Čo spája Roberta Fica, Pétera Magyara, Aleksandara Vučića, Rumena Radeva a Recepa Tayyipa Erdoğana?

28.05.2026 09:00

Slovensko vyčerpalo čas na pasívne vyčkávanie na verdikty z Bruselu, Berlína či Washingtonu. V ére globálnej nestability sa pasivita stáva riadenou likvidáciou vlastného štátu. Premiér Robert Fico stojí pred historickou nutnosťou prebrať iniciatívu a spustiť suverénnu diplomatickú ofenzívu. Naším cieľom musí byť sformovanie vlastnej stratégie prežitia, ktorá nie je postavená na ideológii, ale primárne na dvoch pilieroch. Na absolútnom vrátení mieru do Európy ako najvyššej priority rozvoja a na nekompromisnej ochrane energetickej bezpečnosti našich občanov.

Reči sa musia premeniť na činy

Slovensko je otvorená ekonomika a priemyselná krajina závislá od dostupnej energie. Ak Európa trvá na vojnovej politike a nezmyselných sankciách, ktorých výsledkom sú drahé energie a slabnúca konkurencieschopnosť, najviac na to doplácajú krajiny ako Slovensko. Domácnosti, fabriky, zamestnanci, regióny a verejné financie.

Preto nestačí, aby Fico doma hovoril o mieri, suverenite a národnom záujme. Tieto témy musí preniesť do praktickej regionálnej diplomacie. V Európe, ktorá sa zásadne mení, nejde o jednu z možností, ale o nevyhnutnú stratégiu.

Už sme písali, že Fico by mal hľadať spojencov v priestore, ktorý je Slovensku historicky, geograficky aj ekonomicky najbližší. V strednej Európe, v Podunajsku a v priestore bývalej habsburskej monarchie. Hodnota tohto priestoru nespočíva v spomienkach na minulosť, ale v dnešných ekonomických, energetických a bezpečnostných záujmoch. Má podobnú ekonomickú štruktúru, podobnú energetickú zraniteľnosť a dnes čoraz viac aj podobný problém, ako sa vymaniť z politiky, ktorá predlžuje vojnu a ničí ekonomiku.

Návrat k Hodžovi

Tento rámec sme už predtým pomenovali ako návrat k Hodžovi. Nie v muzeálnom zmysle, ale v strategickom. Milan Hodža rozumel tomu, že malé a stredné národy strednej Európy nemôžu prežiť iba ako izolované ostrovy medzi veľmocami. Potrebujú vlastný priestor spolupráce. Dnes sa táto logika vracia v novej podobe.

Fico by mal preto iniciovať vznik Podunajskej iniciatívy, teda spolupráce krajín strednej Európy bez Poľska. Základom by boli Slovensko, Česko, Maďarsko, Rakúsko a Srbsko, s možným zapojením Chorvátska a Slovinska.

Takýto návrh by nebol útokom na Poľsko ani pokusom rozbiť Vyšehrad. Bol by priznaním reality, že Poľsko sa dnes v otázke Ruska, Ukrajiny a bezpečnosti pohybuje v inom strategickom priestore než krajiny podunajskej a južnej strednej Európy.

Overené formáty nezahadzovať, ale nebyť ich väzňom

V4 má stále hodnotu. Má značku, históriu a skúsenosť spoločného postupu. Keď je jednotná, vie byť silná. Lenže v najdôležitejšej otázke dneška je strategicky zablokovaná. Poľsko vníma vojnu na Ukrajine a vzťah k Rusku úplne inak než Slovensko a Maďarsko. Preto V4 môže ďalej fungovať pri praktických témach, ale nemôže byť hlavným nástrojom slovenskej mierovej a energetickej stratégie.

To isté platí pre Slavkovský formát. Obe združenia patria do slovenskej diplomatickej výbavy, no nemôžu byť jej hranicou. Ani jeden z týchto formátov však dnes nedokáže niesť hlavnú politickú tému mieru a energetickej bezpečnosti.

