VIDEO: Exriaditeľ kontrarozviedky SIS Peter Tóth o „štátu v štáte“ alias „deep state“, ktorý prostredníctvom politických aktivistov v orgánoch činných v trestnom konaní a pod zámienkou boja proti extrémizmu umlčiava ľudí s nepohodlnými názormi na udalosti, život, politiku a svet

30.08.2025 12:45

Zatváranie ľudí do žalárov za názory umožnila Lipšicova rekodifikácia Trestného poriadku z roku 2005, prijatá počas druhej pravicovej vlády Mikuláša Dzurindu. Avšak boli to prvá a tretia vláda Roberta Fica, čo priviedli prenasledovanie a trestanie ľudí za názory do extrému.

Je iróniou osudu, že Ľavica sa rozhodla bojovať proti takzvanému extrémizmu extrémizmom. Keď prednedávnom Danny Kollár viac ako štvorhodinovou hlasovou správou zo žalára oprávnene a správne poukázal na novely Trestného zákona z dielne vlád Smeru, Šimečkove orgány agitácie a propagandy spustili vreskot, založený na papagájovaní sloganov o tom, že sa vyhrážal Robertovi Ficovi a Robertovi Kaliňákovi. Nič také sa nestalo. Danny len nastavil Smeru zrkadlo a vyzval, aby páni Fico a Kaliňák zaujali postoj k skľučujúcemu faktu: na Slovensku sú v platnosti zákony, ktoré ľuďom zatvárajú nielen hubu, ale ich aj posielajú do temníc a žalárov za vyslovené názory. 

Viac vo videu:

Boj proti extrémizmu je nebezpečnejší ako extrémizmus

Pred niekoľkými dňami zverejnil Danny Kollár rozsiahlu, viac ako štvrťhodinovú hlasovú správu zo žalára. Venoval sa v nej trestnému zákonodarstvu, namierenému proti takzvanému extrémizmu. V správe odzneli veľmi presné aj niektoré zľahka nepresné poznámky.

Bez ohľadu na presnosť treba zdôrazniť, že podstata Dannyho posolstva bola správna: trestná legislatíva namierená proti extrémizmu je škodlivá, pretože brutálne obmedzuje slobodu prejavu a umožňuje hlbokému štátu, okupovanému politickými aktivistami, prenasledovať nepohodlných ľudí a nositeľov nekonformných myšlienok.

Úvodná poznámka: Nasledujúci text je bonusom k desiatej epizóde podcastu Ďateľ k veci. V článku som okrem základných faktov epizódy uviedol aj niektoré korekcie čiastkových nepresností podcastu. Vzácny čitateľ a poslucháč ich ľahko rozpozná.

Kým sa dostaneme k podstate problému, je potrebné pozastaviť sa pri spôsobe, akým interpretovali ostatnú Dannyho hlasovú správu orgány šírenia progresívnych hoaxov, dezinformácií a propagandy. Všetci agitátori a propagandisti svorne papagájovali, že Danny sa zo žalára vyhráža Smeru, dáva ultimáta Robertovi Ficovi a Robertovi Kaliňákovi a podobné nezmysly. Nevyhrážal sa ani nedával ultimáta, iba nastavoval zrkadlo. Úplne oprávnene a správne.

Druhá Dzurindova vláda

Najprv si povedzme, ako sa začal boj proti takzvanému extrémizmu na poli trestného práva. Prišla s tým druhá vláda Mikuláša Dzurindu rekodifikáciou Trestného zákona v roku 2005. Ministrom vnútra bol Vladimír Palko, dnes veľký bojovník proti cenzúre a umlčiavaniu nepohodlných názorov na stránke Marker. Ministrom spravodlivosti bol zlosyn, politický podvodník a otec zrodu najodpornejších kajúcnikov Daniel Lipšic. Obaja v tom čase obliekali farizejské tričká KDH. Podpredsedom vlády pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny bol iredentista Pál Csáky z SMK.

