Robert Fico by mal v rámci realizácie vízie Milana Hodžu navrhnúť vznik Podunajskej iniciatívy – spolupráce krajín strednej Európy bez Poľska

04.01.2026 21:00

V januári 2026 sa geopolitická mapa sveta a Európy mení rýchlejšie, než sme boli zviknutí. Obmedzovanie globálnej angažovanosti Spojených štátov a preskupovanie bezpečnostných priorít prinášajú situáciu, v ktorej jednotlivé časti Európy hľadajú vlastné modely stability. Stredná Európa tak stojí pred strategickou voľbou: či sa nechá definovať cudzími záujmami, alebo začne formovať vlastnú regionálnu koordináciu založenú na pragmatizme, ekonomickej racionalite a mierovej diplomacii.

Krajiny regiónu pritom reagujú rozdielne. Poľsko — spolu s pobaltskými štátmi — posilňuje svoju bezpečnostnú stratégiu prostredníctvom intenzívnej vojenskej spolupráce s USA. Ide o rozhodnutie vyplývajúce z jeho historickej skúsenosti aj geografickej polohy. Tento model je zrozumiteľný, no nie je univerzálne prenosný na celý stredoeurópsky priestor.

Podunajský priestor potrebuje inú stratégiu

Krajiny v povodí Dunaja — Slovensko, Česko, Maďarsko, Rakúsko a Srbsko — predstavujú vnútrozemské priemyselné ekonomiky, ktorých stabilita je existenčne zviazaná s energetickými trasami, exportnými väzbami a dlhodobou predvídateľnosťou hospodárskeho prostredia. Pre tento priestor je prirodzeným záujmom politika mostov, vyvažovania a dialógu, nie logika čelných línií či trvalej konfrontácie.

Práve tu sa vracia vízia Milana Hodžu. Už v medzivojnovom období upozorňoval, že stredná Európa nesmie fungovať ako nárazníková zóna veľmocí. Podľa jeho predstavy má byť priestorom vlastnej mierovej a hospodárskej koordinácie, nie pasívnym objektom cudzieho rozhodovania.

Stredná Európa pritom nikdy nebola len súborom izolovaných štátov. Po stáročia fungovala ako prirodzene prepojený hospodársky a kultúrny priestor, spojený obchodom, priemyslom, dopravou a spoločnou civilizačnou skúsenosťou. Dunaj v tejto sústave nebol líniou deliacich čiar, ale tepnou hospodárskeho života a prirodzenou osou spolupráce medzi mestami a regiónmi od Bavorska až po Balkán.

Podunajská iniciatíva ako návrat k stredoeurópskemu pragmatizmu

Podunajská iniciatíva, ktorú by dnes mohlo iniciovať Slovensko v spolupráci s Českom, Maďarskom, Rakúskom a Srbskom, by nadväzovala práve na túto tradíciu. Jej cieľom by nebolo vytvárať blok proti niekomu ani vstupovať do konfrontačnej logiky geopolitických blokov. Mala by byť platformou hospodárskej koordinácie, energetickej stability, silnej diplomacie a mierovej politiky posilňujúcej vnútornú suverenitu štátov.

Vyšehradská štvorka má v tomto rámci stále svoje miesto. Jej formát zostane funkčný v kultúrnej spolupráci a v niektorých politických agendách, no realita roku 2026 ukazuje, že jej strategické smerovanie sa postupne rozchádza. Preto je prirodzené, aby V4 fungovala ďalej v užšom a pragmatickom režime, zatiaľ čo podunajský priestor vytvorí samostatnú, funkčnú a realistickú platformu spolupráce.

Srbsko ako stabilizačný a integračný partner

Osobitnú úlohu v nej zohráva Srbsko. Nie ako geopolitický nástroj, ale ako suverénny partner s vlastnou zahraničnou politikou a diverzifikovanými ekonomickými vzťahmi. Srbsko dlhodobo usiluje o vstup do Európskej únie, no opakovane čelilo politickým odkladom a meniacim sa podmienkam zo strany Bruselu. Podunajská iniciatíva môže vytvoriť priestor, kde sa jeho pozícia prestane posudzovať ideologicky a začne sa vnímať ako stabilizačný prvok regiónu.

Zároveň otvára možnosť, aby sa proces jeho európskej integrácie prestal brzdiť a začal podporovať na realistickom, partnerskom základe.

Do budúcna by sa prirodzenými partnermi rozšírenej spolupráce mohli stať aj Chorvátsko a Slovinsko. Ide o krajiny, ktoré prepájajú podunajský priestor s Jadranom, disponujú významnými logistickými a prístavnými kapacitami a posilňujú severojužné dopravné a energetické koridory regiónu.

Strategická príležitosť pre Slovensko

Robert Fico dnes stojí pred politickou príležitosťou, ktorá presahuje rámec jednej vlády. Podunajská iniciatíva by nebola experimentom ani rivalitnou geometriou voči Poľsku či iným štátom. Bola by paralelnou a kompatibilnou cestou krajín, ktoré majú iné hospodárske predpoklady, inú geografiu a inú mieru závislosti od energetických a obchodných trás.

Ak má mať stredná Európa budúcnosť založenú na stabilite, mierovej diplomacii a ekonomickej životaschopnosti, musí sa prestať rozhodovať len podľa impulzov zvonka a začať konať ako región s vlastným rozumom a historickou pamäťou.

Práve teraz prichádza čas, aby sa k Hodžovej myšlienke stredoeurópskej spolupráce odvážila vrátiť v modernizovanej, realistickej a strategicky zrelej podobe.

Autor komentáru: Peter Slovák

Zdroj: ereport.sk