Čo by musel prokurátor do žaloby napísať, aby súd mohol uvažovať nad tým, že Daniel Bombic spáchal zločin ohovárania?
Do skutku by musel dať možný následok, ktorý poškodenej mohol reálne hroziť. Uvediem iný príklad: máme umelú inteligenciu, prostredníctvom nej vyprodukujeme nejaké fotky, na ktorých ste akože s milencom. Tieto podhodíme vášmu mužovi, ktorý to začne preverovať, lebo tomu uverí. To znamená, že to poškodí alebo môže reálne poškodiť vaše manželstvo. A to je ten možný následok, ktorý je potrebné naformulovať v skutku. Ale v prípade pani Hanzelovej prokurátor v obžalobe uviedol len to, čo Daniel Bombic o nej povedal, ale nevymedzil, prečo by to malo byť trestné. A práve v tom je problém a nepochopenie trestného činu ohovárania.

Nechápe ho ani prokurátor?
Pán prokurátor sa vyjadril, že následok nemusí nastať, že stačí, keď hrozí. Ale to sporné nie je.

Takže prokurátor hrozbu nevymedzil?
Nie.

A v tom bol problém?
Áno. To, že na naplnenie trestného činu ohovárania postačuje len hrozba vzniku možného následku, neznamená, že ho prokurátor nemá alebo nemusí vymedziť v skutku, pre ktorý podáva obžalobu. Hrozba vzniku následku alebo vznik následku sa musí vyjadriť konkrétne, nie všeobecne.

Ako konkrétne mohol prokurátor hrozbu vymedziť?
Napríklad mohol uviesť, že hrozilo, že manžel, zamestnávateľ, čitatelia tým nepravdivým údajom uveria, a to v takej miere, že by mala pani Hanzelová ohrozené manželstvo, zamestnanie, alebo že hrozilo, že by vydavateľstvo, v ktorom pracuje, prišlo o sponzorov a podobne. Keby toto alebo niečo obdobné uviedol prokurátor v skutku, mohli by sme sa baviť o tom, že to napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu ohovárania.

Podľa Denníka N ste svojím rozhodnutím povedali, že pokiaľ sa s novinárkou nerozvedie jej manžel a nevyhodia ju z práce, tak sa nič strašné nestalo. Skutočne sa nič strašné nestalo? Nepoňal súd túto vec príliš formalisticky?
Toto je typické zjednodušenie a vyplýva z neznalosti znenia skutkovej podstaty trestného činu ohovárania. Túto skutkovú podstatu formuluje zákonodarca a nie súd. Súd je ňou viazaný, a ak nie sú v žalovanom skutku popísané všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania, nie je možné uznať obžalovaného za vinného. Už som uviedol, že na jej naplnenie nestačí len to, že prokurátor popíše v skutku, čo bolo povedané, ak neuvedie v skutku, prečo by to malo byť trestné. Následok pritom nemusí nastať, ale musí aspoň reálne hroziť.

Za jeden z dôsledkov konania Daniela Bombica poniektorí považujú to, že zamestnávateľ platil pani Hanzelovej právnikov.
Ešte raz, ani toto nebolo uvedené v skutku. A po ďalšie, je to spôsob bránenia sa voči niekomu, voči niečomu. To znamená, že zamestnávateľ Danielovi Bombicovi neveril. Práve naopak, v rámci trestného konania platil právnikov a v takom prípade nemožno hovoriť o tom, že platenie právnikov je poškodenie samotnej pani Hanzelovej.

