VIDEO: Marija Zacharovová o práci hovorkyne ruského rezortu diplomacie, informačnej vojne a propagande západných médií, prepisovaní histórie štátmi Západu a o medzinárodných vzťahoch. O tom, že Západ nebol zvyknutý zaobchádzať s inými štátmi ako so seberovnými, o privlastňovaní si ich zdrojov a bohatstva, kolonializme a zotročovaní iných národov, ale aj o svojom súkromí a záľubách

20.04.2026 17:15

Mária Zacharovová je vo svete diplomacie pojem. Pozná ju množstvo ľudí nielen v Rusku, vďaka jej výraznému štýlu a profesionalite, s akou dlhodobo vystupuje pred kamerami domácich a najmä svetových médií.

Pri svojej nedávnej návšteve Moskvy sa s Máriou Zacharovovou rozprával v roli nášho spolupracovníka exminister školstva Juraj Draxler. Rozhovor sa točil okolo jej práce, ale hovorkyňa prezradila aj, ako trávi voľný čas a aké má koníčky. 

Viac vo videu:

Prepis videa

Juraj Draxler: Mária Vladimirovna, ďakujem za Váš čas. Ak sa nemýlim, už takmer 11 rokov pôsobíte ako riaditeľka oddelenia pre informácie a tlač ruského Ministerstva zahraničných vecí. A asi možno pokojne konštatovať, že Vaše vystúpenia oslovujú širšie publikum než len ľudí, ktorí sa zaujímajú o zahraničnú politiku. Videá vašich “prestreliek” so zahraničnými novinármi, najmä západnými, sa často stávajú virálnymi. Na tých novinárov ste prísna, napríklad keď sa domnievate, že skresľujú zmysel nejakej informácie. Na druhej strane ale aj trpezlivo vysvetľujete. A pôsobíte ako veľmi energický človek, čo asi mnohí vnímajú ako príťažlivú osobnostnú črtu. Moja otázka znie: premýšľate o svojom štýle prezentáci, či to prichádza prirodzene? Alebo ešte inak: máte nejaké konkrétne vzory, ktoré nasledujete?

Mária Zacharovová: Nie, nemám vzory. Mám svoje vzdelanie, vyštudovala som fakultu medzinárodnej komunikácie, odbor medzinárodnej žurnalistiky na MGIMO. Študovala som na novinárku alebo pracovníčku komunikácie, na našej fakulte sa aktívne vyučovali aj predmety súvisiace s PR, vzťahmi s verejnosťou a podobne. Takže sme dostávali dobré, komplexné vzdelanie v oblasti mediálnej komunikácie. Preto som nepotrebovala hľadať žiadne vzory.

Draxler: Ale dá sa povedať, že máte určitý svojský, osobitný štýl.

Zacharovová: Každý človek má svoj štýl vystupovania. Tým pádom, podľa mňa, ak má možnosť vystupovať svojím prirodzeným spôsobom, bez vyumelkovania, tak tak vystupuje. Áno, je veľa firiem, organizácií, kde to nie je vítané, kde sa treba držať pravidiel danej korporácie. Dokonca sa tomu aj takto hovorí: korporatívny štýl. Nechcem uvádzať konkrétne príklady, ale viete si to predstaviť – môže ísť o reštaurácie, o sféru dopravy, služieb. Personál vystupuje v jednotnom štýle. 

Draxler: Akoby v jednej uniforme.

Zacharovová: Áno, proste tam majú pravidlá, z ktorých pozostáva komunikačný štýl tej korporácie, niekde je to menej, inde viac prísne. Ale diplomacia, v celej histórii, v rôznych krajinách, priala osobitosti a osobnému vkladu konkrétneho človeka. Keď sa pozrieme na diplomatov, aj tých slávnych, aj tých bežnejších, tak u nich vždy, v rôznych krajinách, vnímate určité špecificky osobné vystupovanie, osobnú štylistiku, ktorá patrí k tej práci. Čiže mojím základom je to, čo som sa naučila na univerzite, ale zároveň tak, ako každý iný diplomat, nielen u nás, aj ja si k tomu pridávam niečo vlastné. A ešte chcem upresniť, že som oficiálnym predstaviteľom ministerstva zahraničia “len” desať a pol roka (smiech). Vy ste spomenuli, že som na žurnalistov prísna. Pozrite sa, ja to beriem tak, že nie je možné údery nechať len tak, bez odpovede. Ak hráte šach, ak hráte karty, ak chcete súťažiť…

Draxler: Čiže vy tie slovné výmeny vlastne beriete ako druh športu!

Zacharovová: Ale samozrejme! Je to svojím spôsobom zápas. Nielen nejaká hra – vy ste správne narážali na to, ak som vás dobre počúvala, že to tak nie je pri všetkých novinároch, len pri niektorých. Áno, sú takí, ktorí prichádzajú ani nie kvôli tomu, aby sa im dostalo odpovedí, ale s cieľom provokovať. Mnohí prichádzajú, aby niečo vyslovili, a odpoveď už nepotrebujú, pre nich je dôležitá len tá ich otázka. A berú to ako príležitosť uraziť moju vlasť, môj národ, našich občanov, predošlé generáciie. Pričom sú doslova drzí. V takom prípade to nemožno nechať len tak. Iste, netreba sa nechať bezcieľne vyprovokovať, ale ani sa k tomu stavať flegmaticky, neúčastne, a, no je také ruské slovo “molochoľno”, teda bez energie, bez záujmu, tupo. To neznamená, že stále treba byť v protiútoku. Ale ak vás… pozrite sa, dám vám takýto príklad: ak niekto nadáva na človeka, ktorý je vám blízky, matku, otca, ženu, vaše deti, budete sa len tak usmievať? Budete sa k tomu stavať, akoby nič nezaznelo? Alebo danému človeku poviete, že pred vami nebude urážať vašu rodinu? Po prvé preto, že v princípe to nie je možné dopustiť…

Draxler: Čiže beriete svoju krajinu ako svoju rodinu, áno?

