Mier na Ukrajine zničí európsky establišment

21.08.2025 11:30

Vyhliadky na ukončenie vojny na Ukrajine nikdy neboli tak dobré, napriek pokračujúcim, hoci slabnúcim pokusom západnej Európy hrať rolu kazisveta, a samozrejme s výnimkou jari v roku 2022, keď Západ sabotoval úsilie dosiahnuť mier. Odvtedy pretieklo veľa vody – alebo skôr krvi – pod mostom, ktorý nebol prekročený.

Teraz existuje reálna šanca, že prezidenti Ruska a USA, Vladimir Putin a Donald Trump, prinútia – alebo ak chcete „presvedčia“ Zelenského režim v Kyjeve a jeho zostávajúcich podporovateľov v NATO-EÚ Európe, aby sa vrátili k realite: konkrétne, aby akceptovali, aj keď mlčky, že Rusko vyhráva vojnu na bojisku a že neskorší mier prinesie Ukrajine a jej západným užívateľom len ďalšie zbytočné straty.

Nič, okrem smrti, nie je isté, kým sa nestane minulosťou. Tento mier je stále v – dúfajme, že otázkou blízkej – budúcnosti. Už teraz však môžeme uvažovať o jeho dôsledkoch. Pokiaľ ide o 32 európskych krajín, ktoré sú buď v NATO, EÚ, alebo v oboch, zvyčajne sa to robí s ohľadom na vojenskú pozíciu, zahraničnú politiku a ekonomiku (podivuhodne, v tomto poradí). Ako dlho napríklad potrvá šírenie hysterických predpovedí o ruskom útoku aspoň na Pobaltie, ak nie na Varšavu, Berlín a – kto vie – Luxembursko? Čo sa stane s novým militarizmom poháňaným obrovským dlhom? Budú Európania v NATO a EÚ niekedy opäť dostatočne rozumní, aby znovuobjavili diplomaciu a spoluprácu s Ruskom? Ak áno, kedy? Predtým alebo potom, ako sa nakoniec zrútia pod tlakom cien energie, deindustrializácie a verejného dlhu?

Odpoveď na všetky vyššie uvedené otázky bude závisieť od toho, ako sa bude vyvíjať domáca politika kľúčových európskych štátov. V tomto ohľade je najdôležitejšou otázkou budúcnosť súčasne rastúcej, ba dokonca prudko rastúcej novej pravice v Európe (zastrešujúci pojem pre strany, ktoré sa bežne označujú napríklad ako „pravicovo-populistické“, „tvrdá pravica“ alebo „extrémna pravica“). Táto logika však funguje aj opačne. Ak vojna na Ukrajine skončí podľa podmienok Ruska s podporou USA, tento mier nevyhnutne ovplyvní politiku v rámci NATO a EÚ a zvýši šance novej pravice.

Postup novej pravice je obzvlášť významný v troch kľúčových krajinách: vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii. Spoločným znakom týchto krajín je, že ich príslušné strany novej pravice – Rassemblement National (RN), Reform UK a Alternative für Deutschland (AfD) – vedú v celonárodných prieskumoch verejnej mienky. Hoci je to podobné ako v niekoľkých iných európskych štátoch, napríklad v Španielsku a Rakúsku, prípady Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka sú špeciálne kvôli ich ekonomickej a politickej váhe.

Nárast novej pravice nie je v žiadnom prípade novinka. Trvá už asi dve desaťročia a pre niektorých pozorovateľov je jej triumf už hotovou vecou: Vlani na jar pred voľbami do Európskeho parlamentu, portál Politico prizna, že „dlhodobé úsilie“ udržať novú pravicu mimo vlády je „oficiálne ukončené“.

Ukázalo sa, že to bolo trochu predčasné: v Rakúsku, Nemecku a Francúzsku sú súčasné vládne zostavy stále založené na vylúčení novej pravice. Niekedy je však synonymom slova „predčasný“ slovo „prorocký“. Tlak zo strany strán novej pravice sa nezmenšil, ale naopak zvýšil. Súčasné opatrenia, ktoré za každú cenu ignorujú ich podporu zo strany verejnosti, majú nádych zúfalstva a v blízkej budúcnosti môžu úplne zlyhať.