V rozhodnutí ste okrem iného skonštatovali, že Bombicovi nešlo o vecnú kritiku poškodenej ako novinárky či jej práce, ale išlo len o jej opakované vulgárne a lživé dehonestovanie a urážanie vo verejnom priestore. Bombicove výroky ste zároveň označili aj za hlúpe s tým, že hlúposť a klamstvo nie sú trestnoprávne postihnuteľné. V tejto súvislosti ste naznačili, že Zuzana Kovačič Hanzelová môže podať civilnú žalobu. Aký je rozdiel medzi trestným a civilným súdom? Prečo by mohla byť v civilnom konaní úspešnejšia?
Tie výroky obžalovaného o poškodenej sme označili za také, ktoré nespadajú pod ochranu slobody prejavu. Čo však samo osebe nestačí na trestnoprávny postih. Povedali sme, že by mohli byť protiprávne, a preto by mohli byť predmetom priestupkového konania. Ochranu by vám však mali poskytovať najskôr iné oblasti práva, ako napríklad v tomto prípade civilné právo. Až tie najzávažnejšie porušenia zákona by sa mali riešiť v rámci trestného konania. Preto napríklad aj trestný čin ohovárania je postavený tak, že nestačí nepravdivý výrok len uviesť, ako sa mylne domnievajú niektorí novinári, ale je potrebné, aby bol ten nepravdivý údaj spôsobilý vás nejako poškodiť. V civilnom konaní to tak úplne nie je.

Ako je to v civilnom konaní?
Tam stačí, že vás niekto verejne osočí, že o vás povie klamstvo, a vy sa následne môžete v civilnom konaní domáhať ochrany dobrého mena alebo povesti a žiadať odškodnenie. Práve civilné konanie je primárne určené na poskytovanie ochrany voči osobám, ktoré svojimi lživými, urážlivými výrokmi môžu zasahovať do dobrého mena či povesti ohovorenej osoby.

„Je pre mňa ťažko predstaviteľné, že by sudca Šamko skúmal tento prípad rovnako, keby sa niečo podobné dialo jemu alebo jeho blízkym,“ reagovala na rozhodnutie vášho senátu Zuzana Kovačič Hanzelová. Skúmali by ste rovnako? Nevnímali by ste to citlivejšie?
Možno to pani Hanzelovú prekvapí, ale aj sudcom chodia rôzne vulgárne či osočujúce maily a sú často zamerané aj na ich rodiny. Ja nie som výnimkou. Počas svojej praxe som dostal množstvo vulgárnych mailov či mailov, kde boli uvedené klamstvá, respektíve mailov, kde boli naznačované aj možné vyhrážky. Rôzne klamstvá sa o mne povedali aj verejne. Už som to spomínal, nejaké pobúrené maily či komentáre som dostal aj po rozhodnutí, o ktorom sa rozprávame. Nemôžem ich brať do úvahy. A už vôbec nemôžem nikoho uznať za vinného zo skutku, ktorý nevykazuje všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, len preto, že poškodená je novinárka a ak tak neurobím, možno dostanem pobúrené či výhražné maily jej priaznivcov.

Zuzana Kovačič Hanzelová avizovala, že sa v tejto veci pripravujú ďalšie podania. Aké možnosti ešte má?
Môže sa obrátiť na Ústavný súd, ktorý má však obmedzené možnosti, keďže nie je všeobecným, skutkovým súdom. Ale niekedy sa Ústavný súd vyjadrí aj k výkladu znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, čo môže byť pre trestné právo prínosné.

Pred pár dňami sa na Slovensku konalo referendum, v rámci ktorého sa mohli voliči vyjadriť k otázke, či sú za znovuobnovenie činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP). Má podľa vášho názoru bežná verejnosť rozhodovať a takýchto veciach?
Nevidím žiadnu zásadnú prekážku, prečo by sa o takejto otázke nemohlo konať referendum.

Zúčastnili ste sa na tomto všeľudovom hlasovaní?
Nie, nezúčastnil som sa.

Pýtam sa preto, že v minulosti ste patrili medzi najväčších kritikov Úradu špeciálnej prokuratúry. Čo vám na ňom prekážalo?
Prekážal mi spôsob fungovania ÚŠP, ktorý rozhodoval v prvom stupni a zároveň rozhodoval aj o sťažnostiach voči svojim rozhodnutiam. Znamená to, že o opravných prostriedkoch sa rozhodovalo v podstate na tej istej chodbe s výnimkou generálneho prokurátora, ktorý mohol však až právoplatné rozhodnutia ÚŠP zvrátiť konaním v zmysle známeho para­grafu 363. Takto to fungovať určite nemalo. 

