Nový svet roku 2026: Hegemónia skončila, nastupuje multipolarita. Chápajúce štáty z toho môžu vyťažiť. Kto to bude chcieť popierať, neúprosná realita ho prevalcuje. Ako bude na radikálnu geopolitickú transformáciu reagovať Slovensko?

03.01.2026 10:00

Žijeme obdobie hlbokej zmeny svetového poriadku, keď sa moc presúva medzi civilizačnými priestormi a keď Slovensko prestáva byť perifériou a začína zohrávať úlohu spájajúceho a strategického priestoru celej Európy.

Po roku 1991 sa zdalo, že západný príbeh o „konci dejín a nadvláde liberálneho svetového poriadku“ (Francis Fukuyama) je definitívny. Spojené štáty ostali jedinou superveľmocou, dolár základom svetového finančného systému, NATO bezpečnostnou matricou pre väčšinu Zeme a americké tech firmy postupne ovládli digitálnu infraštruktúru planéty.

V roku 2026 je tento obraz neudržateľný. Kombinácia kríz – finančný kolaps 2008, migračná vlna 2015, pandémia COVID-19, vojna na Ukrajine, energetický šok v Európe, konflikt v Gaze, politické zmeny v USA po roku 2024, vzostup BRICS+ a sebavedomého globálneho Juhu – ukončila unipolárny moment.

Svet dnes nevyzerá ako pyramída s Washingtonom na vrchole, ale ako mozaika civilizačných blokov, ktoré majú vlastné jadrové dáždniky, technologické platformy, komoditné zázemia a integračné organizácie.

Text pracuje s civilizačno-geopolitickým rámcom (Huntington + multipolárna realita 21. storočia), nie s právno-štátocentrickým modelom.

I. Deväť civilizácií a nová mapa moci

1. Americká civilizácia – Anglosféra a dolárový systém

Jadro „Západu“ tvorí americká civilizácia – anglosaský svet s judeo-kresťanským základom, liberálnym individualizmom a techno-kapitalizmom.

Formálne USA zostávajú podľa Global Firepower armádou č. 1, no z hľadiska bojových skúseností, nasadenia vo vojne vysokej intenzity a moderných zbraňových systémov mnohé vojenské analýzy považujú Ruskú federáciu za de facto najsilnejšiu pozemnú armádu sveta.

Stále však majú najväčší obranný rozpočet, globálnu sieť základní, plnú námornú a vzdušnú projekciu a rozvíjajú vesmírne aj kybernetické kapacity. V roku 2026 sústredia politickú a vojenskú pozornosť na:

• udržanie prvenstva v Indo-Pacifiku proti Číne,
• obmedzenie ruskej moci v Európe (Ukrajina, Arktída),
• kontrolu nad kľúčovými digitálnymi a finančnými platformami.

USA sú jadrom G7 aj širšieho bloku G7+, kde okrem klasických členov sedia aj najbližší spojenci.

Veľká Británia zostáva hlavným jadrovým a spravodajským spojencom USA v Európe (jadrový arzenál ~225 hlavíc). Po Brexite funguje ako samostatný anglosaský pól, ktorý je síce mimo EÚ, ale hlboko v bezpečnostných štruktúrach NATO a v spravodajskej aliancii Five Eyes.

Kanada spája dve kľúčové role:
– surovinovú (ropa, plyn, urán, drevo, voda),
– bezpečnostnú – ako polárny štát je spolu s USA pilierom obrannej architektúry v Arktíde proti ruskej expanzii.

Austrália je tichomorským pilierom Anglosféry. Cez pakt AUKUS buduje flotilu jadrových ponoriek a pokročilých senzorových a raketových systémov, aby odstrašila Čínu v Indo-Pacifiku.

Izrael je technologický predvoj – kybernetika, drony, AI, raketová obrana – a judeo-kresťanský pilier tohto bloku na Blízkom východe. Jadrový arzenál (~90 hlavíc) síce formálne nepriznáva, ale západné analýzy ho považujú za etablovaného člena jadrového klubu.

Južná Kórea je armádou v top 5–10 svetových rebríčkov, patriacou formálne do Ázie, ale strategicky je začlenená v americkom bezpečnostnom systéme – základne USA, protiraketová obrana, spoločné velenie.

Strategickí spojenci mimo jadra:

• Japonsko (vlastná civilizácia, ale pevne viazané v bezpečnosti na USA),
• Mexiko (USMCA – priemyselný a logistický predĺžený pás USA),
• Argentína, ktorá sa po nástupe libertariánskeho vedenia približuje k USA, odmietla vstup do BRICS a zvažuje dolárizáciu.

Táto civilizácia ovláda dolárový systém, inštitúcie ako MMF a Svetová banka a americké Big Tech firmy – to je stále jej najväčší zdroj moci.

2. Pravoslávna civilizácia – eurázijské jadro a Arktída

Pravoslávna civilizácia má jadro v Rusku. Ide o civilizačný štát, ktorý spája:

• pravoslávnu tradíciu a konzervatívne hodnoty,
• imperiálne dedičstvo cárskeho Ruska a ZSSR,
• kontrolu severu Eurázie a prístup k Arktíde.

Podľa Global Firepower je Rusko armáda č. 2 na svete, tesne za USA a pred Čínou. Z hľadiska skúseností s vysokointenzívnou vojnou a nasadením moderných systémov (hypersonické zbrane, elektronický boj, pásové raketové systémy) ho však mnohí analytici považujú za de facto najsilnejšiu pozemnú armádu sveta.

