Chemické zbrane z redakcie SME
10.04.2017 13:05
Predstavím vám v úvode novinársku paródiu denníka SME. Pozrite si prosím fotografiu priloženú k článku, ktorá koluje po sociálnej sieti. Je pravdivá, lebo výroky na nej uvedené, som si overila na stránkach SME.
V roku 2013 v dobe, kedy bolo nevyhnutné na Slovensku mediálne podporovať fiktívny boj neoliberála Obamu s teroristami na Blízkom východe, nás denník SME, prevzatým článkom presviedčal, že chemickú zbraň Sarin, dokázalo vyrobiť v Iraku päť šialených povstaleckých teroristov z Al - Káidy. Dokonca ju títo ľudia, podľa SME, dokázali skladovať a následne použiť na bezpečnú vzdialenosť.
V roku 2017, kedy je opäť výhodné zabezpečiť mediálnu podporu Trumpovho útoku v Sýrii, vyhovujúceho hlavne svetovej neoliberálnej scéne, nás Peter Schutz z toho istého denníka presviedča o opaku a tvrdí, že Sarin na Blízkom východe (Sýrii), dokážu vyrobiť iba štátne sily, v žiadnom prípade nie povstalci, keďže Trumpom deklarovaný dôvod útoku, bolo použitie Sarinu sýrskou vládou.
K veci len dodám, že o Trumpovi od prezidentských volieb, denník SME písal vcelku negatívne, lebo svojou politikou nezapadal do neoliberálneho spektra a všeobecne obhajoval viac politiku Clintonovej. Dnes o Trumpovi v denníku píšu, že politicky dospel a precitol. Stačilo na to, aby vykonal útok bez mandátu OSN a zabil v Syrii ďalších ľudí.
Neexistuje na Slovensku však jediný prípad, kedy alternatívne spravodajstvo zaujalo kladnejší postoj k politikovi len preto, že sa rozhodol zabíjať ľudí. Vražda totiž zostane pre Slovanov vždy iba vraždou.
Objektívna informovanosť v kauze Sarin, je však úplne iná, ako ju deklaruje denník SME.
Že je denník SME, "špecialista na odhaľovanie pravdy," som si všimla aj pred nedávnom, kedy ďalší atramentový Danko z denníka SME napísal, citujem:
" Väčšina „alternatívnych“ médií sa vďaka rušeniu Mečiarových amnestií dostala do kurióznej situácie. Zastávajú sa amnestií a ich zrušenie považujú za bezprávie, hoci za iných okolností sa zásadne stavajú „proti systému“."
Uvedený citát napísal na podporu svojho názoru, že pripravovaný Majdan na Slovensku je hoax.
Je to klamstvo, pretože alternatívne médiá sa obvykle nestavajú proti žiadnemu systému. Snažia sa iba prinášať vlastný, obvykle objektívnejší pohľad na politické dianie a za nepriateľov ich považujú iba politici a médiá, ktorým rozdielnym názorom na dianie v politike nevyhovuje - napríklad spomenutý novinár Daniel Hoťka - či kto to vlastne je (narazila som na nete aj na informáciu, že je to copywriter).
Proti právnemu systému, sa však rozhodne stavajú všetky mainstreamové médiá, ktoré podporujú zrušenie amnestií, pretože deštruuje právny systém Slovenska, čo je všeobecné tvrdenie právnikov, vrátane sudcov Najvyššieho súdu SR s tridsať ročnou sudcovskou praxou.
Začnem analýzu mainstreamového denníka SME úvahou, prečo si tento autor neuvedomuje, že alternatívne médiá nebojujú proti nikomu, keď obhajujú právnosť Slovenska - naopak, prinášajú reálnejší pohľad na dianie v politike.
Žurnalistika by nemal byť boj novinárov - to tvrdia, alternatívci. Aspoň v slovanskej krajine určite nie, pretože Slovania, nikdy vyznávačmi vojen neboli. Naopak, názory iných, sme si vždy vážili a všeobecný rešpekt, ktorý mainstreamu dnes chýba, negatívne ovplyvňuje obyvateľstvo.
Preto moje tvrdenie, že vedenie vojny mainstreamu s fiktívnym nepriateľom - alternatívnym spravodajstvom, zem Slovanov - Slovensko, nebezpečne odnárodňuje. Všeobecný spoločenský rešpekt bol totiž slovanský národný klenot a hlavne vďaka dlhodobému nerešpektovaniu elementárnych hodnôt spoločnosti mainstreamom, sme dnes v obrovskom morálnom úpadku.