Ako to funguje v systéme, nazvime to, klasických prokuratúr?
Normálne to funguje tak, že napadnuté rozhodnutie prokurátora okresnej prokuratúry skúma prokurátor krajskej prokuratúry, čiže úplne iná zložka. No a na ÚŠP sa v podstate kontrolovali sami medzi sebou. Úrad špeciálnej prokuratúry bol podľa mňa v tomto smere anomáliou.

Prácu prokurátorov ÚŠP kontroloval ich nadriadený špeciálny prokurátor.
Áno, ale nie som si istý, či sa to dalo nazvať kontrolou.

Prečo?
Je to, akoby o odvolaní proti rozsudku okresného súdu nerozhodoval krajský súd, ale predseda okresného súdu, ktorý rozsudok vydal. Už na prvý pohľad to nepôsobí nezaujato. Skôr možno očakávať potvrdenie rozhodnutia než jeho nestranné preskúmanie. Pokiaľ išlo o ÚŠP, v istom období sa tam vyformovala skupina ľudí, ktorí nielenže pracovali takpovediac na jednej chodbe, ale sa aj navzájom kamarátili, mali rovnaké názory. O to dôležitejšie podľa mňa bolo, aby ich rozhodnutia boli preskúmané niekým iným než vlastným šéfom, ktorý bol jedným z nich. ÚŠP však bol prvostupňovou aj druhostupňovou prokuratúrou, teda všetko v jednom. Až do právoplatnosti rozhodnutia absolútne mimo vonkajšej kontroly.

Ale sám ste už spomenuli, že zasiahnuť ešte mohol generálny prokurátor cez paragraf 363.
Mohol, čo aj robil, ale len vo vzťahu k už právoplatným rozhodnutiam, za to sa však stával terčom značnej kritiky ÚŠP. Len čo im generálna prokuratúra zrušila nejaké rozhodnutie, okamžite zvolávali tlačové besedy a sťažovali sa. To je podobné, ako keby Najvyšší súd zrušil v dovolacom konaní nejaké moje rozhodnutie a ja by som robil tlačovú konferenciu a kritizoval Najvyšší súd, že čo si to dovolil. Aj na tom bolo vidieť, aký to bol nezdravý systém. Úrad špeciálnej prokuratúry bol úplne odtrhnutý od toho, ako by to malo normálne fungovať. Zašlo to až tak ďaleko, že ÚŠP úmyselne nerozhodoval o sťažnostiach obvinených proti uzneseniam o vznesení obvinenia.

Prečo to robili?
Aby sa uznesenie nestalo právoplatným a nemohol ho generálny prokurátor preskúmať. Sťažnosti sa rozhodovali až tesne pred skončením vyšetrovania s tým, že sa hneď podala obžaloba, a generálny prokurátor tak bol úplne vylúčený z rozhodovania. Jediné možné riešenie podľa mňa preto bolo ÚŠP zrušiť.

Takto nastavený systém však fungoval dlhé roky. V minulosti vám to neprekážalo?
Za seba môžem povedať, že sa mi to nikdy nepáčilo. Podľa mňa to bol antisystémový prvok.

Pri hodnotení práce ÚŠP ste verejne použili aj slovo hanba.
Urobil som tak v súvislosti s kauzami Búrka a Víchrica, v rámci ktorých bolo v roku 2020 za značnej mediálnej pozornosti zadržaných niekoľko sudcov. Prokurátori ÚŠP tieto prípady dozorovali, vznášali v nich obvinenia, a to aj bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, čo aktuálne vo svojich rozhodnutiach o zastavení trestného stíhania priznávajú samotní prokurátori. Napríklad že bolo vznesené obvinenie len na dôkaze z počutia a nič iné sa nezistilo a podobne. Aj na týchto kauzách vidno, že ÚŠP často chýbala odborná kvalita.