V jadrovom klube má Rusko najväčší arzenál, odhadom okolo 4 300–5 500 hlavíc (rozdiely sú podľa zdroja a započítania vyradených hlavíc).

Kľúčová je jeho pozícia v Arktíde:

• najväčšia flotila jadrových ľadoborcov,
• vojenské základne a radarové siete na severe,
• kontrola Severnej morskej cesty, ktorá extrémne skracuje trasy medzi Áziou a Európou.

Civilizačná a vojenská os Ruska:

• Bielorusko – de facto integrované do ruského bezpečnostného priestoru; v roku 2025/2026 Rusko v Bielorusku rozmiestňuje nové hypersonické jadrové systémy Orešnik.
• Irán – šíitska revolučná mocnosť, partner Ruska v raketovej technike, dronoch a energetike; člen BRICS+.
• Severná Kórea – jadrový štát, ktorého arzenál (~50 hlavíc) a delostrelecká výroba slúžia Rusku ako dôležitý zdroj munície a technológií.

Pravoslávna civilizácia sa definuje ako protipól liberálneho Západu a tlačí koncept multipolárneho poriadku, kde má každý civilizačný štát vlastnú sféru vplyvu.

3. Čínska civilizácia – konfuciánsky štát a výrobná fabrika sveta

Čína je lídrom čínskej/konfuciánskej civilizácie. Oficiálne je armádou č. 3 na svete, no v priemyselnom a demografickom meradle je svetovou jednotkou.

Buduje:

• paralelný finančný systém v rámci BRICS+ a bilaterálnych swapov,
• obchodný super-blok RCEP, ktorý zahŕňa ASEAN, Čínu, Japonsko, Kóreu, Austráliu a Nový Zéland – najväčšia obchodná zóna planéty,
• infraštruktúrny program Pás a cesta (Belt and Road Initiative BRI alebo tiež Nová hodvábna cesta) – železnice, prístavy, cesty a energetika v Ázii, Afrike, Latinskej Amerike a čiastočne Európe.

V jadre civilizácie sú:

• Čína – jadrová mocnosť, ktorej arzenál rastie (okolo 600 hlavíc v roku 2025) a podľa SIPRI najrýchlejšie rozširuje svoje sily.
• Taiwan – civilizačne aj podľa medzinárodného práva súčasť Číny (USA to nerozporujú), geopoliticky pod bezpečnostným dáždnikom USA, technologicky kritický: TSMC a ďalšie firmy držia de facto monopol na najpokročilejšie čipy (3–5 nm) pre AI, vojenské systémy a špičkovú elektroniku.
• Severná Kórea – satelit Pekingu v oblasti prežitia režimu (energetika, potraviny), ale vojensky čoraz viac previazaný s Ruskom.
• Vietnam – civilizačne a historicky v napätom vzťahu k Číne, no ekonomicky sa zapája do čínskych reťazcov; zároveň prijíma americkú vojenskú prítomnosť a kupuje zbrane od Ruska.

Čínska civilizácia kombinuje štátocentrizmus, digitálnu kontrolu a export infraštruktúry. Peking si buduje ekonomicko-politický okruh štátov, ktoré sú hlboko zapojené do čínskych dodávateľských, finančných a infraštruktúrnych reťazcov: od Laos–Kambodža cez Pakistan po Afriku.

4. Európska civilizácia – medzi Atlantikom a Euráziou

Európska civilizácia je postavená na rímskom práve, kresťanskej kultúre (katolíckej aj protestantskej) a sociálnom modeli „štátu blahobytu“. Politickým nositeľom je EÚ, bezpečnostným NATO – no záujmy EÚ a NATO nie sú vždy identické.

Kľúčové mocnosti:

• Francúzsko – jadrový garant Európy (~290 hlavíc), člen G7 a G20, armáda v top 10. Politicky tlačí myšlienku strategickej autonómie – Európa má byť schopná konať nezávisle od USA. Historicky katolícka a najsuverénnejšie konajúca krajina Európy.
• Nemecko – ekonomický motor EÚ. Po roku 2022 výrazne zvyšuje výdavky na obranu, buduje obranný priemysel a infraštruktúru, ale zostáva jadrovo závislé od amerického dáždnika. Po druhej svetovej vojne je suverenita historicky protestanskej krajiny len formálna, reálne ide o protektorátnu demokraciu. Na území Nemecka sa nachádza najväčšia vojenská základňa USA v Európe a americké jadrové zbrane.
• Taliansko – katolícke jadro (Vatikán), moderné námorníctvo v Stredomorí, armáda v top 10. Aj v prípade Talianska ide len o formálne suverénnu krajinu. Podobne ako Nemecko je aj Taliansko v skutočnosti protektorátnou demokraciou s viacerými veľkými americkými vojenskými základňami a prítomnosťou amerických jadrových zbraní.
• Poľsko – buduje najväčšiu konvenčnú pozemnú armádu v EÚ a stáva sa kľúčovým nárazníkom medzi Ruskom a zvyškom Európy; je dobrovoľným najvernejším spojencom USA na kontinente.

Stredná Európa a V4

Stredná Európa a Visegrád (V4) – Poľsko, Maďarsko, Česko, Slovensko – sú politickým bojiskom dvoch vízií:

• atlantistická – tvrdé väzby na NATO, podporovanie americkej prítomnosti, tvrdý postoj k Rusku,
• suverenistická/multipolárna – dôraz na národnú politiku, otváranie sa smerom k Rusku, Číne a globálnemu Juhu.