Zacharovová: No a ako inak!? A po druhé, vy za svoju rodinu máte zodpovednosť. Vaše deti, vaša manželka, vaši rodičia sa v mnohých veciach na vás spoliehajú, keďže niekto musí byť hlavou rodiny. Áno, vy ste to presne povedali: moja vlasť, môj národ, to je moja rodina. A je tu ešte niečo ďalšie. Mňa delegovali, mne dali túto služobnú povinnosť, túto prácu, za ktorú okrem iného aj dostávam plat zo štátneho rozpočtu. Tým pádom je mojou povinnosťou v informačnom priestore presadzovať postoje ruskej zahraničnej politiky. Pričom v tejto historickej etape dobre vidíte, ako je to previazané s celým dejinným procesom, ktorý sa našej krajiny týka. Dnes naozaj mnohí sledujú, čo hovorím, a čakajú odo mňa nie servilnosť, ani nie diplomatickú rutinu. Tváriť sa, že som niečo nepočula, to by v tejto chvíli znamenalo, že som niečo dovolila, nechala bez odpovede tam, kde ju treba. Znamenalo by to ani nie slabosť, ale neschopnosť postaviť sa za základné princípy našej histórie, za odkaz našich predkov. Tí sa dnes už nemôžu vyjadriť, pričom často ich pamiatku urážajú. Presne preto na niektoré výpady a niektoré otázky treba dať tvrdé odpovede. Ale tiež ste dobre povedali, z mojej strany to nie je postoj “nebudem vám na to odpovedať, je to nemiestna otázka”. Nie, treba ukázať, na jednej strane, že takto sa vyjadrovať nesmú, ale na druhej strany im treba aj dať odpoveď, ktorá aj poskytuje celostnú informácie ajjasne udáva, aký je náš postoj. Čiže k novinárom sa treba správať s rešpektom. A to z mnohých dôvodov. V prvom rade preto, že je to profesia. Je dosť možné, že daný novinár si tie veci ani sám nemyslí, ale dostal také zadanie z redakcie. Je možné, že proste dostáva výplatu, z ktorej živí rodinu a v danej chvíli si nemôže dovoliť povedať, áno, chápem, že redakcia chce odo mňa lži, že chce odo mňa ani nie dávať otázku, ale to, aby som svojou otázkou provokoval. Je možné, že jeho rodina čaká na výplatu, za ktorú ju nakŕmi…

Draxler: Dobre povedané.

Zacharovová: … proste ja neviem, v akých okolnostiach žije ten človek. Mojou úlohou nie je ho ponížiť, alebo uraziť, ani sa na ňom vyvŕšiť za jeho otázku, moja úloha je prezentovať informácie. 

Draxler: Áno, zdá sa, že sa snažíte o konštruktívnosť, dávate návody ako rozmýšľať o danej situácii, dávate im tipy, kde si vyhľadať informácie k téme.

Zacharovová: Presne tak. 

Draxler: No ako sa vlastne staviate k svetovým médiám ako takým? Sú niektoré pre vás lepšie ako iné?

Zacharovová: Ešte predtým ako vám odpoviem, dám vám takýto príklad. Myslím, že vy u vás, vo vašej krajine, tiež máte radi Conana Doylea, tak ako je Sherlock Holmes známy aj u nás.

Draxler: Iste, všetkým známa postava.

Zacharovová: No, pozor! Nie som si celkom istá, že v Británii je taký známy ako v Rusku! (smiech) Proste, sledujem, že v západných krajinách čítajú stále menej a menej…

Draxler: To je pravda.

Zacharovová: Vrátane toho, že nečítajú svojich klasikov. 

Draxler: Ale sú aj filmy!

Zacharovová: No ja vám hovorím, že pokiaľ by ste sa amerických mladých ľudí na ulici opítali, kto bol Truman Capote alebo Margaret Mitchellová, pozerali by sa na vás nechápavo. Ale my, môžu sa spoľahnúť, my im zachránime ich klasiku (smiech). Potom im budeme rozprávať o ich úspechoch v literatúre. Takže, z Conana Doylea mám dosť dobrý príklad: možno ste čítali alebo videli vo filme príbeh, ktorý sa u nás tiež sfilmoval, nazýval sa Pestrofarebná stužka. Tam je taká scéna, keď taký hulvát, potom sa ukáže, že je to kriminálnik, vtrhne k Sherlockovi Holmesovi, nadáva mu, zastrašuje ho, a v rámci toho zoberie železný kutáč, a ohne ho. Potom ho odhodí a odíde. A Sherlock Holmes mu pokojne odpovedá a keď ten človek odíde, zoberie kutáč, a kľudne ho narovná. (smiech) No a ja si často vybavím tú scénu, lebo keď ku mne prichádzajú západní novinári, aj keby akokoľvek urážali a správali sa hulvátsky, mojou úlohou je pokojne, niekedy s humorom, niekedy tvrdo, ale bod po bode im odpovedať na všetky otázky a vyjadrenia, a tým znovu narovnať kutáč. A keď ho Sherlock Holmes narovnával, povedal takú vetu: “ten človek skoro zničil užitočnú vec”. Takže našou úlohou je narovnávať a zachraňovať dobré veci. A dodávať informácie a fakty.

