Orbánovi konflikt so Zelenským uškodil. Fico to pochopil, politickí amatéri nie

05.05.2026 08:00

Do slovenskej, ale aj európskej či širšej západnej politiky sa po rokoch ideologických hlúpostí, morálnych kázní a prázdnych gest konečne vracajú dve slová – pragmatizmus a realpolitika. A vďaka Bohu za to. Konečne. Roky politiky postavenej na emóciách, iracionalite, sympatiách a antipatiách nás totiž doviedli presne tam, kde sme dnes. K bezzubej, nekonkurencieschopnej Európe zahltenej cudzími elementmi, ktorá stojí pred ekonomickým aj spoločenským rozkladom.

Takmer dokonalým príkladom pragmatizmu je politika premiéra Roberta Fica voči prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému a Ukrajine. Na prvý pohľad sa niekomu môže zdať nekonzistentná. Lenže presne tak rozmýšľajú politickí amatéri. V skutočnosti je to presne opačne.

Fico je vo svojej politike konzistentný, len nie tak, ako si to predstavujú ľudia, ktorí si mýlia konzistentnú politiku s opakovaním rovnakých rečí dookola. Fico nie je konzistentný v tom, že bude za každých okolností hovoriť tú istú vetu bez ohľadu na realitu. Je konzistentný v pragmatizme. A pragmatizmus môže v rôznych situáciách vyzerať inak, pretože rovnaká logika v rozdielnych podmienkach nemusí viesť k rovnakému praktickému záveru.

Fico veľmi správne a pragmaticky reaguje na zmenené podmienky po maďarských voľbách. Po Orbánovej prehre prišiel o najsilnejšieho spojenca. Zároveň stratil štít, za ktorý sa rád a veľmi umne skrýval. Kým Orbán znášal všetky následky svojej politiky, Fico bol v závetrí a vždy si nechával zadné vrátka. Lenže maďarské voľby zmenili mocenské pomery v strednej Európe. To je viacero faktorov naraz. Ignoroval by ich len politický amatér.

Navyše, Slovensko nemôže hrať Orbánovu hru bez Orbána. Nemáme na to ani silu, ani prostriedky. Zničilo by nás to.

A prečo vlastne Orbán prehral? Okrem iných faktorov urobil jednu zásadnú chybu. Je zjavné, že strašenie Zelenským na ľudí nezabralo. Zabralo na nich niečo úplne iné, čo Orbán podcenil. Zlá ekonomická situácia. A tá bola výsledkom aj jeho dlhodobého konfliktu s Bruselom a so Zelenským.

Nejde totiž iba o Zelenského ako osobu. Podstatné je, že Zelenskyj je chránencom Bruselu. Ak idete dnes tvrdo proti Zelenskému a Ukrajine, v európskom kontexte tým automaticky idete aj proti Bruselu. A Brusel má kľúče od miešačky.

To je tvrdá realita. Slovensko môže mať voči Bruselu výhrady. Môže odmietať vojnové šialenstvo. Môže kritizovať sankcie, nezmyselné politické gestá aj predstavu, že mier sa dá dosiahnuť ďalšou a ďalšou eskaláciou. Lenže zároveň nemôže predstierať, že Brusel nemá moc, peniaze, fondy, pravidlá a nástroje, ktorými vie členským štátom veľmi znepríjemniť život.

Pre Slovensko sú eurofondy existenčne dôležité. Bez nich máme obrovský problém. Preto ak Fico v jednej časti politiky odmieta vojnu, kritizuje Brusel a presadzuje suverénnejší postoj, v inej časti musí vedieť kľučkovať. Musí vedieť niekde Bruselu povoliť, niekde získať čas, niekde si otvoriť dvere a niekde nechať tlak dopadnúť na niekoho iného. Presne takto funguje reálna politika. Ako neustále vyvažovanie záujmov, rizík a možností.