Podobné uvažovanie je napriek všetkému aj v Maďarsku po nástupe Pétera Magyara. Ten narúša falošnú predstavu slovenskej opozície a bruselských kruhov, podľa ktorej by pád Orbána automaticky znamenal návrat Maďarska do pozície poslušného štátu bez vlastnej geopolitickej vôle.

Magyar ako príležitosť a pozor na Trojmorie

Magyar nie je Orbán a jeho nástup je pre Maďarsko veľkou vnútropolitickou zmenou. No kto si myslí, že tým vznikne poslušné Maďarsko podľa predstáv Bruselu a slovenskej opozície, nerozumie maďarskej politike. Magyar môže zmeniť štýl, obnoviť vzťahy s EÚ a otvoriť reformy, ale základný maďarský inštinkt zostáva. Národný záujem, regionálna sila, energetická bezpečnosť a vlastný manévrovací priestor.

Vidno to aj na jeho postoji k strednej Európe. Hovorí o obnove vyšehradskej spolupráce, resete vzťahov so susedmi a rozširovaní spolupráce podľa tém. Predstava, že Magyar automaticky zmení Maďarsko na poslušný doplnok bruselskej politiky, je naivná. Je to politik, ktorý chce lepšie vzťahy s EÚ, ale zároveň chápe význam stredoeurópskej sily, energetiky a vlastného národného mandátu. Magyarov príchod navyše pre Slovensko znamená príležitosť byť po Orbánovi novým mostom.

Trojmorie treba posudzovať rovnako triezvo. Ako infraštruktúrna myšlienka má pre Slovensko význam. Potrebujeme severojužné prepojenia, lepšie spojenie s Jadranom, Balkánom a Čiernym morom, nové dopravné trasy a energetické prepojenia. Problém nastáva vtedy, keď sa z Trojmoria robí geopolitický protiruský pás od Baltu po Čierne more. Slovensko má z Trojmoria brať cesty, železnice, prístupy k moriam a energetické prepojenia. Nie novú ideologickú hranicu medzi Európou a Ruskom.

Preto treba rozlišovať medzi viacerými vrstvami slovenskej politiky. V4, V4+ a Slavkov používať tam, kde majú zmysel. Trojmorie podporovať tam, kde ide o infraštruktúru a konkurencieschopnosť. Podunajskú iniciatívu budovať ako nový stredoeurópsky formát bez poľského blokovania. A popri tom otvoriť ešte jednu užšiu a najaktuálnejšiu líniu. Mierovú a energetickú spoluprácu krajín okolo plynovodu TurkStream.

TurkStream ako energetická tepna regiónu

TurkStream má jednu výhodu oproti mnohým diplomatickým konceptom. Dá sa ukázať na mape a opísať potrubím, tranzitnými štátmi a konkrétnymi dodávkami energie. Po zastavení ukrajinského tranzitu ruského plynu od januára 2025 sa jeho význam ešte zvýšil. TurkStream je energetická tepna.

A kto kontroluje, chráni alebo politicky organizuje energetické tepny, ten v skutočnosti rozhoduje o tom, či región bude priemyselne žiť, alebo postupne chudobnieť.

Práve táto tepna fyzicky spája krajiny, ktoré majú v kľúčových otázkach podobný názor aj záujem. Turecko, Bulharsko, Srbsko, Maďarsko a Slovensko. Politicky ich dnes symbolizujú Recep Tayyip Erdogan, Rumen Radev, Aleksandar Vučič, Péter Magyar a Robert Fico.

V politickej váhe tejto päťky nejde iba o vlády. Ide o priestor približne 116 miliónov ľudí, teda o trh väčší než Nemecko a o spojnicu Ázie, Balkánu a strednej Európy. Takýto priestor nemožno odsunúť na okraj európskej debaty. Ak by sa politicky zorganizoval, stal by sa jej zásadným faktorom.