Draxler: No ale médiá sú rôzne, asi sa nedá povedať ani o tých západných, že sú všetky rovnaké.

Zacharovová: Nie, určite nie. A vôbec ten výraz “západné médiá” v podstate neoznačuje médiá geograficky, lebo niektoré aj z tých krajín sa môžu správať korektne. Je to pre nás označenie pre médiá toho hlavného prúdu, ktorý sa správa v režime nie-priateľských krajín. Alebo ani nie režimov, ale politických zoskupení, ktoré nerešpektujú demokraciu, nerešpektujú svoje zákony a využívajú médiá na manipuláciu veľkých, malých a tak ďalej. To všetko zahrňujeme do pojmu západné médiá. Zaujatosť, úplatnosť… aj keď, úplatnosť nie je to správne slovo. Úplatnosť je, keď ide o jednorazové akcie alebo jednoducho jednorazové podplatenie, ale toto je celý obrovský konglomerát finančno-ekonomických záujmov, ktoréľuďom znemožňujú dôstojne vykonávať svoju profesiu. To je to, čo myslíme, keď hovoríme negatívne “západné médiá”. Ale existujú aj médiá ostatného sveta, tie sú tiež rôzne, majú rôzne problémy. Napríklad médiá v krajinách Ázie a Afriky. Ich problém spočíva v tom, že po dlhých desaťročiach pod útlakom alebo koloniálnou závislosťou monopolov u týchto krajínexistuje, žiaľ, závislosť v mediálnej oblasti.

Pretože keď západné krajiny opúšťali územie afrického kontinentu, Ázie a Latinskej Ameriky, de jure sa stiahli. A de jure sa tieto krajiny stali nezávislými. De facto však kolonizátori zanechali mechanizmy vplyvu a podriadenosti, a to aj prostredníctvom masových médií.

Draxler: Máte na mysli financie alebo informačné zdroje?

Zacharovová: Celkovo mechanizmy šírenia informácií. Pretože v týchto krajinách sa práve začínajú formovať vlastné národné médiá, ktoré sa len objavujú a začínajú naberať na sile. Práve teraz prebieha tento proces formovania silných mediálnych holdingov v týchto národných suverénnych krajinách a spomínaných regiónoch. Existovali a existujú, ale aby boli úplne nezávislé a ovplyvňovali aj svetový informačný priestor, nejakú dobu to ešte potrvá, aj desať rokov. A v čom je problém? V tom, že spravidla majú spomínané médiá na uvedených kontinentoch zmluvy a dohody so západnými mediálnymi koncernami. Napríklad vo veľkom počte afrických krajín sa informácie o Rusku nezískavajú z Ruska. Informácie o Rusku získavajú napríklad prostredníctvom agentúry Reuters, televíznej spoločnosti CNN alebo agentúry Agence France Press. V závislosti od toho, ktorá krajina mala väčší vplyv na príslušný región. A spýtali ste sa, či to súvisí s ekonomikou, s financiami?

Draxler: Áno. 

Zacharovová: Isteže. Pretože prevádzkovanie médií je veľmi nákladná záležitosť, je to naozaj veľmi drahé. Nie je to ani tak o dopyte a ponuke, je to skôr celkovo veľmi nákladná záležitosť. Redakčné centrá, overovanie informácií, právna stránka, pretože sa treba neustále brániť proti nejakým právnym útokom. A tak je jednoduchšie uzavrieť dohodu s veľkým holdingom a čerpaťmateriály odtiaľ. A v zásade na tom nie je nič zlé, ak ide o médiá alebo holding s čistým svedomím. Lenže západné médiá, tak, ako sme o nich hovorili, bohužiaľ, s informáciami manipulujú. A z toho vyplýva ďalší problém, že o nás, o Rusku, a nielen o Rusku, ale o celých regiónoch sveta sa mnohé krajiny dozvedajú nie z prvotného zdroja. Nie z webových stránok Kremľa, nie od ruských spravodajských agentúr a nie od ruskej verejnosti. Dozvedajú sa o nás z takzvaných správ západného mainstreamu. A my sa v týchto správach nespoznávame. Nie sú to správy o nás, je to dezinformácia o nás.

Draxler: Povedal by som, že to môže byť skôr zo zvyku, pretože teraz nie je až také ťažké dostať sa na web Kremľa, kde je všetko aj v angličtine.