Vezmime si napríklad prípady Nemecka a Rumunska. Pre Iana Bremera, populárneho amerického geopolitického konzultanta, komentátora a spoľahlivého predstaviteľa centristickej hlavnej politickej línie, sú tieto prípady symbolom úspechu v boji proti novej pravici. Ironicky však oba prípady sú výpovedné, ale nie z dôvodov, ktoré si Bremer predstavuje. V Nemecku a Rumunsku, ako nám pripomína, tohtoročné voľby priniesli centristické vlády „napriek nárastu podpory krajnej pravice“. “

Bremer však zabudol spomenúť, že v oboch prípadoch boli tieto víťazstvá centristov výsledkom nečestnej hry. V Rumunsku, boli použité metódy obzvlášť brutálne a bezohľadné. Masívnu výzvu novej pravice pod vedením Calina Georgescua bolo možné zastaviť len pomocou flagrantného porušenia práva. Bez neho by Bukurešť už mala prezidenta z novej pravice, rovnako ako Varšava.

V Nemecku, krajine poriadku a pravidiel, to bolo o niečo jemnejšie. Aby sa vláda udržala pod kontrolou centristov napriek volebnému úspechu AfD, urobili sa dve veci, jedna „len“ v rozpore s duchom ústavy, druhá s najväčšou pravdepodobnosťou predstavujúca buď doslova neuveriteľnú nekompetentnosť, alebo úmyselné falšovanie volieb, aj keď vykonané na miestnej úrovni.

Takzvaná „firewall“ (ochrana pred neoprávneným vstupom) politika establišmentu, ktorá s AfD zaobchádza inak ako so všetkými ostatnými stranami a vylučuje ju z tvorby koalície, je urážkou základov spravodlivosti, ako aj podstaty nemeckej ústavy, pretože hlasy voličov AfD v podstate považuje za menej dôležité. To má skutočný a rozhodujúci vplyv. Bez „firewallu“ by v Berlíne už vládla koalícia novej pravice a centristov.

Ďalším špinavým trikom, bez ktorého by súčasná nemecká vláda nemohla vzniknúť, bolo nejako „stratenie“ veľkého počtu hlasov – nikto nevie presne koľko, pretože naliehavo potrebné celonárodné prepočítanie hlasov je blokované – pre jej povstaleckú vyzývateľku z ľavice, Sarah Wagenknechtovú. Inak by Aliancia Sahry Wagenknechtovej (BSW) takmer určite získala v novom parlamente dostatok kresiel, aby vznik súčasnej vládnej koalície bol aritmeticky nemožný: Nemecká demokracia má pochybnú – hoci nie jedinečnú – zvláštnosť, že systematicky znevýhodňuje svoje nové pravicové aj nové ľavicové strany, aby sa v podstate „zachránila“.

Pridajme k tomu prípad Francúzska, ďalšej krajiny, kde boli volebné výsledky bezohľadne manipulované s cieľom v podstate zbaviť volebného práva voličov novej pravice aj novej ľavice, a otázka sa stáva ešte zreteľnejšou. Koľko takýchto podvodov ešte bude potrebných, aby slovo „demokracia“ stratilo akýkoľvek význam, ktorý ešte má? Rozhodujúce je teda to, že metódy, ktoré európski centristi používajú na zastavenie postupu novej pravice, podkopávajú dôveryhodnosť centristov a zvyšujú dôveryhodnosť novej pravice. Nehovoriac o zjavnom posilnení, ktoré európska nová pravica získava vďaka úspechu jej americkej verzie.

A sme doma. Pod vplyvom obáv voličov z imigrácie, ekonomiky, sociálnych a kultúrnych noriem a všeobecného zlyhania cynických elít, ktoré sa o tieto veci nezaujímajú, je európska nová pravica v ofenzíve. Obrana centristov je zúfalá a kontraproduktívna. A pomoc od „otca“ za Atlantikom nepríde pre centristov, ale pre novú pravicu. Hoci jej náskok nie je (zatiaľ) ohromujúci a termíny národných volieb, ako aj komplikácie pri vytváraní koalícií znamenajú, že je príliš skoro na pevné predpovede, jedna vec je istá: existuje reálna možnosť jedného alebo viacerých zemetrasení vo vnútornej politike s ďalekosiahlymi dôsledkami pre medzinárodnú politiku.