Rakúsko – formálne neutrálny štát EÚ, ktorý funguje ako most medzi nemeckým jadrom, V4 a Balkánom. Viedeň je historické centrum habsburského priestoru a dodnes sídlo kľúčových medzinárodných inštitúcií (OSN, OSCE/OBSE, IAEA, OPEC/OFID), čo z Rakúska robí dôležitý diplomatický a bezpečnostný uzol.

Zároveň platí, že Viedeň a Bratislava sú najbližšie položené hlavné mestá na svete, prepojené ekonomickým a dopravným koridorom, ktorý môže byť jadrom širšieho stredoeurópskeho megaregiónu Centrope (Viedeň–Bratislava–Brno–Győr).

Tento priestor má potenciál stať sa strategickým logistickým, priemyselným, energetickým a inovačným uzlom medzi nemeckou ekonomikou, visegrádskym priestorom a Balkánom – s Dunajom ako prirodzenou osou, ktorá spája západnú a východnú Európu.

V4: od ambície k obmedzenej platforme

Visegrád bol po roku 2015 vnímaný ako alternatívne mocenské jadro EÚ, schopné presadzovať spoločné záujmy strednej Európy. V roku 2026 však jeho potenciál výrazne oslabuje.

Hlavným dôvodom je strategický posun Poľska:

• Poľsko buduje najsilnejšiu pozemnú armádu v EÚ, chce byť regionálnou veľmocou a
• čoraz viac sa zaraduje do severoeurópskeho bezpečnostného priestoru – spolupráca s Fínskom, Švédskom, pobaltskými štátmi a NATO na severe.

Ideologicky aj bezpečnostne sa približuje ku krajinám, ktoré presadzujú radikálne protiruské nastavenie a orientáciu na USA ako kľúčový zdroj odstrašovania.

Výsledkom je, že V4 sa stáva funkčnou len v úzkom okruhu tém (kultúrno-hodnotové otázky, migračná politika, niektoré sociálne a regionálne agendy), zatiaľ čo v kľúčových geopolitických otázkach sa jej vnútorné línie rozchádzajú.

Habsburský priestor ako reálnejšia budúcnosť strednej Európy

Naopak, čoraz výraznejšie sa formuje neformálny geopriestor nástupníckych štátov bývalej habsburskej monarchie:

• Rakúsko,
• Slovensko,
• Česko,
• Maďarsko,
• časť Chorvátska a Slovinsko,
• s prirodzeným presahom na sever Talianska a západ Balkánu.

Tieto krajiny zdieľajú:

• podobný historický vývoj,
• príbuznú administratívno-právnu tradíciu,
• komplementárne ekonomiky,
• a často aj striedmejší, pragmatickejší pohľad na vzťahy s Ruskom než radikálny severoeurópsky bezpečnostný blok.

Práve tu sa môže formovať alternatívna stredoeurópska os, ktorá uvažuje v dlhšom časovom horizonte o:

• autonómnejšej európskej bezpečnostnej architektúre,
• vyvažovaní vzťahov medzi USA, Ruskom a Čínou,
• a ekonomickej spolupráci smerom na juh (Balkán) a východ (Eurázia).

Centrope – Viedeň, Bratislava, Brno a Győr – tak môže byť zárodkom moderného stredoeurópskeho makroregiónu, ktorý nadväzuje na historický habsburský priestor, ale premieta ho do logiky 21. storočia: logistika, priemysel, energetické prepojenia, inovácia, metropolitná integrácia.

Balkán

Balkán ostáva geopolitickou „zapaľovacou šnúrou“ Európy:

• Srbsko – pravoslávny štát so silným historickým vzťahom k Rusku, otvorený čínskym investíciám a zároveň kandidat EÚ.
• Kosovo – čiastočne uznaný štát pod silným vplyvom USA a NATO. Kosovo je domovom základne Camp Bondsteel, ktorá je kľúčovou americkou / NATO infraštruktúrou v regióne Balkánu.
• Spory okolo Kosova, Bosny či Macedónska sú latentnou slabinou európskej bezpečnosti – pri eskalácii veľmocenskej rivality sú to prvé miesta, kde môže vzniknúť kríza.

Európa sa v roku 2026 nachádza medzi Atlantikom a Euráziou: ekonomicky je stále silno prepojená s USA a zároveň závislá od dovozu z Číny, energeticky zostáva vo veľkej miere importnou ekonomikou a geopoliticky je vnútorne rozštiepená medzi transatlantickú orientáciu a snahy o strategickú autonómiu. Nachádza sa na civilizačnej križovatke — ak zostane uzamknutá v starej unipolárnej paradigme, stratí schopnosť formovať vlastnú budúcnosť; ak sa však dokáže preformátovať do logiky multipolárneho sveta, môže sa stať plnohodnotným pólom globálnej moci.

5. Islamská civilizácia – sunnitsko-šíitske osi a neoosmanský pivot

Islamský svet je civilizačne jednotný vierou, ale politicky rozštiepený.

Na sunnitskej strane stoja:

• Saudská Arábia – strážca Mekky, ropný gigant a finančný líder Islamu; člen G20 a nový člen BRICS+, balansuje medzi USA (bezpečnosť) a Čínou (ekonomika, ropné kontrakty v jüane).
• Pakistan – jadrová mocnosť (~170 hlavíc), vojenský pilier sunnitského sveta, bezpečnostne prepojený s Čínou proti Indii.
• Indonézia – najľudnatejší moslimský štát, člen G20 a BRICS+, rastúci ekonomický tiger juhovýchodnej Ázie, zároveň kľúčový hráč v nikli a batériových reťazcoch.