Zacharovová: Nie, nie je to len otázka zvyku. Mimochodom, prečo musia byť preklady práve do angličtiny? V mnohých krajinách, napríklad v Ázii, žijú ľudia silno vo svete svojich národných jazykov. To po prvé. Po druhé, veľmi dobre chápete, že dnes, po 10 rokoch, ba dokonca viac ako 15 rokoch, sa u diváka, u spotrebiteľa, vytvoril nasledujúci prístup: nie sú potrebné a vnímané dlhé články, dlhé príbehy, veľké tlačové správy, ale krátke nadpisy, úvodné riadky na sociálnych sieťach. 15 alebo 30 sekúnd videa – to je to, čo sa vníma, to je tá informácia, ktorú publikum konzumuje. Preto, nech už publikujeme koľko chceme, stále to vyžaduje určitú úpravu s ohľadom na miestne špecifiká. Ale u nás, chvalabohu, už máme aj médiá, ktoré vysielajú v jazykoch príslušných regiónov. Je to televízny kanál RT, naše agentúry RIA Novosti a TASS. A samozrejme rádio Sputnik, ktoré má svoje vysielanie, svoj videoobsah, svoje správy v rôznych jazykoch.

Draxler: Na to sa dá opýtať: keď západní novinári podávajú nesprávne informácie alebo urážajú Rusko, prečo to podľa vás robia? Je to ich osobná nevraživosť voči Rusku? Alebo ich niekto núti písať určitým spôsobom?

Zacharovová: Ide o osobný aj ekonomický tlak, a to rôznymi spôsobmi. Poďme túto tému trochu rozobrať. Existuje skvelá kniha, ktorú vám odporúčam. Napísal ju švajčiarsky novinár, publicista, historik a spoločenský činiteľ, Guy Mettan. Jeho kniha Stvorenie rusofóbie (Creating Russophobia), ktorá bola preložená do viacerých cudzích jazykov, sa venuje tomu, prečo Západ nenávidí Rusko. Spomína, že to trvá tisíc rokov, že to nezačalo teraz, ani v 20. storočí, ale prechádzalo to z generácie na generáciu a nadobúdalo rôzne podoby. Úžasná kniha. Napísal ju sám od seba, nie je to to, čo sa nazýva kremeľská propaganda. Je to jeho pohľad na to, čo sa deje, a to práve zvnútra západného sveta. Prečo sa daný historický vzťah vyvíjal práve takto? Neopíšem obsah knihy, poviem svoj pohľad. Ale pre vaše publikum, pre vás, navrhujem, aby ste sa s touto knihou tiež oboznámili. Podľa môjho názoru, teda, prečo sa vyvíjal taký špecifický vzťah k Rusku? Rusko je obrovská krajina s veľkým množstvom zdrojov. Tieto zdroje mali v každej historickej ére svoju hodnotu. Predtým to bolo drevo, kožušiny, vždy to boli dopravné a logistické možnosti po súši, po mori, po rieke a tak ďalej.

V súčasnosti, a to bezpochyby za posledných 100 rokov, je to samozrejme plyn, ropa. Zlato, drahé kamene, polodrahokamy a vzácne kovy teraz zaujímajú všetky krajiny sveta. Ako sa teda dalo toto všetko získať? Existujú dve možnosti. Prvá súobchodné vzťahy. Aj my máme takéto príslovie: u nás je tovar, u vás kupec. Ale existuje aj druhá cesta, a tou je krádež, to je lúpež. Asi sa nám zdá prirodzené ísť najmä prvou cestou a pokojne a normálne obchodovať. Ale je tu malý nuans: obchod predpokladá nielen dohodu, ale aj rovnosť v obchode. Súhlasíte? 

Draxler: Iste.

Zacharovová: Práve táto rovnosť sa západnému svetu nepáčila. A prečo? Pretože západný svet nebol zvyknutý zaobchádzať rovnako s tými, ktorým bral zdroje a iné bohatstvo. A boli zvyknutí, že sa im to vždy darí. Prišli do Afriky. Čo robili? Všetko si vzali. Ľudí menili na otrokov, otrokov predávali na otrokárskych trhoch, dovážali do Európy a tam z nich robili miestnych otrokov. Dané krajiny menili na svoje kolónie. A vnútorné usporiadanie týchto krajín budovali tak, aby pracovali len na jedno – na bezplatný alebo len minimálne zaplatenýpresun všetkých bohatstiev tejto krajiny tam, na Západ. Latinská Amerika. Tam vždy fungovala Monroeova doktrína, spomeňme si, mal to byť tzv. “zadný dvor” USA. Čo je to zadný dvor? To isté: otroci, plantáže, odoberanie bohatstva a využívanie ich území podľa uváženia západného sveta. Ázia. India, najväčšia kolónia Británie. Koľko utrpenia si India vzala na seba? Juhovýchodná Ázia. Čína, ktorá sa vždy bránila. Nebola kolóniou, bola polokolóniou. Ale tak či onak, prístup bol rovnaký.

Rusko však kládlo taký odpor, že nedovolilo, aby sa k nemu tak pristupovalo. A pritom vždy zdôrazňovalo, že je pripravené spolupracovať ako rovnocenný partner. Práve z toho vyplýva hlavná príčina takéhoto postoja v médiách. Tie neustále vytvárali u západného publika dojem, že Rusko je akoby nedostačujúci štát, akoby menejcenné. Tento dojem bolo potrebné neustále vytvárať – akoby Rusi, obyvatelia niekedy Ruskej ríše, niekedy Sovietskeho zväzu, teraz zase Ruska, neboli takými občanmi ako tí ľudia Západu, akoby boli občanmi druhej kategórie. Na to bolo potrebné neustále publikovať nejaké strašidelné príbehy, vymýšľať mýty, vyhľadávať len negatívne témy a nevidieť všetko to, čo je v našej krajine normálne. To je hlavný dôvod, prečo sa publikum v tých západných krajinách, o ktorých je reč, niekedy ani na sekundu nezamýšľa a nepochybuje o tom, že násilné odoberanie našich zdrojov by malo byť normou.