Orbán príliš dlho staval svoju politiku na konflikte, ktorý mu síce prinášal potlesk vlastného tábora, ale zároveň ho postupne ekonomicky a politicky oslaboval. Brusel robil všetko pre to, aby mu uškodil. A podarilo sa.

Ak teda Fico vyhlasuje, že Slovensko podporuje ambíciu Ukrajiny vstúpiť do Európskej únie, treba to vnímať aj v tomto kontexte. Nie ako naivné nadšenie pre Kyjev a už vôbec nie ako prijatie ukrajinskej propagandy. Ale ako chladný, vypočítavý a pragmatický ťah v prospech Slovenska.

Fico veľmi dobre vie, že Ukrajina nebude do Európskej únie prijatá len tak, ak vôbec. Vie, že tento proces bude dlhý, komplikovaný a veľmi pravdepodobne ho v rozhodujúcej chvíli zablokujú alebo spomalia iné krajiny. A presne toto využíva. Ukrajine hovorí: Slovensko vás podporuje. Buduje si tým dobré vzťahy s Kyjevom, necháva Čierneho Petra iným krajinám a Slovensko z toho môže ťažiť.

Inými slovami, ak bude raz niekto brzdiť ukrajinský vstup, a niektoré krajiny ho brzdiť budú, Fico chce túto špinavú robotu nechať na iných. Slovensko zostane za pekné.

Ide o mimoriadne rozumnú politiku. Slovensko si nezoberie na seba náklady blokovania, ale môže získať výhody dobrých vzťahov. A to je presne rozdiel medzi politikou emócie a politikou národného záujmu.

Toto je najlepšia politika, akú môže Slovensko voči Ukrajine robiť. Ukrajina je náš sused. Je objektívnym faktom, že je v našom najlepšom záujme mať čo najlepšie vzťahy s každou susediacou krajinou. A s Ukrajinou o to viac.

Je to Ukrajina, ktorá nám môže pustiť alebo zastaviť ruskú ropu a plyn. Je to Ukrajina, cez ktorú môže prechádzať čínska Nová hodvábna cesta až priamo k nám. A je to Ukrajina, do ktorej potečú po skončení vojny stovky miliárd na obnovu, rekonštrukciu, infraštruktúru, energetiku, priemysel, logistiku a bezpečnosť. A práve z toho môže Slovensko ako krajina doslova zbohatnúť.

Ak by sme mali s Ukrajinou zlé vzťahy, toto všetko by bolo oveľa ťažšie, ak nie úplne nemožné. Pri veľkej povojnovej obnove by sme jednoducho stáli bokom. Mohli by sme sa pozerať, ako cez naše územie prechádzajú príležitosti, ktoré využije niekto iný. Dobré vzťahy s Kyjevom preto nie sú ústupok Zelenskému. Sú investíciou do slovenského hospodárskeho záujmu.

Osobitne to platí pre východné Slovensko. Práve ono môže byť prirodzenou vstupnou bránou Európskej únie do povojnovej obnovy Ukrajiny. Širokorozchodná infraštruktúra, logistické parky, energetické trasy, železnice, priemyselné väzby. Toto je reálna možnosť budúceho ekonomického rozvoja. A bolo by šialené zničiť si ju len preto, aby si niekto na sociálnych sieťach zatlieskal pri ďalšom lacnom výkriku proti Zelenskému.

Len si to nemýľme s tým, že budeme ticho, ak Zelenskyj pôjde priamo proti našim záujmom. Vtedy sa treba ozvať a aj sme sa ozvali. Lenže vždy je oveľa rozumnejšie podobným situáciám predchádzať. Je jednoducho oveľa taktickejšie udržiavať dobré vzťahy. Hoci nie za každú cenu.

Je pritom úplne jedno, kto práve na Ukrajine vládne. To nie je podstatné. Podstatné sú slovenské národné záujmy. A tie boli teraz pomenované veľmi jasne.