Treba si totiž uvedomiť, že na počiatku každého konfliktu, vlastne všetkého negatívneho, je vždy slovo.
Denník SME, je ako vidíme z priloženého propagandistického obrazca, manipulátor verejnej mienky, pretože keď sa mu to hodí, klame verejnosť opačnými tvrdeniami. Preto je logické, že novinár Daniel Hoťka v prostredí SME, kde alternatívne spravodajstvo je považované za nepriateľa, napádať alternatívcov musí, aby zapadol do kolektívu. To sa v dnešnej špinavej novinárskej vojne, vedenej mainstreamom proti alternatívnemu spravodajstvu považuje za samozrejmé a myslieť si, že v takomto prostredí by každý autor mohol písať slobodne - napríklad ja, je asi skôr úsmevné, ako pravdivé. Moja prezentácia dnešnej politiky, sa totiž od ľudí z prostredia SME diametrálne odlišuje.
Čitatelia autora Hoťku pravdepodobne moc nepoznajú. Vytvára čisté konšpirácie - čo mi opäť ale nevadí, pretože názor je konšpiráciou obvykle iba dovtedy, pokiaľ sa nestane pravdou - čo sa aj v mojej praxi veľa-krát potvrdilo. Naposledy pred časom, keď som napísala, že politickým exhumovaním kauzy Mečiarovych amnestií, za silnej podpory mainstreamu, budú zomierať ľudia. O pár dní, záhadne zomrel František Gaulieder. Dokonca tvrdím, že nebude ani zďaleka jedinou obeťou, tejto už asi "tisíckrát," proti obyvateľstvu zneužitej politickej kauzy. Na konšpirácii, teda nie je nič zlé, pokiaľ to je reálny predpoklad vývoja založený na poznaní faktov a okolností zo spoločenského života, čo už ale Hoťka, v článku o konšpirátoroch zámerne nepíše.
Problém vidím skôr v tom, že Hoťka polopravdami a konšpiráciami napáda ľudí, o ktorých sám tvrdí, že konšpirujú. A to je už iná - nebezpečná rovina konšpirácie, lebo novinár so sklonom k schyzofrenii, spoločensky do istej miery nebezpečný je. Preto ho aj krátko predstavím.
Daniel Hoťka je novinárskym rytierom bojujúcim atramentovým perom, proti freelancerom alternatívnych webov - čo je v poriadku, pretože, rôzny pohľad na politické dianie, je vo svete alternatívneho spravodajstva vítaný. Preto ľudí ako je Hoťka, za normálnych okolností, alternatívci za nepriateľa nepovažujú. Skôr ich jeho názor nezaujíma, lebo jeho myslením a naivnými metódami práce, ďaleko zaostáva za kvalitnou alternatívnou žurnalistikou. Problém je v tom, že v agresívnom prostredí denníka SME, nášmu rytierovi zhrdzavelo brnenie a konšpiráciami verejne dehonestuje iných novinárov a manipuluje tak verejnú mienku rovnako, ako to denník SME robí článkami, ktoré sú vyobrazené na fotografii, už niekoľko rokov. A to je okamih, kedy treba konštatovať, že denník bez rešpektu - SME, s novinármi ako Hoťka a Schutz, je spoločensky nebezpečný, pretože v honbe za proagandou - v širšom kontexte, klamú verejnosť a manipulujú verejnú mienku, čím odnárodnili Slovensko.
Dokazujú to okrem iného aj komentáre ľudí pod ďalším Hoťkovým článkom s názvom "Nový hoax, zrušenie Mečiarovych amnestií, je pokusom o štátny prevrat," publikovaným v SME. Pokúša sa v ňom zosmiešňovať redakciu Zem a Vek. Zaujal ma aj z pohľadu dopadu na čitateľa, pretože ľudia autorovi na spravodajskú hru s čitateľom, prevažne nenaleteli. Boli však aj takí, ktorých Hoťko článkom presvedčil, že za alternatívne spravodajstvo, platí dnes na Slovensku Vladimír Mečiar.
Denník SME teda na poli manipulácie, bezpochyby dokáže aj nemožné.