Draxler: Áno, to je dobrý príklad.

Zacharovová: No a je tu, samozrejme, veľká téma druhejsvetovej vojny. Veď, mimochodom, tento rozhovor s vami nahrávame doslova deväť dní pred významným dátumom v histórii našej krajiny. V roku 2026 budeme poprvýkrát v našej histórii 19. apríla sláviť Deň pamiatky genocídy sovietskeho národa. Doteraz sme oslavovali 9. Mája, Deň víťazstva. Mali sme aj Deň pamiatky a smútku, čo je 22. jún, keď nacistické Nemecko zaútočilo na ZSSR. Ale teraz bola jasne sformulovaná aj otázka genocídy, právne. A ruské súdy, desiatky súdov v rôznych regiónoch, vydali rozsudky o uznaní genocídy. Lebo druhá svetová, to nebola len vojna, bolo to vedomé vyvražďovanie ľudí, mierových občanov, civilného obyvateľstva. Tak to bolo písomne sformulované ideológmi nacistického Nemecka. A tento plán mal byť realizovaný aj tu v Moskve. Na tomto mieste mala podľa ich plánu vzniknúť vodná nádrž. Slovanské obyvateľstvo malo byť buď využité ako pracovná sila, alebo, ak by nespĺňalo vysoké štandardy, jednoducho zničené. Ide o plán Ost, bol sformulovaný, spísaný, historicky existuje.

Preto nie, nikdy neboli žiadne pochybnosti o tom, že to bol pôvodný plán na vyhladenie obyvateľstva. Ale nevideli sme, že by v pamäti tých, ktorí sa nás pokúšali zabiť, vyhladovať, podmaniť si, niečo zostalo. Že by ostali stopy akéhosi morálneho zločinu. Zločin bol spáchaný, ale akoby sa stratil pocit hanby. Alebo morálneho nepohodlia aspoň z toho, čo urobili s našou krajinou. Teraz sa ukázalo, že históriu ešte aj prepisujú, búrajú pomníky osloboditeľom, a potom sa ešte vysmievajú hrobom. A dokonca aj na území našej krajiny sa snažia zavádzať učebnú literatúru a rozširovať prostredníctvom masových médií tézy o tom, že údajne to nebolo nacistickéNemecko, kto napadol Sovietsky zväz, ale takmer, že to mal byťSovietsky zväz, ktorý spáchal agresiu. A tu už, úprimne povedané, nášmu národu došla trpezlivosť a boli prijaté príslušné kroky, aby sa to v právnej rovine zakotvilo navždy. A tak si budeme tento deň pripomínať prvýkrát.

Draxler: A s čím súvisí tento dátum?

Zacharovová: Dnes vám pošleme všetky potrebné podklady, opisujúce, prečo tento deň. 

Draxler: Ďakujem. A čo sa týka západných novinárov, chodia sem, však? Som si istý, že s nimi vediete aj súkromné rozhovory v neformálnom duchu.

Zacharovová: Existujú samozrejme rôzne formy komunikácie.

Draxler: A podarí sa vám niekedy ich presvedčiť, zmeniť ich spôsob uvažovania alebo sa na situáciu pozrieť inak? Vám osobne, keď s nimi hovoríte?

Zacharovová: Domnievam sa, že našou úlohou nie je zaoberať sa psychoterapiou. Našou úlohou je poskytovať informácie. A ešte raz opakujem, výborne chápem, v akých podmienkach žijú západní novinári. Chápete, sú to rovnakí ľudia, ale ľudia, ktorí nemajú slobodu, ani tú teoretickú. Majú zviazané ruky úvermi, záväzkami voči svojim rodinám. Asi viete, že existuje, podľa môjho názoru, veľmi dobrý americký film, ktorý sa volá Diabol nosí Pradu. A ak si spomínate, sú tam mladí ľudia, ktorí práve začínajú svoj život. Majú približne 20 až 25 rokov. Niektorí z nich sú novinári, niektorí publicisti, niektorí PR manažéri. Zídu sa na takú malú večeru a zdvihnú poháre. Zaznie veľmi zaujímavý prípitok “Na tých, ktorí platia”. Najdôležitejšou úlohou je nejako zabezpečiť si živobytie, zaplatiť za izbu, za byt, zaplatiť zdravotné poistenie. Každé slovo, ktoré novinár vysloví aj na sociálnych sieťach, sa môže stať dôvodom na to, aby ho vyhodili z práce.

Dokonca, aby úplne zničil jeho život. Pozrite sa, včera americký prezident Trump vydal vyhlásenie týkajúce sa niekoľkých amerických novinárov. Tucker Carlson a Megan Kelly. Ešte niekto….

Draxler: Zrejme Candice Owens.