Obvinenia v uvedených kauzách vznášali aj na základe výpovedí kajúcnikov.
To, že vám niečo povie kajúcnik, je v poriadku, ale vy nemôžete len na základe jeho výpovede vzniesť obvinenie bez toho, aby ste tieto tvrdenia nijako nepreverili. Ale oni jednoducho nechali kajúcnika v kauze Búrka a Víchrica vyrozprávať sa a narozprávané a neoverené skutky dali do uznesenia o vznesení obvinenia, zadržali obvinených a čakali, kým sa priznajú vo väzbe. To bolo celé vyšetrovanie.

Ako to má teda vyzerať podľa správnosti?
Polícia pod dozorom prokurátora musí všetko, čo narozpráva kajúcnik alebo ktokoľvek, kto príde podať trestné oznámenie, preveriť, overiť a až následne, keď z toho niečo relevantné zistí, môže vzniesť obvinenie. Ale oni proste išli na to hurá systémom.

Je v poriadku, že za to nenesú žiadnu zodpovednosť?
Mne osobne sa nepáči, že za to nenesú zodpovednosť, lebo tam zničili kopu ľudí, kopa ľudí bola vo väzbe a teraz po rokoch sa v kauzách Búrka a Víchrica zastavuje trestné stíhanie a oslobodzuje sa. Prokurátori dokonca priznávajú, že všetko bolo postavené len na dôkaze z počutia, že ani ten kajúcnik vlastne nič nevidel, že počul nanajvýš klebetu, ktorú potom vyrozprával polícii, a na základe tejto klebety boli obvinení konkrétni ľudia. Títo ľudia môžu teraz žiadať náhradu škody, ktorú im vyplatí štát. A toto je obraz toho elitného Úradu špeciálnej prokuratúry. Takto viesť trestné stíhania som za 26 rokov, čo pôsobím v tejto oblasti, dovtedy nikdy nevidel. Nikdy som nevidel, že by niekto neoveroval informácie a obvinenie vzniesol len na základe dôkazu z počutia.

ÚŠP presviedčal, že nikdy nevzniesol obvinenie len na základe dôkazu z počutia či len na základe výpovede kajúcnika.
Lenže nebolo to tak, čo dnes, vo svojich rozhodnutiach v kauzách Búrka a Víchrica, priznávajú samotní prokurátori.

Osobne by ste dali ruku do ohňa za sudcov zadržaných v kauzách Búrka a Víchrica?
Nepoznám osobne všetkých sudcov, ktorí boli zadržaní, ale ak aj bolo na obvineniach niečo, čo stálo za pozornosť, tak sa to malo riadne preverovať, zisťovať, získavať dôkazy a nie ísť s bubnom na zajace. Všetko sa však skontaminovalo absolútne neodborným a neprofesionálnym vedením vyšetrovania pod dozorom ÚŠP.

Bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková sa nedávno aj v súvislosti s kauzami Búrka a Víchrica verejne vyjadrila, že sa na Slovenku nadmieru nad­užíva pojem prezumpcia neviny. Sú takéto vyjadrenia verejných činiteľov v poriadku?
Absolútne nie.

Prečo?
Prezumpcia neviny je základným pilierom trestného práva. Pani Kolíková hovorí, že aj keď vás súd oslobodí pre nedostatok dôkazov, neznamená to, že ste sa skutku nedopustili. Podľa mňa je to však veľmi nebezpečné. Prezumpcia neviny platí v každom právnom štáte na svete. Je založená na tom, že ak sa štátu nepodarí človeku preukázať vinu pred súdom, musí sa na neho nazerať tak, akoby bol nevinný. Rozdeľovať to tak, že áno, právne ste nevinní, ale morálne a spoločensky ste v podstate vinní, považujem za rozvrat trestného práva. Nedokázaná vina má tie isté dôsledky ako dokázaná nevina. Tvrdiť niečo iné je civilizačne krokom späť.

Zdroj: plus7dni.sk / InfoVojna