Eduard Chmelár: Lasica aj Vášáryová podpísali Antichartu, za čo sa na rozdiel od Karla Gotta nikdy neospravedlnili. Tak prečo tu teraz všetci kopete do Banáša? Kto si ešte nekopol do neho, nech sa hlási u súdruha Žinčicu
27.10.2026 20:20
KTO SI EŠTE NEKOPOL DO BANÁŠA, NECH SA HLÁSI U SÚDRUHA ŽINČICU
Jeden bulvárny denník do mňa niekoľko dní dobiedzal, aby som sa vyjadril ku "kauze Banáš", lebo to bol môj priateľ. Stroho som mu odvetil, že necítim potrebu sa k tomu vyjadrovať, že Jozef je stále môj priateľ, lebo ja si priateľov nevyberám podľa spoločenskej atmosféry, ani podľa politických názorov a už vôbec ich neopúšťam vtedy, keď sa im iní otáčajú chrbtom. Po tom, aké obludné rozmery masovej štvanice na človeka nadobudol tento súkromný spor dvoch ľudí, chcem predsa len k celej záležitosti povedať pár slov.
V zdravej spoločnosti jednotlivec chápe, že nie každý problém je jeho problém. Konanie Jozefa Banáša je jeho zodpovednosť, nie dôvod na kolektívne pohoršenie, masové moralizovanie alebo davovú hystériu. Už veľakrát som poukázal na to, že len psychotické diktatúry reagujú na problémy organizovaním masových kampaní za celospoločenské odsúdenie alebo dokonca lynč jednotlivca, na ktorého sa ukáže prstom. Je to odporné, ubíjajúce a rozhodne to neprispieva k prehĺbeniu demokracie a zlepšeniu medziľudských vzťahov.
Jozef Banáš sa postavil k celej záležitosti čelom, ospravedlnil sa a vysvetlil svoju motiváciu, ktorou bolo dobromyseľné rozšírenie myšlienok legendy slovenského humoru, ktoré by nemali ostať zabudnuté a nezverejnené. Ak za celou touto principiálne sa tváriacou debatou nie sú (podobne ako pri projekte Básnenie) len celkom prozaické finančné záujmy, rodina by to mala skôr privítať.
To, že mal Jozef postupovať inak, vie už aj on sám. Ale načo je dobré kopať do človeka, ktorý leží na zemi a ktorý o svojom skutku hovorí s pokorou a ľútosťou?
Prepáčte, ale teraz budem hovoriť ja. Ak tu niekto šíri mýtus o zlom bezcharakternom eštebákovi Banášovi a dobrotivom morálnom hrdinovi Lasicovi, tak skutočnosť je zložitejšia.
Ak rodina zosnulého herca vyťahuje takéto karty, tak jej musím pripomenúť, že ona nám v tomto smere ťažko môže byť vzorom. Tak Milan Lasica ako aj Magda Vášáryová predsa podpísali Antichartu. Vášáryová to zbabelo popiera a Lasica to zľahčoval, že to bola len taká prezenčná listina zo schôdze, čo nie je pravda. Tieto výhovorky signatárov spochybňuje drvivá väčšina historikov. Anticharta nebol len formálny nevinný dokument. Na jej základe boli prenasledované, šikanované a väznené stovky ľudí.
Lasica a Vášáryová sa na rozdiel od speváka Karla Gotta či hudobníka Michala Prokopa za svoj čin nikdy neospravedlnili. Kompromitovali sa s režimom, aby si zachránili svoje kariéry. Napriek tomu pani Vášáryová nemá ani toľko hanby, aby mlčala. Naopak, vykresľuje sa ako komunistickým režimom prenasledovaná herečka. Joj, tak veľmi trpela, že ju obsadili do viac ako stovky televíznych, desiatok divadelných a filmových postáv. Tak veľmi jej ubližovali, až jej normalizačný minister Válek po schválení Sekretariátom ÚV KSS udelil titul zaslúžilej umelkyne. Súdny človek by sa cítil trápne.