Vojna medzi novinármi kvôli názoru je principiálne rovnaký bullshit, ako umývanie auta v rieke. Ak sa v spoločnosti deje, je to preto, že slovenský mainstream neinformuje objektívne, ale vedie spravodajské hry s obyvateľstvom. Vidieť to dnes v spoločnosti na každom kroku. Stačí si pozrieť reláciu RTVS Večera s Havranom ,alebo rozhlasové Sobotné dialógy Bratislava Dobšinského a každému - aj bežnému konzumentovi informácii musí byť jasné, že to s objektivitou a informovanosťou nemá nič spoločné. A takých, väčších či menších projektov, má dnes mainstream veľa.
V propagande totiž existuje jednoduché pravidlo priamej úmery. Čím viac treba národ klamať, tým viac propagandistických projektov pribúda.
A na Slovensku treba klamať naozaj veľa. Vezmite si len napríklad to, akú traumu tzv. štandardným politikom a mainstreamu robilo stúpanie preferencií Kotlebu. Doslova si trhlali vlasy, keď nevedeli vymyslieť, ako to zastaviť. A napríklad aj na to Mečiarove amnestie dobre poslúžili.
Urobte si test. Koľkokrát ste pomysleli na Kotlebu počas kauzy amnestií a porovnajte to s rovnakým obdobím pred tým. Zistíte, že nepomerne menej, pretože Kotlebu, kauzy zatienili. Odzrkadlilo sa to okamžite na Kotlebových preferenciách, ktoré po dlhšom čase, prestali stúpať.
Najčerstvejším prírastkom medzi spravodajskými hrami je exhumovaná humoristická relácia 7sro, kde sa v úvode Elena Vácvalová ani neostýchala priznať, že relácia sa vrátila na scénu, lebo "politici prílišne vystrájajú," čo mi príde miestami až nechutné, lebo robiť spravodajské hry cez humorné relácie, mi dvíha žalúdok. Väčšina z nás sa totiž pri humore uvoľní - vypíname ostražitosť, preto často ani netušíme, že dostávame dávku informačného svinstva rovno do krvi.
Hlavne preto sa mi ľudia ako Leško, Lasica, Kňažko, Feldeková a Vácvalová, ktorí sa na tom nechutnom divadle podieľajú, ľudsky sprotivili - a určite nie som sama. Je to škoda, pretože ich humor, je vcelku kvalitný.
Pripomeňme si spôsob, ako sa robí cielená propaganda napríklad v CNN, alebo Fox News.
Za stôl si sadne päť-šesť novinárov spravodajstva a diskutujú v živom vstupe o vopred dohodnutej téme. Často sa dokonca v debate vášnivo slovne napadnú, aby debata vyzeralo dôveryhodne. Záver je však vždy taký, ako bol vopred dohodnutý v scenári - dostať do podvedomia diváka a posunúť mu lož, ako zaručenú pravdu. Preto alternatívci často tvrdia, že žijeme v dobe ,kedy lož sa stala pravdou.
Na Slovensku to funguje podobne, ibaže namiesto redaktorov spravodajstva, si moderátor obvykle pozýva odborníka na danú tému, ktorý ale svojim profilom musí zapadať do výsledku, ktorý sa diskusiou sleduje.
Kedy ste toto videli robiť alternatívcov? Ich relácie sú úplne iné. Sú jedinečné, pretože sa k pozvanému hosťovi správajú skutočne s rešpektom - ako k hosťovi a nechajú mu priestor na prezentáciu svetonázoru, bez nutnosti ho grilovať a viesť k dopredu stanovenému, manipulačnému cieľu relácie. Následkom toho je, že divák, si vlastný názor z rečí hosťa utvára sám - bez tohto, aby mu boli informácie podsúvané. A to je predsa podstata novinárčiny - objektívna, nezaujatá informovanosť verejnosti. Podsúvanie informácií za účelom manipulácie, je skôr náplň práce tajných služieb ako novinárov. Na Slovensku by ste dnes rozdiel v štýle práce novinára mainstreamu a agenta tajnej služby, hľadali len ťažko. Je totiž principiálne rovnaký.
Najvýstižnejším príkladom toho je dnes pravdepodobne relácia RTVS O päť minút dvanásť. Spôsob, ako kultúru spravodajstva zaviedla, ako narába s psychikou ľudí, ako verejnosť zavádza a manipuluje s názormi ľudí, považujem za hlboké prerazenie dna novinárskej žumpy, aké na Slovensku dodnes nikdy nebolo a je nevyhnutné, aby sa dnešné vedenie RTVS a polovička osadenstva vymenila.
Inak bude národ Slovákov naďalej zomierať.
Katalin Tara
