kolíková, ktorá napriek svojmu právnickému vzdelaniu, predvádza eskamotérske premeny. Vďaka nim sa Ústava SR zmenila na nepoznanie.
Nikto netvrdil, že pri písaní slovenskej ústavy sa zišli špičky ústavného práva a dali dokopy excelentný text. To však nikoho neoprávňuje zasahovať do jej textu, keď nechápe, čo Ústava je! Meniť základný zákon štátu v priebehu 28 rokov dvadsaťkrát je možné iba na Slovensku. Niektoré zmeny boli lepšie, iné horšie. Zmeny pochádzajúce z dielne pani ministerky patria skôr do kategórie hororových príspevkov. A pán Šeliga sa na nich dobrovoľne spolupodieľal. Bravo! Gratulujem!
Pri Jurajovi Šeligovi si treba uvedomiť jednu vec. Napriek tomu, že je právnik, v prvom rade je to politik. Jeho hviezda začala prudko stúpať po smrti Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Nikto, opakujem nikto by nemal byť ľahostajný k smrti dvoch mladých ľudí, ktorých život vyhasol cudzím zavinením. Vybudovať si však na tejto „téme“ politickú kariéru je chrapúnske. Pokrytecká stránka povahy pána donedávna podpredsedu Národnej rady SR sa prejavila v momente, keď po rokovaní u bývalého prezidenta Kisku odvolal ďalšie protesty ohlásené ZSS. A tým sa to iba začalo…
Šeliga tvrdil, že sa s Kiskom na ničom nedohodol. Vyhlasoval, že nevstupuje do politiky a žiadna spolupráca s pánom prezidentom nie je dohodnutá a v budúcnosti ani nebude. Napriek tomu mu mnohí veriaci odpustili a aj ho volili, keď Kiska založil stranu. Jej dnešná fragmentácia je iba vyústením dlhodobých problémov, pretože rovnako ako Kiska, aj strana Za ľudí je iba marketingový projekt bez politického, programového, intelektuálneho a morálneho obsahu. Strana, ktorá mala ambície stať sa premiérskou, nakoniec ledva preliezla do parlamentu. Kiska, verný svojej povahe, z nej okamžite zdrhol. Byť hlavou štátu a potom „iba“ poslancom bolo pod úroveň takej smiešnej figúrky a obieleného hrobu, akým bývalý prezident bezpochyby je.
Strana Za ľudí sa profilovala ako subjekt odborníkov. Problémom týchto odborníkov je ich mentálne nastavenie. Oni nechcú diskutovať, oni chcú diktovať. Šeliga je toho príkladom. Po tom, čo ochorel na covid, sa zúčastnil rokovania v parlamente, lebo Mikas mu to „dovolil“. Nemal problém posadiť sa do pléna národnej rady a touto „ťažkou a zákernou“ chorobou ohroziť ostatných poslancov. Fakt humánny prístup. Alebo pokrytecký prístup…?
Na druhej strane si treba uvedomiť, že ich fašistické zákony by inak neprešli a ako každý správny hospodár, aj strana Za ľudí vedela, že každý hlas sa počíta. Občanov SR naháňali kvôli protiústavným opatreniam až do vyčerpania, ale covid-pozitívni poslanci sa s pokojom v duši posadili do parlamentu a hlasovali. Pre mnohých to môže byť ukážkou zanietenosti a preukázaním pocitu zodpovednosti a kvalifikovali to ako hrdinstvo. Pre iných to bola ukážka opätovného pokrytectva. V tom totiž pán Šeliga vyniká.
Sledujúc jeho prácu, človek ani netuší, čo vlastne robí pre národ. Z médií sa dozvedáme iba to, že bojuje „za slušné Slovensko“. Teda, vlastne sa skôr dozvedáme o jeho eskapádach s pani Janou Žitňanskou. Naposledy to bolo aj v spojení s pánom predsedom bratislavského samosprávneho kraja Drobom. Vraj pracovali. To je možné, problém bol však v tom, že porušili Mikasove opatrenia, ktoré iných nútia dodržiavať.