Šíítsky pól reprezentuje Irán – regionálna mocnosť, ktorá spája náboženskú revolúciu, raketový a dronový program a strategické partnerstvo s Ruskom. Je hlavným geopolitickým konkurentom Izraela (a tým aj Spojených štátov) na Blízkom východe a prostredníctvom sieťovej podpory spojeneckých štruktúr (Irak, Sýria, Libanon, Jemen) pôsobí ako protiváha západnej prítomnosti v regióne.

Irán patrí medzi najťažšie sankcionované štáty sveta (spolu s Ruskom), čo ešte viac posilňuje jeho anti-západnú orientáciu a civilizačnú sebestačnosť. V jadrovej oblasti sa nachádza veľmi blízko prahového statusu, čo zásadne formuje bezpečnostnú dynamiku v Zálive aj širšom blízkovýchodnom priestore.

Turecko (Turkiye) je osobitný prípad: formálne člen NATO, podľa Global Firepower armáda č. 9 na svete, ale politicky hrá vlastnú neoosmanskú hru – balansuje medzi USA, Ruskom a regionálnymi aktérmi, kontroluje prístupy k Čiernemu moru (Bospor a Dardanelly) a chce rozhodovať o dianí na Balkáne, v Sýrii, Iraku, Kaukaze aj v Stredomorí.

6. Indická civilizácia – hinduistické jadro a strategická autonómia

India je samostatný civilizačný pól:

• armáda č. 4 na svete,
• jadrová mocnosť (~180 hlavíc),
• najľudnatejší štát a tretia najväčšia ekonomika (v PPP už dlhšie v top 3).

Jej doktrína je strategická autonómia:

• v BRICS+ sedí s Ruskom a Čínou pri jednom stole,
• v Quad spolupracuje s USA, Japonskom a Austráliou proti čínskej expanzii v Indo-Pacifiku,
• zároveň si udržiava vlastný jadrový triádový systém a nezávislý zbrojný priemysel.

India nechce byť ani „nový Západ“, ani „čínsky satelit“, ale svoj vlastný civilizačný svet.

7. Latinskoamerická civilizácia – iberský okruh

Latinská Amerika je civilizačne spojená jazykmi a katolíckou tradíciou, ale politicky rozdvojená.

• Brazília – portugalská vetva, člen G20 a BRICS+, environmentálna a poľnohospodárska veľmoc, ktorá tlačí multipolárnu víziu a vedie globálny Juh v klimatických a komoditných otázkach.
• Argentína – španielska vetva, súčasť lithiového trojuholníka (Argentína–Bolívia–Čile), ktorý je jadrom svetovej ponuky lítia pre batérie. Politicky sa v roku 2025–2026 približuje k USA, odmietla vstup do BRICS+ a zvažuje dolárizáciu.
• Mexiko – španielska vetva, ekonomicky a priemyselne pevne napojené na USA cez USMCA, tvorí severoamerický priemyselný a logistický klaster.

Latinská civilizácia tak balancuje medzi americkým vplyvom a multipolárnymi ambíciami.

8. Africká civilizácia – polycentrický kontinent

Afrika nie je „jeden blok“, ale polycentrická civilizácia s viacerými jadrami:

• Juhoafrická republika (JAR) – člen G20 a BRICS+, finančný a priemyselný líder juhu kontinentu.
• Egypt – strážca Suezu, armáda v top 15, politický most medzi Afrikou a arabským svetom; vojensky spolupracuje s USA, energeticky s Ruskom, finančne s monarchiami v Zálive.
• Etiópia – člen BRICS+, symbol historickej nezávislosti (nikdy formálne nekolonizovaná v klasickom zmysle), pravoslávne kresťanstvo a partner Číny v infraštruktúre.
• Nigéria – demografický gigant a ropná veľmoc západnej Afriky,
• Keňa – technologické a bankové centrum východu, digitálne inovácie (mobilné platby, fintech).

O Afriku súperí:

• Západ – cez finančné inštitúcie a bezpečnostné misie,
• Čína – cez úvery, infraštruktúru a ťažbu,
• Rusko – cez zbrane, súkromné vojenské štruktúry a energetiku.

9. Japonská civilizácia – techno-štát pod americkým dáždnikom

Japonsko je svojbytná civilizácia založená na šintoistickej tradícii, konfuciánskej disciplíne a technologickom perfekcionizme. Podľa Global Firepower patrí medzi top 10 armád sveta.

Je:

• pilierom americkej bezpečnostnej architektúry v Indo-Pacifiku,
• špičkou v robotike, automobilovom priemysle, presných strojoch,
• kľúčovým článkom čipového reťazca (litografické stroje, materiály, špeciálne komponenty).

Ekonomicky je hlboko prepojené s Čínou a ASEAN-om, bezpečnostne je pevne ukotvené v systéme USA – ide o model „civilizačnej dvojitej väzby“. Podobne ako Nemecko a Taliansko po druhej svetovej vojne funguje ako „protektorátna demokracia“: formálne suverénny štát, ktorý má vlastné inštitúcie a zahraničnú politiku, no v bezpečnostno-strategických otázkach de facto vykonáva vôľu Washingtonu a je dlhodobo závislý od americkej vojenskej prítomnosti a garancií.

II. Arktída – nový severný oceán geopolitiky

Arktída sa v roku 2026 stáva jedným z najdôležitejších strategických priestorov planéty. Klimatická zmena postupne otvára severné námorné trasy, čím sa mení geopolitická a ekonomická mapa sveta. Región už nie je „bielou prázdnotou“, ale novou hranicou mocenského súperenia veľmocí.