Rôzni lídri, podobné záujmy

Rozdiely medzi týmito lídrami sú zjavné. To však nie je podstatné. V rozhodujúcich otázkach sa prekrývajú viac, než by bolo európskemu mainstreamu pohodlné. Nechcú nekonečnú vojnu na Ukrajine. Nechcú automatické posielanie ďalších peňazí a zbraní. Nechcú sa dobrovoľne odstrihnúť od energetických zdrojov, ak výsledkom bude drahší plyn, slabší priemysel a väčšia zraniteľnosť vlastných krajín.

Robert Fico môže byť v tejto zostave viac než účastník. Môže byť jej architektom. Ako premiér členského štátu EÚ a NATO, ktorý zároveň otvorene hovorí o mieri, dialógu a energetickej realite, má pozíciu, ktorú Slovensko nemalo často, možno nikdy. Ak má otvorené kontakty na Východ aj Západ, mali by priniesť konkrétny politický výsledok.

Magyar ukazuje, že maďarský národný pragmatizmus nemusí stáť iba na Orbánovi. Chce lepšie vzťahy s EÚ, ale zároveň stavia na regionálnej politike, energetike a V4. Jeho Maďarsko môže byť menej konfrontačné, no stále bude chrániť vlastné záujmy.

Vučič je srbskou verziou tej istej logiky. Srbsko zatiaľ nie je členom EÚ, ale je súčasťou európskeho priestoru. Roky balansuje medzi Bruselom, Moskvou a Pekingom, pretože vie, že ak sa vzdá manévrovacieho priestoru, prestane byť subjektom politiky. Bez Belehradu sa juhovýchodná energetická a bezpečnostná architektúra nedá brať vážne.

Radev je pre túto stratégiu kľúčovou postavou. Jeho vládnu líniu možno rovnako opísať ako balansovanie medzi proeurópskym rámcom a opatrnejším postojom k Rusku a Ukrajine. Ukazuje, že aj členský štát EÚ môže zostať v európskom rámci a zároveň odmietnuť automatické prijímanie vojnových rozhodnutí bez ohľadu na vlastné záujmy.

Erdogan je najväčší hráč tejto osi. Turecko je členom NATO, no svoju aliančnú príslušnosť nikdy nezamieňalo za rezignáciu na vlastnú politiku. Udržiava kanály s Moskvou aj Kyjevom, ponúka sa ako priestor pre mierové rokovania a zároveň drží vstupnú bránu TurkStreamu do Európy.

Ficova diplomatická ofenzíva

Z toho vyplýva konkrétny návrh. Robert Fico by mal iniciovať diplomatickú ofenzívu s politickým, energetickým, priemyselným aj logistickým rozmerom.

Prvým krokom by mal byť Mierový a energetický samit v Bratislave. Nemalo by ísť o technickú konferenciu ani o ďalšie protokolárne stretnutie bez výsledku, ale o zakladajúce politické rokovanie krajín, ktoré nechcú znášať následky cudzej stratégie v energiách, priemysle a bezpečnosti.

Fico má historickú šancu zvolať do Bratislavy zakladajúce stretnutie za účasti Magyara, Vučiča, Radeva a Erdogana. Výstupom by mohla byť Bratislavská mierová a energetická deklarácia.

Bratislavská deklarácia by mala spojiť požiadavku návratu k diplomacii s ochranou energetickej bezpečnosti, priemyselnej konkurencieschopnosti a rozvojom južnej obchodno-logistickej vetvy medzi Áziou a Európou. Jej zmyslom by bolo pomenovať červené čiary regiónu skôr, než o nich opäť rozhodnú iní.

Takýto samit by mal pre Slovensko obrovský význam a Bratislava by bola v pozícii mesta, kde sa navrhuje nová európska realita.

