Bohovia slovenského národa
18.04.2017 18:08
História - ako veda, je úžasná vec. Je to súbeh času s realitou doby, ktorú skúma. Je ako skvelé jedlo. Každý by jej mal prísť na chuť v živote aspoň jediný krát, aby si ju zamiloval a nikdy viac neprestal mať rád.
Keď si skladám mozaiku o ľuďoch z histórie, prvé čo ma zaujíma je, ako mysleli. Pátram vo všetkých dostupných zdrojoch a preto obdivujem ľudí, ako je napríklad teológ a historik profesor Milan Stanislav Ďurica.
Má dar od boha, ktorý iným slovenským historikom často chýba. Dokáže precitnúť, "ako to naozaj bolo," čo nedokáže každý.
Človek musí byť do istej miery "božským," alebo skôr "božsky obdarovaným," aby to dokázal. Tiež sem tam, čertovsky prešibaným a odvážnym, aby vedel pochopiť súvislosti a nebál sa povedať o histórii pravdu. Je to akýsi šiesty zmysel historika, lebo súvislosti z histórie, vám jednoducho musia do seba zapadnúť a na to, iba historické fakty nestačia.
Určite poznáte ten pocit, keď vás v živote "osvietilo" a pochopili ste súvislosti vo veci, v ktorej ste boli pred tým na pochybách. Je to niečo podobné, až na to, že historik okolnosti skúmania reálne neprežil, preto musí dokázať "spätne precitnúť." A na to, iba vzdelanie, ani zďaleka nepostačuje.
Lakonicky nazývam tento šiesty zmysel profesora Ďuricu, "Historická heuréka!"
Ďurica je úspešný autor a niektoré jeho knihy sa stali bestsellermi. Úspech sa na Slovensku nikdy neodpúšťal a keď k tomu pridáme jeho radikálne odlišné postoje na dôležité historické udalosti, nevyhovujúce hlavne dnešnému slovenskému establišmentu, potom je pochopiteľné, že profesor Ďurica, je v nemilosti. Má totiž niektoré črty Noama Chomského. Nie je ani zďaleka strohým zostavovateľom faktov, ako časť slovenských historikov, ktorí slovenskú históriu ohývajú, alebo prerábajú. Poniektorí majú židovské korene ,alebo priame väzby na establišment a slovenskú históriu im v dnešnej dobe, prekrúcať vyhovuje. Robia to prevažne spájaním faktov, ktoré sú však často iba polopravdami poskladanými do mozaiky tak, aby vytvárali dôveryhodný obraz histórie, ktorý však ani zďaleka, nie je celou historickou pravdou.
Skutočný historik však hľadá okrem faktov do historickej mozaiky aj historickú pravdu, preto profesora Ďuricu, spolu s historikmi ako sú Martin Lacko a im podobní, považujem za absolútnu špičku slovenskej vedeckej obce, minimálne na poli novodobej histórie, ktoré sa kvôli dnešnej objednávke západu na odnárodnenie slovenskej spoločnosti, stalo poľom bojovým. Ich celoživotná práca je nie len prínosom pre spoločnosť, ale hlavne obeťou na oltári demokracie.
Každý, kto chce v dnešnom čase odnárodňovania európskych národov - hlavne Slovanov, poznať o Jozefovi Tisovi pravdu, mal by začať kladením si otázky: "Prečo sa Jozef Tiso stal na Slovensku kontroverznou osobou, ktorá nevyhovovala ani komunistom, ani dnešným demokratom?" To, že spolupracoval s nacistami, je totiž iba historickou polopravdou.
V roku 1945, keď sa skončilo pôsobenie slovenského štátu násilím - s nesúhlasom väčšiny Slovákov, tobôž nie takzvaným povstaním, o ktorom sa dnes píše, nám len Nemci dlhovali 4 miliardy korún. A čo sa stalo so slovenským štátnym zlatým pokladom? Polovica tohto pokladu bola v Kremnici a počas SNP, tento poklad z Kremnice odviezli Rusi za asistencie partizánov do Moskvy. Druhá polovica zostala v Bratislave, tá bola potom odsunutá do Viedne a tam, ju armáda západných spojencov neskôr rozkradla. Za Tisa - po celý čas druhej svetovej vojny, však slovenský poklad bol na Slovensku a nikto naň nesiahol. Iné štáty prišli o svoje poklady a majetok rukou Hitlera počas vojny. Nám ho vzali spojenci pri oslobodzovaní.
Odsudzovanie Slovenska za to, že sa dokázalo ochrániť a nestalo sa obeťou fašistov, bolo teda zo strany ostatných štátov obrovské. Hlavne zo strany Čechov.
Zaujímavý je tiež spôsob ako Prvá slovenská republika kapitulovala. Bolo to v rakúskom Kremsmünstri 8.5.1945. Podpísal ju vzdialený príbuzný prezidenta Tisa, vtedajší predseda vlády, minister zahraničných vecí a minister spravodlivosti v jednej osobe, Dr. Štefan Tiso, spolu s ďalšími členmi vlády. Ďalšími signatármi kapitulácie slovenskej vlády boli traja dôstojníci americkej armády, na čele s brigádnym generálom W.A.Collierom.
