AKO PRÁVO VYCHOVÁVA
05.04.2017 09:28
V akejkoľvek spoločnosti je veľmi dôležitá výchova a vzdelávanie. Spôsoby a metódy sa líšia, ale výsledok je ten istý. Človek ako výsledok tohto procesu je formovaný „na obraz svojho vychovávateľa“. Niekedy síce menej, inokedy zase viac.
Výchova je dlhodobý proces. Výsledky snaženia vychovávateľ zistí až po čase.
Otázkou pre mňa nie je, či je výchovný a vzdelávací systém na Slovensku v poriadku (asi je v poriadku, keďže to nie je "verejná objednávka“, lebo téma, ktorá hýbe SR, sú „Mečiarove“ amnestie!), ale či aj právo istým spôsobom vychováva a ak áno, ako.
Na území Slovenskej republiky je Občiansky zákonník „novinkou“. Keď sa po februárovom prevrate, po tzv. Víťaznom februári, v roku 1948 dostala k moci Komunistická strana, vznikla požiadavka zjednotiť právny systém v Československu. Na Slovensku, teda na území dnešnej Slovenskej republiky, sme mali len dva Občianske zákonníky. Ten z roku 1950 a ten z roku 1964.
Tento ostatne citovaný platí dodnes. Áno, vážení, my máme Občiansky zákonník z roku 1964! Síce bol viackrát novelizovaný, no to nič nemení na tom, že aj tu bola „verejná objednávka“ a už aj „spoločenská požiadavka“ na jeho zmenu. Kompletnú. Ale my ešte stále čakáme.
V Českej republike je situácia iná. V roku 2012 u našich susedov uzrel svetlo sveta nový Občiansky zákonník. Účinnosť nadobudol až 1. januára 2014. Táto dvojročná doba tu bola preto, aby si ho každý mohol pozrieť, zoznámiť sa s ním, prípadne podať k jeho obsahu námietky. Bola to možnosť, aby sa prípadné „chyby“ odstránili nejakou novelou.
O správnosti, koncepcii, systéme a chybách v ňom by sme mohli polemizovať týždne. Na tento pokus dať občanom ČR nový občiansky zákonník sa môžeme pozerať dvojako. Na jednej strane sa môžeme vysmievať za chyby v ňom, ktoré mu jeho kritici vytýkajú. No na druhej strane, môžeme obdivovať snahu a pochváliť českých odborníkov. Ich úsilie dať občanom Českej republiky nový a moderný kódex je obdivuhodný a je to nemalý počin.
V SR sa o novom občianskom zákonníku hovorí už roky. Aj sa na ňom pracuje. Ale vždy je niečo dôležitejšie, čo spoločnosť k svojej existencii potrebuje urgentnejšie.
Ale okrem toho musím priznať ešte jednu vec. Takú malú „obyčaj“, ktorá sa po rozpade Československa medzi oboma krajina rozvinula. Totiž, keďže sme mali spoločnú históriu, tak aj rovnaké problémy. Viac menej v tom istom čase. Obe krajiny, či už Česko alebo Slovensko museli na novovzniknuté problémy reagovať. Ten, kto musel reagovať ako prvý, bol v nevýhode. Ten druhý si totiž počkal, ako to „brat“ vyrieši, či to splní očakávania a či to bude dobré. Keď to tomu prvému vyšlo, tak ten druhý urobil „ctrl + c“ a potom „ctrl + v“. Trochu „púdru“, aby to malo tú správnu hlavičku a podpis, a hotovo.
Čo sa však tohto občianskeho zákonníka týka, ja osobne mám jednu veľmi veľkú výhradu.
Rímske právo, ktoré položilo základy kontinentálnej právnej kultúry, sa opieralo o viacero zásad a princípov. Jednou z nich je aj
Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet.
Táto rímska zásada uplatňujúca sa aj v súčasnom platnom práve znamená, že „nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má“. To znamená, že od zlodeja, ktorý vec niekde a niekomu ukradol, ja vec nenadobudnem do osobného vlastníctva. Lebo tomu zlodejovi nepatrí.
Žiaľ, českí kolegovia túto zásadu prelomili. Vydali sa smerom opačným, a to k ochrane „dobromyseľného nadobúdateľa“. Ich cieľom bolo chrániť .... a tu mi odpustite, tu nechám tri bodky.
Pretože, ak sa zamyslím nad tým, je mi až do plaču. Českí kolegovia vlastne povedali toto:
Je úplne jedno, či budete nakupovať od zlodeja, lupiča, bezcharakterného, nemravného .... (podstatné meno si tu doplňte sami!), ak ste „dobromyseľní“, tak ste v pohode! Je jedno, že to niekedy patrilo niekomu inému, že sa mu s tým mohli spájať spomienky, že to bol dar od osoby, na ktorej jej záležalo, nevadí, hlavne, že TY, nový nadobúdateľ, si dobromyseľný!
Touto zásadou sa prelomili ľady a my vlastne chránime a podporujeme trestnú činnosť. Teda, my nie, zatiaľ len českí kolegovia.
Zásada, ktorá je spomenutá v nadpise, je zárukou pre tých, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv. Zaručuje, že si overím, od koho si kupujem byt, auto, pozemok, náramok, hodinky, parfum. Ak kupujem parfum v podzemnej garáži za 30 euro, stávam sa súčasťou trestného činu. A podporujem jeho páchanie aj do budúcnosti.
Keď sa v 60. rokoch minulého storočia vo Veľkej Británii debatovalo o legalizácii umelého prerušenia tehotenstva, bola väčšina Britov proti. Z rôznych dôvodov a príčin. Napriek tomu tento zákon uzrel svetlo sveta a od roku 1967 garantuje možnosť umelého prerušenia nechceného tehotenstva do 24 týždňa plodu. V prípade, že plod ohrozuje život matky alebo sám vykazuje určité abnormality, je prerušenie tehotenstva povolené v ktoromkoľvek týždni.
Tento akt sa nestretol s priaznivým ohlasom. Vtedy. Po 20 rokoch jeho účinnosti sa štúdia opakovala. Briti boli znova opýtaní, či s umelým prerušením tehotenstva súhlasia. Výsledky boli ohromujúce.
Kým v 60. rokoch minulého storočia bolo okolo 80 % Britov proti interupciám, o 20 rokov neskôr už 80 % z nich považovalo umelé prerušenie za správne.
Tu teraz nejde o morálnosť a správnosť interupcií. Toto je skôr príklad na to, ako právo „vychováva“. To, čo moja generácia považuje za odpudzujúce a nemorálne, generácia našich detí už môže brať ako samozrejmosť, lebo je to povolené.
A toto sa nám môže stať osudným aj ohľadom vlastníckeho práva! Je teda na našich zákonodarcoch, ako sa k problému „výchovy občanov“ prostredníctvom práva postavia. Pretože „práva patria len bdelým“, dúfam, že nezaspíme na témach, ktoré sú pre každodenný život občanov nepotrebné a modlím sa, aby sme nezačali „legalizovať“ zlodejov!
Takže, Vážení, keď bude nový Občiansky zákonník v pripomienkovom konaní v NR SR, treba toto ustanovenie sledovať. Ak by sa tam ocitlo, tak ho treba pripomienkovať a nahlas proti nemu kričať, aby sme nedali naše práva do rúk zlodejom!!!
Judita L.