Suverenistická realpolitika v praxi

Mierovo-energetická os TurkStream by spojila Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bulharsko a Turecko. Nepotrebovala by byť ideologickou alianciou ani provokáciou voči EÚ. Stačilo by, aby fungovala ako praktická platforma štátov, ktoré spája existenčná otázka. Ako dosiahnuť mier a ochrániť energetické tepny, od ktorých závisí ich ekonomika.

V oblasti mieru by Slovensko malo iniciovať spoločné vyhlásenie krajín, ktoré odmietajú nekonečné predlžovanie vojny a žiadajú návrat k rokovaniam, prímeriu a politickému riešeniu. V jadre EÚ by takýto hlas Slovenska, Maďarska a Bulharska vytvoril vážny protipól voči rétorike ďalšej eskalácie. Mimo EÚ by sa prirodzene prepájal so Srbskom a Tureckom.

Pri energetike je kľúčové memorandum o ochrane južného a východného energetického koridoru. Družba a TurkStream rozhodujú o veciach, ktoré ľudia vidia v každodennom živote. Ceny energií, stabilita výroby, pracovné miesta a sociálny pokoj. Ak by Slovensko, Maďarsko, Srbsko, Bulharsko a Turecko spoločne povedali, že siahnutie na tieto trasy je zásahom do ich existenčných záujmov, vznikol by reálny energetický štít.

Priemyselný rozmer je rovnako dôležitý. Mierová politika bez energetickej a priemyselnej logiky by zostala len rétorikou. Pre Slovensko je rozhodujúce, či dokáže udržať podmienky pre hutníctvo, chémiu, automobilový priemysel, strojárstvo a logistiku. Energia je základ priemyselného štátu.

Logistická vrstva celej iniciatívy môže byť jej najväčším ekonomickým prínosom. Rovnaká päťka krajín má aj obchodno-logistický význam. Pri správnom uchopení môže vytvoriť južný koridor pre tok tovarov z Ázie do jadra Európy.

Čo by to znamenalo pre Slovensko

Turecko je vstupnou bránou z Ázie, Kaukazu, Blízkeho východu a Čiernomoria do Európy. Bulharsko je prvý európsky tranzitný priestor. Srbsko je balkánsky uzol. Maďarsko je stredoeurópsky priemyselný a logistický priestor s rastúcou ázijskou a čínskou prítomnosťou. Slovensko môže byť finálnym distribučným a priemyselným bodom smerom do Rakúska, Česka, Nemecka a západnej Európy.

Alternatívne eurázijské koridory získali na význame po roku 2022, keď sa severná trasa cez Rusko politicky skomplikovala. Takzvaný Middle Corridor spája Čínu s Európou cez Strednú Áziu, Kaspické more a Južný Kaukaz. Jeho prirodzené pokračovanie vedie cez Turecko do juhovýchodnej a strednej Európy.

Pre Slovensko je rozhodujúce, že európska južná vetva môže pokračovať cez Turecko, Bulharsko, Srbsko a Maďarsko smerom k nám. Plynová logika sa tu prirodzene prepája s dopravnou. Železnice, diaľnice, terminály, kontajnery, sklady, priemyselné parky a nové obchodné toky.

Slovenská stratégia sa nesmie skončiť pri tranzite. Ak má mať táto os pre nás skutočný význam, Slovensko sa musí stať uzlom, nie priechodnou krajinou. Východné Slovensko, Košice, intermodálne terminály a následné prepojenie na Bratislavu, Viedeň, Prahu a nemecký priemyselný priestor sú témy, ktoré môžu dať celej iniciatíve materiálny obsah.

GLIP Košice a širší priestor Bratislava – Viedeň, teda Centrope, by nemali byť samostatné projekty bez veľkého príbehu. Mali by byť súčasťou slovenskej odpovede na otázku, ako dostať eurázijské obchodné toky do jadra Európy cez naše územie. Tu sa geopolitika prekladá do veľmi konkrétnych vecí. Terminálov, skladov, prekládky, colných služieb, servisu, dopravy, priemyselných parkov a investícií na východe aj západe Slovenska.