Najvýraznejším aktérom je Ruská federácia:

• disponuje najväčšou flotilou jadrových ľadoborcov na svete,
• buduje sieť vojenských, radarových a logistických základní,
• kontroluje Severnú morskú cestu ako strategický koridor medzi Európou a Áziou.

Arktída má pritom nielen dopravný, ale aj energeticko-komoditný význam:

• nachádzajú sa tu rozsiahle zásoby ropy, plynu a nerastných surovín,
• severné LNG a ťažobné projekty posilňujú energetickú autonómiu Ruska,
• región sa stáva zdrojovým zázemím multipolárneho sveta.

Svoje záujmy tu presadzujú aj ďalší arktickí aktéri:

• USA a Kanada – obrana severných vzdušných a námorných koridorov,
• Nórsko – energetika, LNG a arktická infraštruktúra v rámci NATO,
• Dánsko (Grónsko) – strategický priestor severného Atlantiku.

S postupným otváraním severných trás sa skráti čas lodnej dopravy medzi Európou a Áziou, čo môže v dlhodobom horizonte čiastočne oslabiť význam tradičných južných námorných koridorov.

Arktída je preto v roku 2026 nielen vojenským a energetickým priestorom, ale aj budúcou obchodnou a dopravnou osou planéty — jedným z kľúčových priestorov, kde sa formuje nová multipolárna rovnováha.

III. Digitálne impériá a čipová monarchia

V 20. storočí rozhodovala o moci oceľ, ropa a tanky. V roku 2026 rozhoduje aj kód, dáta a čipy.

Americké digitálne impérium

Blok USA–Anglosféra ovláda:

• Big Tech: Google, Microsoft, Apple, Amazon, Meta, Nvidia,
• cloud a AI – hyperscale dátové centrá, základné modely generatívnej AI,
• operačné systémy – Windows, Android, iOS,
• sociálne siete a reklamný ekosystém,
• globálne platobné systémy – SWIFT, Visa, Mastercard, dolárová clearingová infraštruktúra.

Digitálna moc USA je podporená dolárom ako rezervnou (zatiaľ) menou a schopnosťou uvaliť sankcie na úrovni platobných tokov.

Čínske digitálne impérium

Čína v roku 2026 buduje paralelnú digitálnu civilizáciu so svojimi vlastnými platformami, infraštruktúrou a finančno-technologickými nástrojmi. Ide o rozsiahly technologicko-ekonomický ekosystém, ktorý vytvára alternatívu k americkému Big Tech svetu.

Jeho piliere predstavujú:

• internetový priestor za „Great Firewall“, s vlastnou infraštruktúrou a sieťovou architektúrou,
• domáce platformy a technologické korporácie – Baidu, Alibaba, Tencent, ByteDance (vrátane globálneho fenoménu TikTok),
• fintech a digitálna mena – digitálny jüan, národné platobné a clearingové systémy,
• export technológií a infraštruktúry – 5G siete, dátové centrá, smart-city riešenia, cloud a priemyselný IoT do Afriky, Latinskej Ameriky, Blízkeho východu a Ázie.

Tento ekosystém umožňuje štátom a regiónom diverzifikovať technologické závislosti a vytvárať digitálne prostredia, ktoré sa viac opierajú o čínske štandardy, technologické riešenia a dodávateľské reťazce. To oslabuje dominanciu USA.

Ruská digitálna architektúra (suverenita, nie platformová expanzia)

Rusko buduje vlastnú, menšiu, ale suverénnu digitálnu architektúru – národné platobné systémy (MIR, SPFS), domáce dátové a komunikačné platformy (Yandex, VK ekosystém), kybernetickú infraštruktúru a vojensko-digitálne kapacity. Jeho digitálna sila nie je v globálnych platformách, ale v odolnosti infraštruktúr, kybernetickej bezpečnosti a integrácii digitálu s vojensko-priemyselným komplexom. Ruský model je viac digitálno-vojenský, nie civilno-spotrebiteľský.

Čipový trojuholník

Svet čipov má tri kľúčové vrcholy:

• Taiwan (TSMC) – svetový líder (de facto monopol) v najpokročilejších výrobných procesoch (3–5 nm a menej). Bez TSMC by sa zastavili high-end procesory pre AI, servery, smartfóny a zbraňové systémy.
• Južná Kórea (Samsung, SK Hynix) – dominancia v pamäťových čipoch a silná pozícia v logike.
• Japonsko – špecializované materiály, litografické stroje, optika, presná technika.

Kto by získal kontrolu nad týmto trojuholníkom, získal by digitálne srdce planéty. Preto je geopolitika okolo Taiwanu, Kórey a Japonska jednou z najnebezpečnejších.

IV. Energetická a komoditná mapa: lítium, nikel, kobalt, vzácne zeminy

Energetická a technologická transformácia stojí na komoditách modernej doby.

• Ropa a plyn – Rusko, USA, Saudská Arábia, Irán, Irak, Emiráty, Nigéria, Brazília. Kto drží tieto kohútiky, má stále obrovskú páku na ceny a na energetickú bezpečnosť.
• Lítium – tzv. lithiový trojuholník (Argentína–Bolívia–Čile) + Austrália. Tento trojuholník je kľúčom k batériám pre elektromobily, úložiská energie a elektroniku.
• Nikel – Indonézia, ktorá zakázala vývoz nespracovaného niklu a núti firmy budovať batériové fabriky na svojom území.
• Kobalt – DR Kongo, kde sú veľmi silne prítomné čínske ťažobné firmy a rafinérie.
• Vzácne zeminy, gallium, germanium – Čína má dominantný podiel na spracovaní a už preukázala ochotu obmedziť export ako politickú zbraň.

