Po novom stačí iba zoznam protivládnych aktivistov. S podporou hercov, vedcov, médií. Ten zoznam sa strčí do rúk voličov. A následne ten zoznam vyhrá voľby.
Nie je potrebná strana s členskou základňou a politickým obsahom. Nie je potrebný líder ani jeho tím pre novú vládu. Jednoducho, v septembri vznikne volebný lístok, ktorý to v októbri vyhrá. So zadaním izolovať národný tábor. Lebo je vraj proruský, zločinecký, mafiánsky… Alebo so zadaním sformovať prozápadne nastavenú vládu. Takú, ktorá bude lepšie rozumieť bojovým úlohám a zadaniam Bruselu. Bez ohľadu na to, či poškodzujú záujmy Srbska.
EÚ bude asi očakávať podobný scenár ako na Slovensku po voľbách 2020 (alebo v Maďarsku po voľbách 2026). Vláda OĽaNO začala ako tvrdo protikorupčná. S programom očisty a stíhania oligarchov. Končila ako geopoliticky poslušná a provojnová.
Vučič otvorene tvrdil, že je to zo zahraničia riadený pokus zosadiť jeho vládu. Pôsobí to možno trochu konšpiračne, no nebude to ďaleko od pravdy.
Dnes už predsa v národných voľbách nejde len o politiku. Ide predovšetkým o geopolitiku. Teda o zástupnú (hybridnú) vojnu Západ – Rusko. A ku geopolitickému boju nutne patrí zahraničné zasahovanie.
Takmer všade je deliaca čiara rovnaká. Na jednej strane sú tí, ktorí sú verní Londýnu a Bruselu. Na druhej strane sú suverenisti z národného tábora, ktorí pri predpísanom kurze prejavujú odpor. Nie preto, že by boli proruskí. Preto, že konfliktnú a nákladnú bruselskú líniu považujú – ako to pomenoval Babiš – za cestu do pekla.
Napokon, pokiaľ ide o zahraničné zasahovanie, to bolo aj v prípade Vučiča (a pred ním Orbána) obojsmerné. Opozíciu podporovali Británia s EÚ. Vučičovu vládnu stranu podporoval Trump a do veľkej miery aj Rusko – v záujme brzdiť v Srbsku protiruské hnutia.
Proti Vučičovej strane sa spojili tie sily, ktoré bojujú aj proti Trumpovi, Orbánovi, Ficovi či Babišovi. Ako prví víťazom blahoželali partneri z vedenia EÚ.
Vučič svoju politickú a geopolitickú bitku prehral. A neschopná stranícka opozícia ju dokonca neprežila.
V Srbsku preberá moc lístok. Papier. Zoznam s 250 novými menami, ktoré spojili protivládne blokády a protesty.
Je to absurdné. Pôsobí to ako testovanie laboratórneho modelu priamo vo voľbách. S čarovne prostým výsledkom.
Začalo sa to tragickou udalosťou v roku 2024: pádom prístrešku na železnici s obeťami. Nasledovali mohutné študentské protesty proti vláde a prezidentovi. „Lebo Vučič.“ Potom prišli predčasné parlamentné voľby. S nimi aj strhujúce víťazstvo protivládnych síl: hercov, vedcov a odborníkov. Ako vo virtuálnej realite.
Môžeme predpokladať, že príčinou bola únava Srbov. Únava z ekonomického zaostávania, z korupcie a rozkrádania štátu, z otravných konfliktov Vučiča a opozície.
Srbi prikývli na experimentálnu ponuku „apolitickej politiky“. Na vládu odborníkov, ktorí sľubujú očistu, reformy, budúcnosť vo vyspelej EÚ. Ktorí sú navonok pomerne opatrní pri konfliktných a vojnových témach. Aby nedráždili väčšinu, ktorá chce pokoj a mier.
Zaujímavé však nie sú len príčiny, ale aj následky.
Ešte pred rokom to vyzeralo tak, že hlasy odporu proti bruselskému kurzu budú naberať váhu. Skúsenosť potvrdzovala, že politika Británie a EÚ stojí na omyloch, zlyhaniach, chybách… Zákaz rokovaní s Ruskom, snaha vyriešiť konflikt silou – to viedlo len k menšej Ukrajine. A k neúnosným nákladom pre EÚ.
Americkým prezidentom sa stal Trump. Orbán získal silného spojenca pre svoj plán „Európy patriotrov“. Rátalo sa s posilami z nemeckej AfD. A so silným tlakom Trumpa a európskych konzervatívnych síl na ukončenie vojny o Ukrajinu a rozširovanie NATO. Progresívny tábor opevnený v Bruseli bol trochu vyľakaný. V defenzíve.
Prešiel rok a pomery síl sa preklápajú. Trump pôsobí zmätene. Mierový proces Západ – Ukrajina – Rusko je v rozklade. Bez podpory. Orbána prevalcoval Magyar. Získal ústavnú väčšinu, po ktorej prišlo zatváranie orbánovcov do preventívnej väzby. Vučiča zosadili herci s umelcami a vedcami, ktorým radostne blahoželá EÚ.
Hradba proti bruselským aktivistom a vojnovým jastrabom – niečo ako liga patriotov – je vyčerpaná. A čoraz viac deravá.
Na druhej strane, kto povedal, že zápas s progresivistami a ich mocenskými centrami bude rýchly a ľahký?
Nebude.
Ten zápas bude len nutný. A správny.
Autor: Dag Daniš - zástupca šéfredaktora portálu Marker
Zdroj: marker.sk