Trestné činy extrémizmu boli rekodifikáciou zaradené do prvého dielu dvanástej hlavy Trestného zákona, teda do rovnakej kategórie ako trestné činy proti mieru a ľudskosti a trestné činy terorizmu. Samo o sebe to veľa vypovedá o mentálnom nastavení tvorcov zákona.  Druhá Dzurindova vláda presadila štyri skutkové podstaty súvisiace s takzvaným extrémizmom, išlo o ustanovenia paragrafov 421, 422, 423 a 424 Trestného zákona. Išlo o trestné činy podpory, propagácie a vyjadrovania sympatií skupinám, ktoré sa násilím, hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy usilujú o potlačenie základných práv a slobôd (§§ 421, 422).

Je potrebné povedať, že väčšia časť uvedených ustanovení súvisela s trestaním podpory skupín, usilujúcich sa o násilné obmedzenie základných práv a slobôd, čo môžeme považovať za určitých podmienok za legitímne. Na druhej strane v druhom odseku § 422 sa objavuje prvý politický náhubok formuláciou trestajúcou toho, „kto verejne popiera, spochybňuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust“. Tiež sa žiada zdôrazniť, že z hľadiska slobody prejavu nebolo v poriadku ani to, že pravicová vláda sa chystala trestať už len prejavovanie sympatií používaním zástav, odznakov, rovnošiat a hesiel k vyššie uvedeným skupinám.

Ďalšie dve ustanovenia sa dotýkali skutkových podstát hanobenia národa, rasy a presvedčenia (423) a podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti (424). Kým skutková podstata hanobenia bola takisto vyloženým náhubkom a obmedzením slobody prejavu, legálna definícia podnecovania sledovala legitímny cieľ potierať páchanie rasovo, národnostne alebo etnicky motivovaného násilia. Ak sa niekto cíti poškodený hanobením, má možnosť brániť sa prostriedkami civilného práva. Hanobiť napríklad rasu alebo vyznanie síce nie je pekné, ale trestať takéto konanie je prejavom krajnej represie. Na druhej strane je trochu mätúce, že ustanovenie § 424 sa volá podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, pretože v skutočnosti sa dotýkalo podnecovania k násiliu. Trestanie podnecovania k násiliu je nielen legitímne, ale aj správne a potrebné.

Celkovo možno zhrnúť, že druhá Dzurindova vláda síce nezašla v boji proti takzvanému extrémizmu do úplnej krajnosti, avšak otvorila dvere zhovädilostiam, ktoré do Trestného zákona aj za výdatnej podpory liberálnych strán a médií presadili medzi rokmi 2006 – 2010 a následne vo volebnom období 2016 – 2020 dve vlády vedené Smerom.

Prvá a tretia Ficova vláda

Prvú vládu Roberta Fica tvorili strany Smer, HZDS a SNS; ministrom spravodlivosti bol Štefan Harabin a ministrom vnútra Robert Kaliňák. Tretiu vládu Roberta Fica tvorili strany Smer, Most-Híd, SNS a Sieť; ministerkou spravodlivosti bola Lucia Žitňanská, ktorú vo vláde Petra Pellegriniho v marci 2018 vystriedal Gábor Gál, ministrom vnútra bol Robert Kaliňák, vo funkcii ho v Pellegriniho kabinete vystriedala Denisa Saková.

Počas prvej a tretej vlády na čele so Smerom bol boj proti takzvanému extrémizmu dohnaný do extrému. Stal sa z neho nástroj ideologického prenasledovania. Opakovane však treba povedať, že tento hriech bol spáchaný nielen vtedajšími stranami vládnej koalície, ale tlieskala mu aj dobová opozícia a hlavami prikyvovali všetci liberálno-progresívni agitátori a propagandisti. Smer umožnil vznikajúcemu hlbokému štátu aktivistov a propagandistov použiť trestné zákonodarstvo na prenasledovanie ľudí s nepohodlnými a nekonformnými názormi.