Energetická vojna už nie je len o ropovodoch a plynovodoch, ale o celé reťazce: baňa– rafinéria – komponent – čip – finálny produkt. Kto ovláda tento reťazec, ovláda tempo „zelenej“ aj vojenskej modernizácie.

V. Jadrová mapa: deväť štátov, tisíce hlavíc

Na vrchu tejto multipolárnej štruktúry stojí jadrová rovnováha.

Podľa SIPRI a ďalších zdrojov malo deväť jadrovo vyzbrojených štátov na začiatku roku 2024–2025 dokopy približne 12 100–12 400 jadrových hlavíc.

Rozdelenie podľa najnovších odhadov:

• Rusko – približne 4 300–4 600 hlavíc v aktívnych a skladovaných zásobách, celkovo najväčší arzenál na svete.
• USA – približne 3 700–5 100 hlavíc; spolu s Ruskom držia okolo 90 % svetového arzenálu.
• Čína – ~600 hlavíc s najrýchlejším rastom arzenálu.
• Francúzsko – ~290, Spojené kráľovstvo – ~225.
• India – ~180, Pakistan – ~170, v logike vzájomného odstrašenia.
• Izrael – ~90, Severná Kórea – ~50.

SIPRI upozorňuje, že redukcia počtu hlavíc sa prakticky zastavila a všetky jadrové štáty svoje arzenály modernizujú.

VI. Nové jadrové preteky: hypersonika a Orešnik

Klasický model jadrového odstrašovania – ICBM, bombardéry, ponorky – sa dopĺňa o nové generácie nosičov:

• hypersonické a kvázi-balistické rakety,
• MIRV hlavice (viacnásobné samostatne navádzateľné),
• kľúčová integrácia kybernetiky, vesmírnych systémov a elektronického boja.

Orešnik – ruský signál pre Západ

Ikonou tejto novej fázy je ruský systém Orešnik:

• hypersonická, jadrovo schopná balistická raketa stredného doletu,
• rýchlosť podľa odhadov > Mach 10,
• dolet 5 000 – 5 500 km – z územia Ruska alebo Bieloruska pokryje väčšinu Európy a časť územia USA,
• možnosť jadrovej aj konvenčnej hlavice, viacnásobné hlavice.

Podľa ruských tvrdení bola Orešnik prvýkrát bojovo použitá pri útoku na ukrajinské mesto Dnipro v roku 2024; západné zdroje potvrdili, že išlo o nový typ balistickej/hypersonickej strely.

Na konci roku 2025 Moskva oznámila, že Orešnik vstúpil do aktívnej služby v Bielorusku a plánuje rozmiestniť až desať systémov.

Analýzy Reuters a ďalších upozorňujú, že ide o prvý prípad od konca studenej vojny, keď Rusko v takom rozsahu rozmiestňuje potenciálne jadrové nosiče mimo vlastného územia.

Ruské médiá a predstavitelia prezentujú Orešnik ako zbraň, ktorá je „takmer nezachytiteľná“ a v konvenčnej konfigurácii môže mať deštruktívne účinky porovnateľné s menším jadrovým úderom – práve vďaka extrémnej kinetickej energii pri dopade.

Západní experti tieto tvrdenia relativizujú, ale zhodujú sa v jednom: dramaticky skracuje reakčné časy Európy a posúva hranicu medzi jadrovou a konvenčnou eskaláciou.

Orešnik je teda „čerešničkou na torte“ ruského odstrašovacieho mixu:

– Rusko má najväčší počet hlavíc,
– modernizuje nosiče,
– rozmiestňuje nové systémy na území spojenca (Bielorusko),
– a zároveň komunikuje, že dokáže dosiahnuť jadro Európy v priebehu minút.

VII. BRICS+, ASEAN a globálny Juh: periféria sa mení na pól

Popri G7 vyrástla paralelná architektúra globálneho Juhu.

BRICS+

BRICS+ – Brazília, Rusko, India, Čína, JAR a noví členovia ako Egypt, Etiópia, Saudská Arábia, Irán, Spojené arabské emiráty či Indonézia – sa mení na platformu:

• koordinácie komoditnej a energetickej politiky,
• hľadania alternatív k doláru (obchod v národných menách, zúčtovacie schémy),
• budovania paralelných finančných inštitúcií (Nová rozvojová banka).

ASEAN, RCEP a ďalšie ázijské integrčné projekty

ASEAN (Indonézia, Malajzia, Singapur, Thajsko, Vietnam, Filipíny, atď.) funguje ako centrálna platforma pre juhovýchodnú Áziu. Naň nadväzujú:

• RCEP – obchodný megablok s Čínou, Japonskom, Kóreou, Austráliou a Novým Zélandom,
• CPTPP – progresívna transpacifická obchodná dohoda,
• Šanghajská organizácia pre spoluprácu (SCO) – bezpečnostná a politická platforma okolo Číny a Ruska.

Globálny Juh ako subjekt

Krajiny globálneho Juhu – od Brazílie, Argentíny a Mexika cez Nigériu, Keňu, Etiópiu až po Indonéziu a Saudskú Arábiu – už nechcú byť perifériou Západu.

Vyjednávajú s viacerými centrami naraz:

• bezpečnostné garancie a zbrane od Ruska,
• infraštruktúru a úvery od Číny,
• finančné a technologické partnerstvá so Západom.

Výsledkom je multipolárne vyjednávanie – nikto nemá monopol.

VIII. Rusko, Slovensko a Európa: návrat, ktorý Moskva plánuje

Dôležitá téma pre strednú Európu je, či sa Rusko „vráti“ do európskej ekonomiky a v akej podobe.