Vyhlášky vydávané hlavným hygienikom majú takú hodnotu, akú hodnotu má papier, na ktorom sú vytlačené. Avšak pokrytecké konanie týchto akože lídrov slušného Slovenska, ktorí sa tvária, že očakávajú pokutu a aj ju zaplatia, môže byť sympatické iba a výlučne fanúšikom týchto „osobností“. Droba si už výhovorku, prečo neodstúpil z postu predsedu samosprávneho kraja, našiel. Vraj by nové voľby stáli občanov kraja veľa peňazí. Je fajn, že takýmto spôsobom šetrí prostriedky. Možno by bolo načim sa spýtať, ako dopadla jeho „pracovná“ cesta hneď po voľbách do VÚC do jednej ázijskej krajiny, kde sa na náklady kraja zdržal asi mesiac. Navyše okrem uteráka a zubnej kefky si nezabudol pribaliť aj svojho syna.
Vráťme sa však k etalónom slušnosti a morálnych zásad. Šeliga po zverejnení fotografií z baru Pod lampou odstúpil z postu podpredsedu národnej rady a Jana Žitňanská sa vzdala postu predsedníčky výboru pre sociálne veci. Členkou zostala. Také slušné, však? Na jej pôsobenie sa však treba pozrieť komplexne. Pre tento výbor je určite prínosom a jej práca nie je zanedbateľná. Len je v hlbokom kontraste s tým, ako sa stavia k pochybeniam iných a čo od nich sama vyžaduje. Príslovie „vodu káže, víno pije“ presne vyjadruje podstatu nehanebnosti konania všetkých troch aktérov nočného opiáša, vydávaného za namáhavé politické rokovanie. Keby odstúpili hneď na druhý deň po spáchaní prehrešku, človek by si ich aj mohol vážiť. Lenže oni ponúkli rezignácie až potom, ako sa v médiách objavili fotografie o ich vysedávaní v krčme patriacej Hríbovi, ktorú mu navyše pomohli uviesť do činnosti dvaja právoplatne odsúdení vrahovia Ľudmily Cervanovej. Tomu sa hovorí pekne po slovensky: pokrytectvo.
V dnešných dňoch sa z médií dozvedáme, že strana Za ľudí sa triešti a má vnútorné problémy. Buď nemajú novinári o čom písať, alebo je zúfalstvo týchto figúrok politického diania na Slovensku to, čo novinárov trápi najviac. Polčas rozpadu strany Za ľudí sa dá datovať dňom volieb. Studená sprcha v podobe úbohého volebného výsledku mala byť už varovným signálom nielen pre členov strany, ale hlavne pre jej priaznivcov. Vnútrostranícke vzťahy a ich vývoj má však zaujímať iba a výlučne členov tohto zoskupenia, a nie plniť titulky.
Remišovej neschopnosť mohol nevidieť iba niekto s formátom Kiskových sivých buniek. Označiť ju za líderku bolo ďalšie z jeho „brilantných“ mozgových cvičení. Dnes, namiesto toho, aby sa táto pani venovala vedeniu ministerstva, na čele ktorého stojí, sa zapodieva, a vďaka novinárom aj čitateľ, vnútrostraníckymi škriepkami na úrovni kôf na trhu. Ešte stále sa niekomu zdá, že je fajn platiť ministra, ktorý sa namiesto práce v prospech verejného záujmu venuje svojej pozícii v strane? Ak voliči nepochopia, že zákonodarná a výkonná moc má byť striktne oddelená, je Slovensko odsúdené na zánik. Pretože namiesto pokroku a napredovania sa budeme zastavovať pri každom problémiku „lídrov“ strán. Mimochodom, za naše peniaze!
Autor: Mgr. Judita Laššáková