Ficove vlády presadili zmeny po dvoch líniách. Po prvé, výrazne upravila existujúce skutkové podstaty v tom zmysle, že zaviedli trestanie prejavov sympatií k historickým hnutiam (nie aktuálne jestvujúcim) smerujúcim k potláčaniu základných práv a slobôd a, čo je ešte alarmujúcejšie, rozšírili postihovanie podnecovania k rôznym druhom nenávisti. Vzhľadom na to, že pojem nenávisť je mimoriadne vágny a to, čo je a nie je nenávisť, často závisí od subjektívneho hodnotenia, išlo o mimoriadne nebezpečný trend. Pojem nenávisť je široký a ťažko definovateľný prostriedkami práva. Má miesto v etike alebo teológii. Ak sa stáva súčasťou trestnej legislatívy, vytvára sa tým priestor na svojvoľné penalizovanie ľudí za verbálne alebo písomné prejavy. Na základe nových úprav bolo trestné aj sympatizovanie so skupinami smerujúcimi k potláčaniu základných práv a slobôd, aj keď sa o to tieto spolky neusilovali násilnými prostriedkami. Išlo o zjavný posun k represii a trestaniu obyčajných verbálnych prejavov.

V tejto časti novelizácií legálnych definícií trestných činov extrémizmu Ficove vlády zmenili pôvodné, pomerne „štíhle“ skutkové podstaty na rozsiahle paragrafy s obzvlášť gumovými charakteristikami, pod ktoré sa dá zahrnúť takmer čokoľvek (viď Apendix tohto článku). Aktivisti v talároch a uniformách to aj robia. Napríklad nové znenie § 421 Trestného zákona sa po novom volalo Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, ktorým bol uvedený do života aj nový pojem extrémistická skupina. Podľa tohto ustanovenia bolo trestné nielen založenie, podporovanie alebo propagovanie skupiny smerujúcej k potlačeniu základných práv a slobôd, ale aj vykonávanie týchto činností v prospech hnutia hlásajúceho „rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť“. Z toho jasne vyplýva, že všetky ostrejšie výroky na adresu akejkoľvek rasy, národnosti či náboženskej skupiny je možné označiť za nenávistné, a preto aj trestné.

Po druhé, druhá Ficova vláda zaviedla štyri nové skutkové podstaty: výroba extrémistického materiálu (§ 422a); rozširovanie extrémistického materiálu (§ 422b); prechovávanie extrémistického materiálu (§ 422c); popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti (§ 422d). Spolu s prvými troma novými citovanými ustanoveniami pribudol do Trestného zákona aj nový pojem „extrémistický materiál“, definovaný ustanovením § 130 ods. 7 (viď Apendix). Ide o mimoriadne široké ustanovenie s potenciálom označiť za extrémistický materiál čokoľvek, čo by mohol aktivistický orgán činný v trestnom konaní alebo súd považovať za podnecovanie k nenávisti k vybraným okruhom osôb alebo za zľahčovanie genocídy, spáchanej napríklad v Rwande. 

Humanizmom do pekla

Predtým, než si podrobnejšie rozoberieme niektoré vyššie spomínané ustanovenia, treba povedať, že či už prvá Dzurindova aj prvá a tretia Ficova vláda vykopávali otvorené dvere, pretože aj pred objavením takzvaného extrémizmu existovali v Trestnom zákone ustanovenia postihujúce schvaľovanie trestného činu, nabádanie na spáchanie trestného činu alebo podnecovanie k násiliu. Takisto bolo úplne zbytočné trestať podporu alebo prejavovanie sympatií k hnutiam, smerujúcim (násilne alebo evolučne) k potláčaniu základných práv a slobôd, pretože tieto hodnoty tvoria materiálne jadro ústavy a poškodzovanie alebo likvidovanie ústavného zriadenia postihoval a postihuje Trestný zákon skutkovými podstatami, ktoré sa zaoberajú trestnými činmi proti republike.