Rusko–Slovensko:

18. decembra 2025 na pravidelnom brífingu hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová oznámila, že Rusko je pripravené obnoviť činnosť rusko-slovenskej medzivládnej komisie pre obchodnú a hospodársku spoluprácu.

Zacharovová uviedla, že:

• Moskva víta ochotu Slovenska rozvíjať hospodárske vzťahy,
• obnovenie komisie by mohlo dať nový impulz obchodu a investíciám,
• ruskú stranu vedie minister Valerij Falkov a Rusko čaká na menovanie slovenskej spolupredsedníčky/spolupredsedu.

To nie je len technická poznámka. Je to explicitný politický signál: Rusko počíta so Slovenskom ako s partnerom v budúcnosti, keď sa politické podmienky v Európe zmenia.

Paralelne k tomu ruské médiá citovali aj vyjadrenia premiéra Roberta Fica, ktorý vyzval na obnovenie komisií pre hospodársku spoluprácu s Ruskom a zdôraznil, že Slovensko chce viesť zahraničnú politiku „na všetky štyri svetové strany“.

Putin: Európa + Rusko > USA (v PPP)

Na globálnej úrovni posiela signály aj prezident Ruskej federácie Vladimir Putin. V decembri 2025 uviedol, že ak by Rusko spojilo svoje úsilie s európskymi krajinami, ich spoločný HDP v parite kúpnej sily by bol vyšší než HDP USA.

Citát v skratke:

„Ak by sme spojili naše úsilie s európskymi krajinami, náš spoločný HDP meraný podľa parity kúpnej sily by bol väčší než HDP Spojených štátov. Je to teoretické, samozrejme, ale je úplne zrejmé, že spojením a doplnením našich možností by sme prosperovali namiesto toho, aby sme proti sebe bojovali.“

Paralelne Putin vyhlásil, že Rusko je pripravené obnoviť ekonomickú spoluprácu s EÚ, ak si to Brusel želá.

Spolu to tvorí konzistentnú líniu:

• Rusko nepredpokladá, že konflikt s Európou bude večný,
• dlhodobo ráta s ekonomickým „comebackom“ do Európy,
• ponúka víziu, v ktorej Európa + Rusko tvoria ekonomický blok schopný preskočiť USA (minimálne v PPP).

Slovensko ako mostový štát medzi Východom a Západom, Severom a Juhom

Slovensko nemusí vystupovať z EÚ ani z NATO, aby presadzovalo suverénnu politiku. V multipolárnom svete sa suverenita neprejavuje odchodom zo štruktúr, ale schopnosťou robiť autonómne rozhodnutia v rámci nich – bez ideologického automatizmu, bez jednostrannej orientácie a bez pozície pasívneho vykonávateľa cudzej vôle. Slovensko môže zostať ukotvené v existujúcich integračných rámcoch, no zároveň si zachovať právo spolupracovať s každým partnerom tam, kde je to pre štát výhodné – ekonomicky, energeticky, infraštruktúrne, priemyselne aj technologicky.

Táto pozícia nie je politickým experimentom, ale prirodzeným dôsledkom strategickej polohy Slovenska. Slovenské územie sa už v dávnej histórii nachádzalo na styku hlavných kultúrnych, hospodárskych a vojenských osí Európy.

Ani v 21. storočí túto rolu nestráca – naopak, multipolárny svet ju ešte zvýrazňuje. Slovensko je jedným z mála štátov, ktoré disponujú strategickou infraštruktúrou vo všetkých hlavných európskych smeroch:

• koridory východ – západ,
• os sever – juh,
• železničné a intermodálne uzly s globálnym významom,
• energetické trasy a prepojenia,
• obranná a priemyselná infraštruktúra kľúčového významu pre región.

Z toho vyplýva zásadná stratégia: Slovensko nie je „nárazníkové pásmo“, ale mostový štát. Krajina, ktorá môže byť:

• partnerom Západu aj Východu,
• ekonomickým a logistickým uzlom strednej Európy,
• stabilizačným a komunikačným priestorom medzi civilizačnými blokmi,
• súčasťou severo-južných energetických a dopravných tokov,
• aktérom schopným viesť dialóg so všetkými pólmi moci.

Takáto politika neznamená neutralitu ani geopolitickú nerozhodnosť. Ide o vyspelý model suverenity malého štátu, ktorý namiesto konfrontačnej identity volí strategickú funkciu – prepája svetové priestory, diverzifikuje vzťahy, posilňuje vlastnú infraštruktúrnu a ekonomickú pozíciu a odmieta rolu „predsunutej línie“ ktorejkoľvek veľmoci.

Slovensko je civilizačne, historicky, geograficky aj infraštruktúrne predurčené na to, aby bolo mostom, nie bojiskom. V multipolárnom svete je práve táto pozícia jeho najväčším aktívom a zároveň najväčšou strategickou šancou do budúcnosti.

Strategická infraštruktúra Slovenska – uzol európskych koridorov

Slovensko nie je mostovým štátom iba symbolicky, ale aj fakticky – na úrovni dopravných, energetických, logistických a priemyselných štruktúr, ktoré majú nadnárodný význam. Na jeho území sa pretínajú viaceré strategické osi európskej a globálnej ekonomiky.

1. Osi TEN-T a európske dopravné koridory

Slovensko je súčasťou viacerých kľúčových dopravných smerov:

• Orient – East Med (východ – západ / sever – juh)
  – prepája Nemecko, Českú republiku, Slovensko, Maďarsko, Balkán a Stredomorie,
• Balt – Jadran
  – os Poľsko – Slovensko – Rakúsko / Slovinsko – severojuh európskeho obchodu,
• Rýn – Dunaj
  – napojenie strednej Európy na severonemecké prístavy a dunajský priestor.