Ja tieto veci neriešim, nič im nezazlievam, každý žil, ako vedel a vládal, ale akým právom sa nad niekoho vyvyšujú? Umelcova dcéra Hana Lasicová v jednej reakcii povedala: "Neviem, prečo akurát táto scéna chce vydávať Lasicu. Prečo chce antivax, konšpirátor, rusofil, MAGA obdivovateľ vôbec rozhovory s demokratom, progresívnym Lasicom. Oni nás nechcú, ani my ich nechceme." V tejto arogantnej replike povedala o sebe viac, ako chcela. Presadzovať, že Lasicov odkaz patrí len jednému politickému táboru, je rovnako primitívne ako myslieť si, že Jesenského román Demokrati patrí len tlupe Jara Naďa. Často rozmýšľam nad tým, prečo sa práve takíto ľudia, ktorí si mýlia náš hnev so svojou nenávisťou, nazývajú slušnými, keď stačí tak málo, aby obnažili svoju skutočnú podstatu biednych duší.
Nie, Lasica nebol morálnou autoritou, ani univerzálnym mudrcom, u ktorého nájdeme odpoveď na všetko. To všetko bola póza, do ktorej ho tlačili médiá. Nikto mu už nezoberie pozíciu zakladateľa moderného slovenského humoru, toho láskavého a inteligentného spôsobu žartovania, ktoré sme mali všetci tak veľmi radi. Ale predstava, že majster trpel pri svojej hlúpej žene, je mýtus. Mal veľmi podobné až rovnaké politické názory ako jeho manželka a keď ich z času na čas verejne prezentoval, nebolo v nich nič povznášajúce, naopak, až zarážajúco úzkoprsé a malomeštiacke.
A tak s údivom sledujem, kto všetko sa tu na Banášovi očisťuje. Bezcharakterný konjunkturalista Marián Leško, profitujúci z každého režimu, cíti potrebu zasalutovať, že Milan Lasica vraj Jozefom Banášom pohŕdal.
Vôbec ma neprekvapuje, že práve takí si otvárajú ústa, že práve takí ako prví hádžu kameňom. A keďže davová psychóza sa stupňuje, čakám už len na to, že Banášovo konanie odsúdia kolektívy pracujúcich z bane v Novákoch a z hlinikárne v Žiari nad Hronom... Otrasné.
Volám po človečine. Počujem tu zlostné výkriky, že 38 rokov od Nežnej revolúcie sa tu rozdrapujú eštebáci. Ja zasa tvrdím, že po 38 rokoch by nás už nemali zaujímať ani tak bývalí eštebáci, ale súčasní gauneri, ktorí nám tu vyrástli bez komunistickej minulosti. Malo by nás zaujímať, prečo tento režim nedokázal vybudovať toľko, ako ten predošlý za porovnateľný čas. Malo by nás zaujímať, prečo sa z nás nestali lepší ľudia, prečo sme tak zvlčili, prečo sme tak duchovne upadli, čo už nemôžeme pripísať na vrub komunistom. Každý si po roku 1989 napísal svoj príbeh sám.
Už dávno nedelím ľudí na pravičiarov a ľavičiarov, na konzervatívcov a liberálov, na veriacich a ateistov. Hľadám v človeku ten základ dobra a ľudskosti, ktorý má v sebe každý z nás, no ktorý sme v sebe kruto potlačili. Ako si všimol už Anton Srholec, ktorý ako mladík strávil dva roky tu v Hodoch pri Galante, kde to píšem. Do denníka si presne pred 50 rokmi, v októbri 1976, zapísal toto: "Tuším ani nejestvujú radostní ľudia, len smutné a unavené tváre, a keď začnú rozprávať, tak len ponosy, bolesti a starosti. Ako šedivé jesenné nebo, slnko sa neusmeje, lúčom ťa nepohladí, len leje a leje, a chladné vetry dujú. Všetci tí unavení, čo nesú svoje ťarchy, sú moji priatelia. Nech mám pre vás vždy dvere otvorené, unavení pútnici tohto sveta, ja som váš druh a brat. Vaša tichá bolesť pôsobí vo vás a vo mne ako tajomný liek a ja už viem, že to budú naše najslávnejšie chvíle."
Odpustenie musí prijať rodina Lasicovcov. My by sme mali prijať človeka, ktorý pochybil, s pokorou sa ospravedlnil a svoju osobnú ťarchu i profesijné následky si ponesie sám. Už naozaj stačilo.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