Citujem rezignáciu:
"V mene utečeneckej slovenskej vlády v Kremsmünsteri, Rakúsko, ja, Dr. Štefan Tiso, ako ministerský predseda podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku, úplne veliacemu generálovi XX. korpu III. americkej armády.
My sa podrobujeme každému opatreniu, nariadenému spojeneckým hlavným veliteľstvom.
Prosíme o úplnú ochranu armády Spojených štátov severnej Ameriky, ktoré sú vlasťou skoro jednej tretiny nášho národa a prijímame demokratické princípy z ľudu, pre ľud a s ľudom.
Z tejto príležitosti odvažujeme sa prosiť o ochranu pre celú slovenskú kolóniu, ktorá bola donútená opustiť rodnú vlasť a je teraz v Kremsmünsteri, v Rakúsku, ako aj pre našich spolurodákov, ktorí žijú na územiach, zaujatých spojeneckými armádami."
Inými slovami, vláda nekapitulovala, iba ušla pred Rusmi do Rakúska a požiadala americkú armádu o ochranu Slovenska s tým, že sa podriadila americkému veleniu. Čo sa ale nikdy nestalo, lebo Američania po vojne Slovensko nechránili a spravovali ho Rusi.
A tento dokument bol použitý neskôr ako kapituláčný dekrét.
Z toho vyplývajú ďalšie historické súvislosti, pretože z dekrétu je jasné, že Tisova vláda sa v máji1945 pokúša odovzdať Slovensko do rúk Američanov, čo sa ale nepodarilo, pretože spojenci si vplyv v povojnovej Európe rozdelili a Slovensko pripadlo do sféry vplyvu Ruska. Prezident Tiso teda spolupracoval so zahraničnými Slovákmi a odmietal odovzdať vládu komunistom a keď sa malo Slovensko po vojne dostať do područia niekoho iného, potom chcel ,aby to bol západ, nie Rusko. Čím sa teda jeho politika odlišovala od tej dnešnej? Veď sme dnes urobili to isté tým, že sme vstúpili do EÚ!
Keby sa to vtedy Tisovi podarilo, nikdy by sme komunizmus pravdepodobne nemali.
Ďalšia historická súvislosť, že Jozef Tiso sa odmietaním ruskej nadvlády stal pre komunistov nepohodlným - čo je jasným znakom, prečo mali komunisti obrovský záujem v povojnovom Slovensku, populárneho slovenského prezidenta, obesiť. Nakoniec sa im to za podpory odporcov samostatného Slovenska, ktorí vošli do histórie ako sudca Daxner, Klement Gottwald a prezident Beneš, aj podarilo.
Slovenský národ však plakal, pretože prevažná časť Slovákov prezidenta Tisa doslova milovala.
Komunisti odsúdenie Jozefa Tisa a jeho vlády, považovali za akési potvrdenie pre páchanie nasledujúcich povojnových spoločenských zločinov, ktoré na Slovensku nastali. Katolícka viera však komunizmus odmietala rovnak ako slovenský národ. Krvavé paprče Tisovych vrahov mali všetci katolíci pred očami a existujú jasné historické prepojenia medzi rebéliou slovenskej časti Rímsko-katolíckej cirkvi a Tisovou vraždou, ktorá vyústila v roku 1950 do hromadnej likvidácie kresťanských rádov na Slovensku komunistami a následným prenasledovaním kňazov. Tento strach komunistov z pomsty katolíckej cirkvi aj za vraždu Jozefa Tisa, pokračoval intenzívnym prenasledovaním kňazov až do roku 1968 a svojim spôsobom, táto poľovačka skončila až v roku 1989, farebnou revolúciou. Nie však nadlho, lebo dnes, sú katolícki kňazi, píšúci o Tisovi historickú pravdu, spoločensky pranierovaní znovu. A nie len oni, ale každý, kto si Tisa váži. Poľovačka na ľudí teda trvá s prestávkou už takmer osemdesiat rokov. Kam sme sa teda demokraciou posunuli?
Zaujímavé na tom je, že sám Tiso, bol veľkým vyznavačom demokracie už v čase, pred osemdesiatimi rokmi.