Do toho prichádza ešte jeden významný rozmer. Fico ide do Ruska za Putinom a zároveň sa stretáva so Zelenským. Toto je politika na všetky svetové strany. Presne takto sa to robí. S Moskvou treba hovoriť, lebo bez Ruska nebude mier. S Kyjevom treba hovoriť, lebo bez Ukrajiny nebude mier. A s Bruselom treba hovoriť, lebo bez Bruselu nebudú peniaze, vplyv ani európsky manévrovací priestor. No a so všetkými ostatnými treba hovoriť rovnako.

Opozícia sa môže aj na mihalnice postaviť, ale toto je pragmatická politika štátu, nie politika amatérov a aktivistov. Fico tým zároveň berie opozícii argument, že Slovensko izoluje. Veď ako môže niekto tvrdiť, že Slovensko je izolované, keď predseda vlády rokuje s Putinom, rokuje so Zelenským, komunikuje s Bruselom a celým Západom a zároveň si drží vlastnú suverénnu líniu?

Ešte raz. Toto je presne ten typ zahraničnej politiky, ktorý Slovensko potrebuje. Tvrdá tam, kde ide o naše zásadné postoje. Pragmatická tam, kde ide o peniaze, susedov, energetiku a budúcnosť. A dostatočne pružná tam, kde sa mení mocenská mapa.

Je tu ešte jeden rozmer, ktorý by mali pochopiť najmä radikálni odmietači akéhokoľvek kontaktu so Zelenským. Ak tvrdíme, že Európa, ktorá nenávidí Putina, s ním musí komunikovať, lebo bez komunikácie sa vojna neskončí, teda ak sami žiadame pragmatizmus voči Putinovi, potom musí rovnaká logika platiť aj pri Zelenskom. Musíme s ním komunikovať, hoci ho môžeme neznášať. Pretože je to v našom národnom záujme.

Realista rokuje aj s tým, koho nemá rád. Fanatik rokuje iba s tým, koho zbožňuje. A problém opozície je presne v tom, že sú to ideologickí fanatici. Takí ľudia už zo svojej podstaty nemôžu konať v národnom záujme. Pretože pre nich je prvoradá ideológia. Aby sa páčili na správnych miestach.

To isté platí aj pri rozlišovaní medzi podporou Ukrajiny a podporou vojnového eskalovania. Slovensko môže podporovať stabilnú, demokratickú a predvídateľnú Ukrajinu ako suseda, a zároveň odmietať politiku vojny do posledného Ukrajinca. Môže podporovať mier a zároveň hovoriť s Kyjevom. Môže kritizovať vojnovú politiku Bruselu a zároveň si neničiť vzťahy s krajinou, cez ktorú vedú naše energetické, obchodné a bezpečnostné záujmy.

Slovensko si na oplátku musí pri Ukrajine pýtať protihodnotu. Energetickú istotu, tranzit, priestor pre slovenské firmy, zapojenie Slovenska do obnovy, logistické príležitosti, ochranu hranice, železničné a infraštruktúrne projekty. Podpora Ukrajiny nesmie byť prázdne gesto. Musí byť súčasťou vyúčtovania.

Všetky ostatné reči o tom, že so Zelenským sa netreba ani stretnúť, sú len zneužívaním politickej neznalosti či emócií na vytĺkanie lacného politického kapitálu. Znejú dobre na internete, v komentároch aj pred publikom, ktoré chce jednoduché odpovede. Ale sú v priamom rozpore so záujmami Slovenskej republiky.

Orbánovi konflikt so Zelenským uškodil. Fico to pochopil, politickí amatéri nie. A ak chce Slovensko prežiť najbližšie roky ako suverénny, ale nie izolovaný štát, presne takto musí postupovať. Tvrdá rétorika tam, kde je potrebná. Pragmatická dohoda tam, kde je výhodná. A slovenský národný záujem vždy na prvom mieste.

Autor: Peter Slovák, eReport

Zdroj: ereport.sk