Úplne scestnou myšlienkou bolo zavedenie pojmu nenávisť do trestného práva, pretože ide o ťažko uchopiteľný pojem. Je úplne jedno, že sa to udialo pod ušľachtilým heslom neopakovania genocíd, holokaustov, rasového, náboženského a iného násilia. Trestný zákon poskytoval dostatok nástrojov na potieranie skutočného násilia. Rekodifikácia a novely však otvorili cestu nielen cenzúre pod transparentom humanizmu, ale aj trestaniu za názor. A to je cesta do pekla. Nielen teoretická, ale aj praktická, pretože vidíme, ako svojvoľne uplatňujú extrémistickú legislatívu a ako šibrinkujú s pojmom nenávisť nielen polícia a prokuratúra, ale aj niektoré súdy. Ľudia v dôsledku ich činnosti končia v žalároch a temniciach.

Inými slovami boj proti takzvanému extrémizmu bol ustupovaním tlaku rôznych záujmových skupín, aktivistov a liberálno-progresívnych orgánov šírenia propagandy. Bol okrem iného založený aj na donkichotskom presvedčení, že proti hlúposti (pretože napríklad prejavy rasizmu alebo popieranie niektorých historických faktov je hlúpe) je nielen možné, ale aj žiaduce bojovať prostriedkami trestného práva. Ide o fatálne zlyhanie racionality nielen ľudí, čo formulovali nové legálne definície trestných činov, ale aj zákonodarcov, ktorí za tieto zákonné úpravy hlasovali.

Popieranie holokaustu

Pozrime sa bližšie na ustanovenie § 422d. Obsahuje dva odseky. Budeme ich citovať a komentovať každý samostatne. Prvý odsek doslova znie: 

„Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“

Z toho vyplýva, že je trestné verejne vysloviť alebo napísať vety: „Spochybňujem holokaust vo forme, v akej túto udalosť prezentujú oficiálna historická veda a učebnice základných a stredných škôl.“ „Popieram opakujúce sa Stalinove násilné čistky v Červenej armáde, strane a celej sovietskej spoločnosti.“ „Schvaľujem Francov nekompromisný postup proti republikánom, socialistom a komunistom.“

Ak sú takéto vyjadrenia – bez ohľadu na ich pravdivostnú alebo morálnu hodnotu – v našej spoločnosti trestné, nečudo, že vo väzobnom žalári je Danny Kollár za zmienku o knihe Protokoly sionských mudrcov a do temnice výkonu trestu je uvrhnutý Marián Magát za napísanie a publikovanie diela s názvom Židokracia. Niet potom divu, že Dannyho šupli do väzby len preto, lebo sa údajne nezdržal nenávistných prejavov na sociálnych sieťach, aj keď nielen prokurátor, ale ani súd nebol schopný definovať, akého trestného činu sa mohol publikovaním výrokov dopostiť, čím by naplnil takzvaný pokračovací dôvod väzby.

Na základe štúdia histórie (aj na vysokej škole) som zástancom názoru, že režim Tretej ríše vyvraždil v koncentračných táboroch milióny Židov, Slovanov, Cigánov, ale aj nepohodlných Nemcov. Netvrdím však, že môj názor je nemenný, a preto som otvorený historickému bádaniu a prípadnej korekcii čísel vyvraždených ľudí smerom nahor aj nadol. Prečo o tom hovorím? Nuž preto, lebo vyššie citované ustanovenie Trestného zákona pod hrozbou trestu odňatia slobody prikazuje veriť jedinej oficiálnej verzii určitého úseku dejín.