Zacharovová: Candice, samozrejme. A ešte jedna osoba. Povedal, že sú to nuly. Viete si predstaviť, že ich kedysi vyhodili z televíznych kanálov, že ich vyhlásenia na internete a v ich blogoch nemajú mať žiadnu váhu? To ešte raz potvrdzuje tézu, že novinár v Spojených štátoch a v iných západných krajinách sa nachádza vnútri obrovského mechanizmu, ktorý ich môže hocikedy vyvrhnúť. Dá sa hovoriť o slobode, keď vás za slobodné konanie môžu odsunúť nabok?

Draxler: Alebo vyhodiť na ulicu.

Zacharovová: Áno, na ulicu, a potom k nemu budú mať taký postoj, o akom som hovorila, o akom hovoril americký prezident, ktorý ich nazval zlyhanými ľuďmi.

Draxler: Čiže ich akoby vylúčil zo spoločnosti.

Zacharovová: Majú z nich byť ľudia na okraji, proste niktoši. Chcem ešte raz zdôrazniť, že to nehovorím ja, len citujempriame slová prezidenta USA. Novinárov, ktorých kedysi vyhodili z televíznych staníc, nazval vyvrheľmi. Slovo „vyvrheli“ je skvelé. Čo od nich vlastne chceme? Čo od nich očakávať? Sú úplne pod tlakom týchto šialených okolností. Tutreba mať obrovskú odvahu, ak chcete hovoriť pravdu. Takže: prečo by sme sa mali zaoberať psychoterapiou, aký to má zmysel? Našou úlohou je poskytovať informácie. Našou úlohou je zabezpečiť, aby mali ľudia sprostredkovaný pohľad nielen západného mainstreamu, ale aj Ruskej federácie. Na to smerujem všetky sily.

Draxler: No a v tomto zmysle je vaša práca dosť náročná, nie? K tomu mám práve ďalšiu otázku – ktorý moment považujete za najúspešnejší vo vašej funkcii oficiálneho predstaviteľa ministerstva? Moment, alebo možno obzvlášť náročné obdobie, keď ste mali pocit, že ste to zvládli naozaj dobre?

Zacharovová: Povedali ste, že moja práca je náročná. Neviem, či je moja práca náročnejšia ako práca kohokoľvek iného. Každý má svoje vlastné výzvy a každý má svoje vlastné okolnosti. Napríklad mňa fascinujú chirurgovia. Predstavte si, stojí tam človek, v rukách drží skalpel. Musí rozrezať iného človeka, živého, potom vziať ďalšie nástroje, niečo vyrezať a potom zašiť cievy. Ja viem šiť, vyšívať. Ale predstavte si ten rozdiel, keď šijete látku, a keď šijete cievy.

Ak ide o látku, tak ak to nevyjde, dá sa použiť iná. Dá sa začať odznova, dá sa všetko rozpárať. Ale tu ide o živého človeka. A keď sledujem, ako pracujú chirurgovia, pomyslím si: „Bože môj, to musí byť obrovská kombinácia profesionality, zodpovednosti a akéhosi božieho zásahu, aby to všetko vyšlo.“ Keď počujem vetu „zošili cievy“, nedokážem si ani predstaviť, čo to znamená. Naozaj sa dá povedať, že moja práca je náročnejšia? Alebobaník, ktorý schádza do hĺbky desiatok metrov pod zem a trávi tam celý deň bez čerstvého vzduchu, bez slnečného svetla? Nielen to, každú sekundu riskuje život kozmonaut, ktorý letí do vesmíru a nachádza sa vo vákuu. A učiteľ v škole, viete, to asi každý nepochopí. Ale ja sa na to niekedy sústredím: sedí tam 30 ľudí, vo veku 13 – 14 rokov, tínedžeri. Najťažšie obdobie, možno ešte skôr, vo veku 10 a 11 rokov.

A je potrebné správať sa k nim tak, aby tento zložitý moment v ich živote nezranil ich dušu, a zároveň ten kolektív organizovaťa sprostredkovať im vedomosti.

Je to titánska práca, a to každý deň. A zrazu dieťa ochorie a je potrebné zaistiť, aby neskôr dohnalo svojich spolužiakov. Alebo ochorie učiteľ. Treba zaistiť, aby žiaci kurz aj tak absolvovali. Je to veľmi ťažká práca. Preto hovorí, ja mám takú istú prácu ako veľa iných ľudí, a pre mnohých je to oveľa ťažšie ako pre mňa.

Draxler: Áno, ale sú chvíle, keď je to ľahšie, a sú chvíle, keď je to ťažšie. Neviem, či ste mali také obdobie, keď to bolo osobitne náročné?

Zacharovová: Dve. Prvé, začiatok roku 2022.

Draxler: Náročný rok.

Zacharovová: Bola to nesmierna výzva. Ale v roku 2020, keď vypukla pandémia, to bolo tiež veľmi ťažké, pretože v roku 2022 si vedel, odkiaľ prichádza úder, a mohol si sformulovať nejakú stratégiu. Ale v roku 2020 nikto vôbec nechápal, že úder už vôbec prichádza. A potom sa zrazu ukázalo, že máme jedného spoločného nepriateľa, ale nikto ho nevidí, pretože je to COVID-19. A my sme sa vtedy venovali nielen informovaniu ľudí, ale venovali sme sa aj komunikačnej práci zameranej na pomoc ľuďom pri návrate do vlasti. Ukázalo sa, že máme rôzne možnosti prostredníctvom sociálnych sietí, možnosť aj takto zručne komunikovať s vonkajším svetom, s novinármi, s verejnými organizáciami. Podarilo sa nám vytvoriť komunikačnú základňu, aby ľudia, ktorí uviazli v rôznych krajinách, začali dostávať informácie, a nielen informácie, ale aj pomoc, a potom sme sa stali informačnou súčasťou veľkej evakuačnej kampane. Trvala niekoľko mesiacov. Takže to sú dva takéto momenty, veľmi významné, nie je to o mne osobne, ale o práci celého nášho úradu.