Tieto koridory robia zo Slovenska nevyhnutný článok pre tranzit tovarov, priemyselnú logistiku aj medzinárodný obchod.

2. Železničné a intermodálne uzly

Slovensko disponuje infraštruktúrou, ktorá ho radí medzi najvýznamnejšie logistické priestory regiónu:

• Bratislava – Devínska Nová Ves / Petržalka
  – železničné prepojenie na Rakúsko a západnú Európu,
• Žilina
  – strategická križovatka severo-južných a východo-západných tratí,
• Košice/Haniska, Čierna nad Tisou/Dobrá
  – širokorozchodný vstupný bod z Východu (jeden z hlavných tranzitných uzlov pre interkontinentálnu nákladnú železničnú dopravu – vstupná brána do Európy),
• Dunajská Streda
  – jeden z najväčších intermodálnych terminálov kombinovanej dopravy v strednej Európe.

Najmä východná časť Slovenska predstavuje významný vstupno-výstupný priestor pre cargo, ktoré prechádza medzi Európou a širším euroázijským priestorom (najmä trasy eurázijskej železničnej dopravy vrátane čínskych projektov Novej hodvábnej cesty ).

3. Dunaj ako strategická vodná os

Dunaj zaraďuje Slovensko do dunajsko-stredomorského hospodárskeho priestoru.

• Napojenie na prístavy Budapešť, Viedeň a Bratislava
• Logistická kontinuita smerom do Čierneho mora a Stredomoria
• Bratislava je takmer presne v strede dopravno-obchodného oblúka:
  Severné more – Nemecko – Dunaj – Balkán – Čierne more

Dunaj tak nie je len regionálna rieka, ale strategická ekonomická tepna Európy, ktorej význam sa s presunom obchodných tokov ešte zvyšuje, no zatiaľ využívame len zlomok jeho potenciálu.

4. Energetické prepojenia a tranzit

Slovensko je aj energetickým uzlom strednej Európy:

• plynovodné a ropné trasy tranzitného významu,
• prepojenia elektrizačných sústav so susednými štátmi,
• potenciál severo-južných liniek a regionálnych energetických tokov.

Energetická infraštruktúra Slovenska má nadštátny význam a zvyšuje jeho váhu v európskej energetickej bezpečnosti.

5. Priemyselný a výrobný priestor

Slovensko patrí medzi najvýraznejšie priemyselné ekonomiky regiónu:

• automobilový a strojársky sektor,
• subdodávateľské reťazce pre strednú Európu,
• vysoká integrácia s výrobným priestorom Rakúska, Česka a Nemecka.

V kombinácii s logistickými uzlami to vytvára produkčno-dopravný ekosystém, ktorý robí zo Slovenska nepostrádateľný článok európskej výroby.

IX. Európa a stredná Európa na križovatke

Pre Európu je rok 2026 budíčkom: už nemôže počítať s tým, že USA automaticky garantujú bezpečnosť aj energetiku, že Čína bude navždy lacnou fabrikou a že Rusko bude „iba“ periférnym dodávateľom surovín.

Stredná Európa – vrátane Slovenska – je na križovatke:

• jedna možnosť je zostať predĺženou rukou atlantického bloku, s pevnou bezpečnostnou a hodnotovou väzbou na USA a s trvalou konfrontáciou voči Rusku;
• druhá možnosť je dlhodobo uvažovať v logike multipolárnej Európy, ktorá si zachová transatlantické väzby, ale otvorí si priestor aj na kontrolovanú spoluprácu s Ruskom a globálnym Juhom.

Signály z Moskvy – Zacharovová k Slovensku, Putin k Európe – ukazujú, že Rusko hrá v dlhom horizonte. Vie, že geopolitika má cykly a že po období konfrontácie prídu tlaky na normalizáciu. V tej chvíli bude dôležité, či budú európske štáty pripravené uvažovať v civilizačnej a ekonomickej rovine, alebo zostanú zablokované v logike krátkodobej propagandy.

Multipolarita ako fakt, nie slogan

Rok 2026 nie je začiatkom multipolarity, ale bodom, keď sa stala nespochybniteľnou:

• USA zostávajú jednou z najsilnejších krajín sveta, ale už nie jediným centrom moci.
• Rusko má najväčší jadrový arzenál, arktickú prevahu a nové systémy typu Orešnik, ktoré skracujú reakčné časy Európy a rozmazávajú hranicu medzi jadrovým a konvenčným úderom.
• Čína buduje vlastný finančný, infraštruktúrny a digitálny svet a súčasne rozširuje jadrový arzenál.
• India, Turecko, Irán, Saudská Arábia, Brazília, Indonézia a ďalšie krajiny globálneho Juhu sa vidia nie ako „klienti“, ale ako civilizačné centrá.
• BRICS+, ASEAN, Africká únia a ďalšie organizácie vytvárajú sieť alternatív k západnému poriadku.

A popri tom všetkom prichádzajú z Moskvy slová, že Rusko sa vráti – do Európy, k bilaterálnym komisiám (napríklad so Slovenskom) a k veľkej ekonomickej spolupráci s celým európskym kontinentom.

Hegemónia skončila. Multipolarita nie je politický slogan, ale stav sveta, v ktorom žijeme. Kto ho pochopí, môže z neho vyťažiť. Kto sa ho bude snažiť popierať, bude ním prevalcovaný.

Autor: Peter Slovák

Zdroj: ereport.sk