Ešte sa na chvíľu zastavme pri trestnosti schvaľovania „iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb“. Zoberme si napríklad Alexandra Veľkého, Džingischána a Napoleona. Sú ľudia, ktorí ich obdivujú, nosia ich vyobrazenia na tričkách a verejne schvaľujú genialitu dobyvateľského ducha týchto vojvodcov, aj keď v dôsledku ich konania dochádzalo na okupovaných územiach k potláčaniu základných práv a slobôd. Prečo teda nikto netrestá obdivovateľov týchto troch veľkých dobyvateľov? Zrejme preto, lebo k ich činom došlo veľmi dávno a navyše by to bolo absurdné. A rovnako je absurdné trestať popieranie holokaustu, aj keď sa skončil relatívne nedávno, pred osemdesiatimi rokmi.

Chápem, že v štvrtom storočí pred Kristom, na prelome 12. a 13. storočia, ba ani v čase napoleonských vojen neexistoval koncept základných práv a slobôd, tak ako sa na tieto hodnoty pozeráme dnes. Avšak Alexander, Džingischán aj Napoleon spôsobovali mnohým národom a jednotlivcom nesmierne utrpenie a robili to mimoriadne necivilizovanými a nehumánnymi prostriedkami. Dnes majú nezanedbateľný počet obdivovateľov, ktorí nie sú trestaní, ale napríklad obdivovatelia Stalina by podľa našej legislatívny stíhaní mohli byť.

Odsek druhý vyššie ustanovenia § 422d znie: 

„Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto verejne popiera, schvaľuje, spochybňuje, hrubo zľahčuje alebo sa snaží ospravedlniť genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny spôsobom, ktorý môže podnecovať násilie alebo nenávisť voči skupine osôb alebo jej členovi, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom súdu Slovenskej republiky.“

K citovanej legálnej definícii, najmä s ohľadom na použitie slovies popiera a spochybňuje a podstatného mena nenávisť, je možné úspešne uplatniť viaceré výhrady uvedené vyššie, preto ich nie je potrebné na tomto mieste opakovať. Nepochybne je však vhodné pozastaviť sa nad formuláciou, že trestá sa napríklad popieranie takého skutku páchateľa odsúdeného právoplatným rozsudkom „medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika“.

Náš štát uznáva autoritu norimberského tribunálu. Jeho právoplatným rozsudkom boli odsúdení napríklad Hermann Göring alebo Rudolf Hess, takže popierať ich zločiny je podľa slovenského Trestného zákona trestné. Na druhej strane Adolf Hitler či Heinrich Himmler nikdy neboli súdení, pretože obaja stihli spáchať samovraždu. Už počujem, že poniektorí protestujú a tvrdia, že Hitler a Himmler samovraždy iba fingovali a dožili kdesi na juhozápadnej pologuli. Nie je to podstatné. Dôležité je, že ani jeden nebol právoplatne odsúdení norimberským tribunálom. Čisto technicky by teda nemalo byť popieranie ich očividných zločinov podľa slovenského práva trestné. Nie je to absurdné?

Alebo sa pozrime na veci ešte z inej perspektívy. Medzinárodný trestný súd v Haagu odsúdil viacerých vysokých predstaviteľov za (údajné) zločiny spáchané počas vojen, čo sprevádzali kaskádový rozpad Juhoslávie. Každý priemerne informovaný človek vie, že haagsky tribunál bol extrémne politicky zaujatý voči Srbom a čiastočne aj Chorvátom. Na druhej strane bol oveľa zhovievavejší k Bosniakom a Albáncom z Kosova. O rôznych aspektoch juhoslovanského konfliktu vychádzajú na povrch stále nové informácie. Čiastočne alebo úplne spochybňujú oficiálne verzie, presadzované niektorými americkými a európskymi akože elitami. To všetko je dôvod na živú a kritickú diskusiu, ale podľa Trestného zákona Slovenskej republiky sa aktér podobnej konverzácie vystavuje hrozbe trestu odňatiu slobody, v lepšom prípade podmienky. Je to vôbec normálne?