Draxler: Mimochodom, čo sa týka vás osobne. Váš otec bol diplomatom…

Zacharovová: …a je ním dodnes. Je to diplomat. Taká práca nikdy nekončí. Keď odíde z funkcie, pokračuje vo svojom spoločenskej činnosti – vyučuje, poskytuje rozhovory, píše články, organizuje výstavy, projekty a konferencie a zúčastňuje sa na konferenciách. To znamená, že napriek tomu, že nezastáva žiadnu funkciu v nejakej inštitúcii, vedie veľmi aktívny spoločenský a diplomatický život.

Draxler: A bola pre vás diplomacia, no, prirodzenou voľbou na základe týchto skúseností? Strávili ste niekoľko rokov v detstve v Číne, však? Alebo ste uvažovali o iných povolaniach?

Zacharovová: Viete, práve to by som nazvala jin a jang. Je to jednota protikladov. Sú to veci prirodzené aj neprirodzené. Prečo neprirodzené? Pretože nebol veľký výber. Žila som na veľvyslanectve, v krajine nebola taká otvorenosť ako dnes, veľvyslanectvo bolo uzavreté územie, nebol tam internet, nebola tam taká jednoduchosť v komunikácii s vonkajším svetom ako dnes. Takže sa nachádzate v pomerne neprirodzenom prostredí. To znamená, keby som žila v našej krajine a chodila by som do školy, do múzeí, do divadiel, do našich krúžkov a mohla by som chodiť na nejaké prípravné kurzy, mala by som prirodzený široký výber. V tomto zmysle teda okolnosti neboli prirodzené, boli umelé. Ale v rámci týchto okolností bola voľba skutočne prirodzená, pretože som videla prácu svojho otca.

Draxler: A vám sa to páčilo.

Zacharovová: Zaujímalo ma to. Neviem, či sa dá postaviť rovnítko medzi „páči sa mi“ a „zaujímavé“. Pravdepodobne to nie sú totožné, nie sú to rovnaké pojmy, ale zaujímalo ma to. Chápete, aby sa mi to páčilo, treba mať určité zručnosti. Ja somich ešte nemala, ale celé ma to zaujímalo. Ten svet ma zaujímal. Neviem, či sa dá uviesť takýto príklad alebo paralelu s opačným pohlavím. Nemôžeš hneď povedať, či sa ti ten človek páči alebo nie, ale je tam záujem.

Draxler: Zaujme vás.

Zacharovová: Áno, objaví sa záujem. A potom sa, samozrejme, samozrejme, objavilo aj to, čo nazývate „páči sa mi to“.

Draxler: Ak vám to nevadí, ešte pár osobných otázok. Ako trávite voľný čas? Máte nejaké koníčky?

Zacharovová: Ach áno, mám ich niekoľko a jeden ma sprevádza už od útleho detstva. Myslím si, že práve pre strednú a západnú Európu je to veľmi zrozumiteľné. Je to dom bábik. 

Draxler: V akom zmysle? 

Zacharovová: V doslovnom. Spočiatku išlo o malé interiérové doplnky. Vyrábala som ich sama. S mamou sme robili niečo ako domáce výrobky. Potom som vyrástla a už sme niečo kupovali, už prebiehal taký výber, tie malé predmety už neboli len tak nejaké, stali sa súčasťou akéhosi dekoratívneho a úžitkového umenia. A potom som už sama nakreslila a v dielni, v moskovskej dielni, som si objednala a vyrobili mi dom. A tam som vytvorila všetky interiéry a dovážala som ich z rôznych krajín. Pretože sa ukázalo, že je to veľmi medzinárodná záľuba, že vo všetkých krajinách, u všetkých národov vo všetkých historických obdobiach existovali práve takéto malé predmety. Nie sú to len hračky. Teda, sú v tom aj hračky, ale zároveňvyrábate miniatúrny nábytok, sú tam miniatúrne interiéry, je to taký mini svet.

Draxler: A teraz máte tých domov niekoľko? 

Zacharovová: Nie. Je to jeden dom, ale rozrástol sa. Sú tam ešte nejaké interiéry, ktoré do neho nepatria, ale dom je obrovský. Neskôr vám pošlem obrázok. 

Draxler: Fotky?