Niet divu, že ruské vedenie netají, že pozorne sleduje situáciu, čo je jeho právom, ba dokonca povinnosťou v rámci náležitej starostlivosti v oblasti zahraničnej politiky. Lebo zrejmá otázka znie: čo by znamenala účasť novej pravice alebo dokonca jej dominancia vo vláde vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii, troch problémových, ale stále relatívne mocných krajinách, ktoré sú domovom najväčších ekonomík NATO-EÚ v Európe a tradične udávajú aj politický tón? A aký vplyv by malo ukončenie vojny na Ukrajine – v podstate víťazstvo Ruska – na šance novej pravice spôsobiť tieto zemetrasenia?

Vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii centristickí politici a ich médiá hlavného prúdu už dlho obviňujú novú pravicu, že slúži Rusku. Skutočné podobnosti v ideologických a politických cieľoch – či sa vám tieto ciele páčia alebo nie, je iná vec – boli zlomyseľne nesprávne interpretované ako výsledok ruských úskokov a úplatkov.

Zvláštne je, že tá istá „logika“ sa nikdy neuplatňuje na masívne, takmer nemravné prekrývanie centristických pozícií, ktoré viedlo napríklad k atlantizmu. Ak sa Európania stotožňujú s postojmi Washingtonu, ako naznačuje pravidlo, musí to byť ich slobodná voľba a nemôže to mať nič spoločné s americkým vplyvom prenášaným napríklad prostredníctvom manstreamových médií, think tankov a samozrejme aj skrytými prostriedkami. Ale ak Európania prejavujú aspoň túžbu pochopiť postoje Moskvy, teraz to musí byť jednoducho niečo, čo ich prinútili urobiť veľkí zlí Rusi.

V tomto ohľade je pravdepodobné, že koniec vojny na Ukrajine pripraví európskych centristov o jeden z ich obľúbených nástrojov na útoky proti neo-mccarthyistickej novej pravici. V Británii napríklad vládnuca Labouristická strana práve začala novú kampaň, ktorá je výslovne zameraná na poškodenie Reform UK a jej lídra Nigela Faragea tým, že zdôrazňuje miestnu verziu hlúpej témy Rusko-Rusko-Rusko.

V nemeckej AfD boli niektorí politici, ktorí boli považovaní za príliš blízki Rusku, práve odsunutí na okraj, aby sa vytvoril celkovo menej proruský obraz. Našťastie však ide o povrchný efekt spôsobený tlakom médií. Svedčia o tom nedávne príspevky najdôležitejšej líderky AfD Alice Weidelovej, ktorá neustále kritizuje agresívny kurz nemeckej vlády a jej plytvanie miliardami na vyzbrojovanie Ukrajiny. Naďalej požaduje normalizáciu vzťahov s Ruskom prostredníctvom realistickej zahraničnej politiky zameranej na nemecké národné záujmy.

Mier na Ukrajine a okolo nej veľmi pravdepodobne prospeje novej európskej pravici a ešte viac sťaží život európskym centristom. Centristi stratia jeden zo svojich hlavných nástrojov na vyvolávanie vojnových obáv medzi svojimi obyvateľmi. Nová pravica bude menej zraniteľná voči obvineniam, že je piatou kolónou Ruska, zatiaľ čo jej realistické a konštruktívne postoje k politike voči Rusku budú čoraz vierohodnejšie.

Nakoniec, keď nastane mier, vojna a tí na Západe, ktorí ju vyprovokovali a predĺžili, sa konečne dostanú pod drobnohľad, ktorý si zaslúžia. Úprimné, kritické zhodnotenie krvavej vojnovej hlúposti centristov – vrátane politikov, expertov a mainstreamových médií – by ďalej oslabilo vplyv centrizmu. Všetci vedia, že vojna na Ukrajine priniesla veľké zmeny do Európy. A rovnako tak môže aj mier na Ukrajine.

Autor: Tarik Cyril Amar - historik a odborník na medzinárodnú politiku. Získal bakalársky titul z moderných dejín na Oxfordskej univerzite, magisterský titul z medzinárodných dejín na LSE a doktorát z histórie na Princetonskej univerzite. Pôsobil ako štipendista v Múzeu holokaustu a v Harvardskom ukrajinskom výskumnom inštitúte a viedol Centrum pre dejiny miest v Ľvove na Ukrajine. Pochádza z Nemecka, žil v Spojenom kráľovstve, na Ukrajine, v Poľsku, USA a Turecku.

Zdroj: rt.com / InfoVojna