Každý súdny Slovák vie, že komunistickí pohrobkovia minulého režimu, neboli nikdy potrestaní. Vládnu nám na Slovensku dodnes a stali sa súčasťou establišmentu. Sú oblečení v tričkách demokratov, ruskú nadvládu zamenili za západnú a spriatelili sa so Židmi. Avšak myslením, sa nezmenili. Iba sa prispôsobili dobe. A to je dôvod, prečo je Tiso odmietaný aj dnes. Židia a dnes aj ich komunistickí priatelia, dehonestujú Tisa za deportácie Židov. Pravda je však taká, že keby Tiso v čase vojny na Slovensku nepôsobil, židovských obetí by s pravdepodobnosťou takmer rovnajúcou sa istote, bolo podstatne viac. A nie len židovských, ale zomrelo by aj podstatne viac Slovákov. Tento nepochybný fakt nie je konšpirácia, ale dedukčná logika, pretože len v 1. svetovej vojne, kde bolo Slovensko do vojny zatiahnuté, zomrelo 70.000, prevažne rodu-verných Slovákov. V druhej svetovej vojne, bolo obetí rodu- verných Slovákov, iba 1.400 a viacej zomierali Židia. Nie však Tisovou vinou, ale Hitlerovou. Tiso nezabil v živote jediného človeka, čo sa o tých, čo ho súdili, povedať nedá.
Pravda o Tisovi, dnes nikomu nevyhovuje, pretože neochránil slovenských Židov tak, ako kresťanov, čo sa ale reálne nedalo, pretože Hitler ich jednoducho chcel vyhladiť. Existujú však tony materiálov a záznamov o tom, že urobil pre ich záchranu všetko, čo mohol. Až po hranicu toho, aby nepoškodil rodu - verných Slovákov. Urobili sme teda pravdu zo lži keď tvrdíme, že Tiso je vrah a predstierame ju svojim deťom ako historické posolstvo. Pretože jediného "barbarstva," ktorého sa Tiso dopustil je, že chránil svoj národ.
Pravda o Tisovi nevyhovuje však najviac zástancom SNP, ktoré sa dnes prezentuje ako oslobiditeľské hnutie národa. Otázka, ktorú by si však mali Slováci začasť klásť je, koho chceli oslobodiť, keď na Slovensku, vojna prakticky neexistovala?
Hitler totiž začal útočiť na Slovákov až vtedy, keď niektorí Slováci začali proti fašizmu rebelovať.
Nechcem sa ani náznakom dotknúť pamiatky obetí vojny. Hrdinov si treba uctiť. Iba tvrdím, že ak obeťou vojny a jej následkov boli partizáni a ich prívrženci, potom obeťou následkov vojny, bez pochyby, bol aj Jozef Tiso a jeho podporovatelia, ktorí skončili na šibenici, alebo zomierali v base pomalou smrťou. Z basy totiž nevyšiel živý jediný Tisov partajník.
Iba mimochodom. Viete o tom, že najväčší slovenskí komunisti a stranícki funkcionári, vzišli práve z radov partizánov? Keď boli osloboditeľmi, prečo na Slovensku politické besnenie a vraždenie trvalo ďalších, viac ako štyridsať rokov aj po vojne?
Predstavte si (hypoteticky), že nastane tretia svetová vojna a začnú ju Američania. Pokračovať bude tak, že Američania budú systematicky vyvražďovať, napríklad ruské etnikum v celej Európe. Nejakým šťastím ju Slováci prežijú len preto, že prezident Kiska a slovenská vláda, sa bude priateliť s Trumpom. Vyhrajú ju však na koniec Rusi a hŕstka ruských prívržencov pred koncom vojny, urobí slovenské národné povstanie, po vojne prevezme pod záštitou Ruska moc na Slovensku a dá obesiť Andreja Kisku a celú slovenskú vládu posadí do basy na tridsať rokov, pretože pomohla Slovensku prežiť vojnu bez výrazných strát na slovenských životoch. Obetovali však - lebo museli desaťtisíc Rusínov, žijúcich na Slovensku, pretože Trump ich nariadil vo vojne vyvraždiť. Bol by Kiska vrah? Bolo by ho treba obesiť?
Všetci tí, ktorí si to ani neviete predstaviť buďte šťastní, pretože principiálne tie isté zverstvá, sa v hrubých črtách odohrávali pred 75. rokmi na Slovensku so Židmi a boli to hrozné časy. Tiež zložité na politické rozhodnutia.
Tiso nebol zločinec! Mal samozrejme aj inú voľbu ako spolupracovať s Hitlerom. Mohol s ním bojovať, ale zomreli by státisíce Slovákov.
Alebo sa mýlim a Tiso zločinec bol, ale potom by bol zločinec každý slovenský štátnik, ktorý sa v núdzi vojny, rozhodne dať prednosť Slovákovi pred cudzincom.
Poďme teda hodiť kameňom tí, čo sme bez viny a ľudia, ktorí Tisa účelovo odsudzujú, môžu začať ako prví.
Alebo môžeme urobiť z potkanstva tradíciu a znehodnotiť zavraždenému prezidentovi Jozefovi Tisovi pamätnú tabuľu. Dnes je výročie jeho vraždy. Je šanca sa opäť prejaviť.
"Kto za pravdu horí, zhorí v ohni sám" - zvyknú hovoriť múdri ľudia.
Určite sa nemýlila, lebo ak áno, potom by historici ako Ďurica a Lacko, neboli za svoju prácu, establišmentom spoločensky lynčovaní.
Národ však na svojich Bohov nezabúda.
Katalin Tara