Zacharovová: Áno, budete vidieť, ako to vyzerá. Je to jeden z mojich koníčkov. Navyše sa to vyvíjalo už od úplne útleho veku. Asi keď som mala štyri alebo päť rokov, už ma to zaujímalo. A tak som si začala stavať dom. Keď som skončila vysokú školu a začala pracovať, vtedy som ten dom dostavala. Potom som chodila na služobné cesty do zahraničia a nachádzala som malé predmety, ktorými som dopĺňala interiér. Ale keď som bývala s rodičmi v Číne, objavilo sa u mňa ešte niečo. Nie je to koníček, je to skutočné zberateľstvo, a to čínskej keramiky. Čajníky z fialovej hliny sa nachádzajú v Číne v provincii Ťiang-su. Tam je mesto Jing, tam sa robia. Zozbierala som veľmi veľkú zbierku. A práve teraz prebieha výstava v Ermitáži, v Petrohrade. Tam je vystavená aj časť mojej zbierky. Sú tam čajníky z Ermitáže, z Múzea Východu, z Kunstkamery, z Peterhofu, staré a historické.A je tam aj vitrína so zbierkou Marii Zacharovovej.

Draxler: To je zaujímavé.

Zacharovová: A predtým sme mali výstavu v Múzeu Východu, minulý rok. Vydali sme katalógy, celé je to zaujímavé a historicky poučné. A ako rada oddychujem? Rôzne. Všetko závisí od situácie.

Draxler: Venujete sa športu?

Zacharovová: Športujem vlastne každý deň v posilňovni. Ale čo sa týka vyslovene oddychu, tak oddychujem zvlášť prechádzkami v prírode. Neviem, či to máte aj u vás, ale u nás je to taký národný koníček – všetci zbierame huby a chodíme do lesa.

Draxler: Samozrejme.

Zacharovová: Nerobím to až tak často. Nie som vyslovene náruživý hubár, ale mám to rada. Rada prijímam hostí, radachodím na návštevy, s rodinou. A, samozrejme, na “daču”. Neviem, či máte taký pojem, u nás je to tiež taká naša tradícia. Dača je dom na vidieku, chata, nie je to žiadna vila.

Draxler: U nás je to rovnaké.

Zacharovová: Každý to vníma trochu inak. Pre niektorých je vidiecky oddych mať malý domček, a starať sa oň, pre iných možnosť pestovať zeleninu, ovocie a kvety. Pre niektorých je to príležitosť jednoducho oddýchnuť si na svojom kúsku prírody, pre iných možnosť venovať sa tam krajinárskemu dizajnu, pre ďalších možnosť postaviť si vlastnú saunu. Pre niektorých je to celoročné miesto na bývanie. V našom prípade je to skôr taká chata u rodičov, kde sa venujeme tvorivým činnostiam. Môžeme tam aj sadiť kvety. Máme tam veľa kvetov, zeleniny a ovocia, maľujeme a šijeme.

Draxler: A pracujete aj na záhrade? 

Zacharovová: No, nemôžem povedať, že pracujem na záhrade, ale kvetiny sadím. Veľmi ma to baví.

Draxler: Čiže vám neprekáža pracovať s pôdou? 

Zacharovová: Samozrejme, že neprekáža. Všetko, čo máme na pozemku, sme zasadili my – mama s otcom, ja s manželom a moja dcéra. 

Draxler: Čítate knihy? Kto je váš obľúbený spisovateľ?

Zacharovová: No, nemôžem povedať, že mám jedného obľúbeného spisovateľa. 

Draxler: Skôr klasika alebo súčasná literatúra?

Zacharovová: Hlavnou knihou života je samozrejme Biblia. Všetko ostatné je len odvodeninou. A aby sme literatúru skutočne a naozaj pochopili, aby sme sa v nej mohli zorientovať, je samozrejme potrebné najprv sa nechať preniknúť Bibliou. Bezpochyby. Potom sa ti otvorí Dostojevskij, inak potom už vnímaš aj Puškina, so všetkou jeho hĺbkou, so všetkou jeho neuveriteľnou šírkou. To isté ostatní svetoví autori. Vidíš ich inak. A aj geopolitiku. 

Draxler: No, ešte jedna posledná otázka. Aké je vaše obľúbené jedlo? Alebo aká je vaša obľúbená kuchyňa?

Zacharovová: Viete, samozrejme, vyrastala som v Číne a zdá sa mi, že veľa vecí sa vo mne utvrdilo ako zvyk vďaka tomu, ako som to vnímala ako dieťa. Mám rada čínske jedlo, je dosť zdravé a pestré. Mám rada sladké, ale nie príliš sladké. Sladké, ale ale bolo v hlavnom chode, špeciálne kyslo-sladké. Práve túto kombináciu. A viete, proste neboli možnosti ani sa stravovať inak, pretože sme prišli, keď v Číne nebola taká rozmanitosť, všetko bolo dosť skromné, ale tradičné jedlo bolo. 

Rada aj sama varím. Nemôžem povedať, že varím dobre. Nemám na to príležitosť, lebo na dobré varenie je predsa len potrebný čas, ale mám to rada. To znamená, že rada prestieram stôl a rada ho prestieram v rodinnom kruhu, aby sa na tom všetci podieľali. A chutí mi naše jedlo. Samozrejme, mám rada kaukazské jedlo, aj keď, vlastne, to považujeme už akoby za súčasť nášho vlastného. Pre nás je šašlik už tiež naše tradičné jedlo. A naše koláče. Také tie tradičné, z kapusty, s hubami a lesným ovocím.

Draxler: No čo iné povedať na záver, ako to, bolo to veľmi zaujímavé. Ďakujem vám, a prajem vám veľa úspechov vo vašej práci.

Zacharovová: Ďakujem.

Zdroj: ereport.sk / InfoVojna