Teraz je ten čas

Ak Fico prepojí mierovú iniciatívu s energetickou bezpečnosťou a južnou vetvou Hodvábnej cesty, z tejto päťky krajín sa stane viac než skupina politikov s podobným názorom na Ukrajinu. Vznikne priestor, cez ktorý prechádza energia, tovar, priemysel a diplomatická iniciatíva. A taký priestor má celkom inú vyjednávaciu váhu.

Takúto iniciatívu by už nebolo možné jednoducho odbiť nálepkou. Nebola by postavená iba na postoji k vojne, ale na energii, obchode, priemysle a dopravných trasách. Kto by ju chcel ignorovať, musel by ignorovať aj vlastné ekonomické záujmy.

Načasovanie je dnes mimoriadne priaznivé. V USA vládne Donald Trump a tlak na ukončenie vojny mení západnú debatu. V Bulharsku sa po rokoch nestability dostal k moci Radev. V Maďarsku sa po Orbánovi objavil Magyar, ktorý mení štýl, ale nie potrebu maďarského pragmatizmu. Srbsko zostáva nevyhnutným balkánskym uzlom a Turecko drží vstupnú bránu južného koridoru.

Slovensko má premiéra, ktorý sa ako jeden z mála v EÚ nebojí hovoriť o mieri, energiách a dialógu s každým. Ak Fico túto príležitosť nevyužije, Slovensko zostane pasívnym štátom medzi väčšími hráčmi. Budeme čakať, čo rozhodne Brusel, čo si vybojuje Kyjev, čo dovolí Washington, čo urobí Berlín a čo cez nás prejde ako dôsledok cudzej politiky.

Ak ju však využije, Slovensko môže prísť s vlastnou iniciatívou presahujúcou vlastné hranice aj hranice strednej Európy.

Slovenská stratégia prežitia

Slovensko si nemôže dovoliť luxus geopolitickej pasivity. Naša poloha je výnimočná a musí byť použitá ako nástroj. Sme medzi Východom a Západom, medzi severom a juhom, medzi Dunajom, Karpatmi, priemyslom, tranzitom a energetickými trasami. Ak túto polohu nevyužijeme, využijú ju iní.

Fica, Magyara, Vučiča, Radeva a Erdogana nespája rovnaká ideológia. Spája ich to, čo je dnes podstatnejšie než stranícke nálepky. Mier, energetická bezpečnosť, priemyselné prežitie a nové logistické trasy.

Európski fanatici budú takúto iniciatívu okamžite odsudzovať a nálepkovať. Je to ich najjednoduchší spôsob, ako sa vyhnúť debate o realite. Nálepky však nevyriešia ceny plynu, stabilitu priemyslu, verejné financie ani únavu spoločností z vojny. Štát, ktorý tieto fakty ignoruje, sa nespráva racionálne. Správa sa hlúpo a nezodpovedne.

Slovensko potrebuje vlastnú stratégiu prežitia. Nie proti Európe, ale preto, aby v Európe nebolo iba objektom cudzej vôle. Robert Fico by mal túto mapu pomenovať, politicky uchopiť a začať z nej robiť nástroj slovenskej zahraničnej politiky.

Prakticky to znamená tri veci. Os TurkStream využiť pre mier a energetickú bezpečnosť, južnú vetvu Hodvábnej cesty pre logistiku, obchod a priemysel a Podunajskú iniciatívu pre širšiu strednú Európu. Existujúce formáty netreba rušiť, ale Slovensko sa nimi nesmie nechať obmedzovať.

Toto je moment, keď môže Robert Fico premeniť slovenskú mierovú politiku z domácej rétoriky na veľkú stratégiu. Ak má Slovensko v novej Európe prežiť ako subjekt, nie ako prívesok, musí prestať čakať na aktivitu iných a začať tvoriť vlastnú budúcnosť.

Autor: Peter Slovák

Zdroj: ereport.sk