Epilóg

Trestná legislatíva namierená proti extrémizmu je sama o sebe extrémna. Ak máme ostať slobodnými ľuďmi, je nevyhnutné viaceré ustanovenia úplne zrušiť a absolútnu väčšinu aspoň upraviť. Zrušiť všetko, čo obmedzuje slobodu prejavu a primerane upraviť ustanovenia, čo sa dotýkajú potierania násilia, respektíve trestania výziev k páchaniu násilia.

Na základe viacerých indícií možno usúdiť, že Smer a SNS si uvedomujú napáchané škody a boli by pripravené aj ochotné zmeniť extrémistickú trestnoprávnu legislatívu. Všetky iniciatívy v tomto ohľade nevyhnutne stroskotajú na Hlase, ktorý ústami svojho predsedu a ministra vnútra Matúša Šutaja-Eštoka volá po ešte prísnejších trestoch za šírenie nenávisti. Čo sa v tejto koalícii nepodarí presadiť Hlasu, s veľkou pravdepodobnosťou spoločnosti vnúti nová vláda, ak jej rozhodujúcim subjektom bude PS mentálne podvyživeného Miška, ocko ktorého pevnou rukou vedie ideologicko-propagandistické orgán progresívneho denníka N.

APENDIX

Z hľadiska dokumentárnej presnosti v dodatku uvádzam aktuálne znenia príslušných ustanovení Trestného zákona, ktoré sa dotýkajú potierania takzvaného extrémizmu.

§ 421 Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd

(1) Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na štyri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom,

b) závažnejším spôsobom konania, alebo

c) za krízovej situácie.

§ 422 Prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd

(1) Kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto pri čine uvedenom v odseku 1 používa pozmenené zástavy, odznaky, rovnošaty alebo heslá, ktoré vyvolávajú zdanie pravých.

§ 422a Výroba extrémistického materiálu

(1) Kto vyrába extrémistický materiál alebo sa podieľa na takejto výrobe, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až šesť rokov.

(2) Odňatím slobody na štyri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania, alebo

b) ako člen extrémistickej skupiny.

§ 422b Rozširovanie extrémistického materiálu

(1) Kto rozmnožuje, prepravuje, zadovažuje, sprístupňuje, uvádza do obehu, dováža, vyváža, ponúka, predáva, zasiela alebo rozširuje extrémistický materiál, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) závažnejším spôsobom konania,

b) verejne, alebo

c) ako člen extrémistickej skupiny.

§ 422c Prechovávanie extrémistického materiálu

Kto prechováva extrémistický materiál, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

§ 422d Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti

(1) Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto verejne popiera, schvaľuje, spochybňuje, hrubo zľahčuje alebo sa snaží ospravedlniť genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny spôsobom, ktorý môže podnecovať násilie alebo nenávisť voči skupine osôb alebo jej členovi, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom súdu Slovenskej republiky.

§ 423 Hanobenie národa, rasy a presvedčenia

(1) Kto verejne hanobí

a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo

b) skupinu osôb alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania,

potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až tri roky.

(2) Odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) ako člen extrémistickej skupiny,

b) ako verejný činiteľ, alebo

c) z osobitného motívu.

§ 424 Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti

(1) Kto verejne podnecuje k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv a slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa spolčí alebo zhromaždí na spáchanie činu uvedeného v odseku 1.

(3) Odňatím slobody na dva roky až šesť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2

a) z osobitného motívu,

b) ako verejný činiteľ,

c) ako člen extrémistickej skupiny, alebo

d) za krízovej situácie.

Extrémistický materiál definuje ustanovenie § 130 ods. 7 nasledovne:

Extrémistickým materiálom sa na účely tohto zákona rozumie písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové vyhotovenie

a) textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd,

b) programov alebo ideológií skupín a hnutí, ktoré smerujú alebo v minulosti smerovali k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd,

c) obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody, alebo

d) ospravedlňujúce, schvaľujúce, popierajúce alebo hrubo zľahčujúce genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva verejného, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, alebo právoplatným rozsudkom súdu Slovenskej republiky.

Zdroj: YouTube Ďateľ k veci / datel.news / InfoVojna