ILÚZIA O SLABOSTI PREZIDENTA SLOVENSKEJ REPUBLIKY NA POKRAČOVANIE 7.časť
09.03.2018 11:48
Sľúbila som, že si spolu prejdeme aj kompetencie prezidenta Francúzska. No čím viac si to preberám, tým skôr prichádzam na to, že hovoriť o súčasnom modeli francúzskeho konštitucionalizmu bez poznania francúzskej novodobej histórie je veľmi ťažké a preto si na úvod dáme krátky exkurz do nej. Vlastne to znamená, že sa nám Francúz „roztiahne“ na minimálne tri články. Nie, nerobím to naschvál, Vážení! Pozrieť sa na myšlienky francúzskeho revolučného hnutia je dobré aj preto, aby sme si presne uvedomili a pochopili slobody a práva, ktoré máme vďaka tomuto hnutiu aj my dnes.
Ak totiž môžeme Veľkej Británii pripísať prvenstvo vo vzniku parlamentnej forme vlády v podmienkach konštitučnej monarchii, tak je Francúzsko materskou krajinou parlamentnej vlády, aplikovanej na republikánsku formu vlády – ústava z roku 1875. Do tej doby síce vznikala a rozvíjala sa parlamentná forma vlády okrem Veľkej Británie aj v niektorých ďalších konštitučných monarchiách, v podmienkach republiky však bola francúzska Tretia republika prvým modelom!
Novodobú francúzsku históriu je dobré si priblížiť prostredníctvom troch „objektívov“. Jedným z nich je filozofický, druhým inštitucionálno-politický a tretím je práve ústavno-dokumentačný. Dnes sa nám, dúfam, podarí zvládnuť prvé dve. Takže poďme na to!
Vznik francúzskeho, ale vďaka nemu aj mnohým iným, konštitucionalizmu je spojený najmä so štyrmi francúzskymi filozofmi:
1. Jean Bodin (1529/1530 – 1596) – tento sa zásadným spôsobom vyjadril o suverenite,
2. Jean-Jaques Rousseau (1712 – 1788) – o suverenite ľudu,
3. Emmanuel Joseph Sieyès (1748 – 1836) – o rozdelení moci ľudu na ústavodarnú a ustanovenú (len mimochodom, môj osobný hrdina),
4. Charles Luis de Montesquieu (1689 – 1755) – o deľbe v moci ustanovenej na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
A teraz ku každému z nich pár slov.
Jean Bodin chápal suverenitu v jej absolútnej a nedeliteľnej podobe, ktorá je originálna a zároveň aj najvyššia. Teoreticky tak odôvodňoval slávny výrok Ľudovíta XIV., ktorý zvolaním „L´etat c´est moi“ (štát som ja) vyjadroval prepojenie medzi štátom a panovníkom. V diele Šesť kníh o štáte (1576) rozvinul teóriu neobmedzenej a nedeliteľnej suverenity štátu, ktorá je pretavená do výkonu štátnej moci. Táto štátna moc musí podľa neho vychádzať z jedinej vôle, ktorú sprostredkovane od Boha (máloktorý filozof, príp. vedec bol v tom čase ateista, ak vôbec nejaký!), vykonáva panovník. Kritérium jej kvality je múdrosť a preto si ponecháva odstup od demokracie, v ktorej môžu rozhodovať aj hlupáci a rôzni prospechári. Vážení, toto tvrdil Bodin pre vyše 440 rokmi! Dnešná spoločnosť je už niekde úplne inde, však áno?!
Jean-Jaques Rousseau o viac než 200 rokov po Bodinovi, na rozdiel od neho nestotožňoval štát s osobou panovníka. Práve naopak, štát podľa neho patrí všetkým jeho občanom. Zároveň tvrdil, že sa stierajú hranice medzi vládnucimi a ovládanými, pretože svoju moc občania využívajú pre všeobecné blaho všetkých. Tak si vyberte, ktorý z týchto dvoch bol realistickejší! V kľúčovom diele O spoločenskej zmluve alebo O princípoch politického práva (1762), zavádza pojem „volonté générale“ (všeobecná vôľa), ktorá je tvorená vôľou nedeliteľnej vôle ľudu a tvoria ju všetci občania a zároveň každý z nich. Nie je abstraktná, ale predstavuje ju súhrn všetkých vôlí, ktoré sa prejavujú a uplatňujú priamo bez sprostredkovania. Práve preto je pre neho najoptimálnejším prejavom suverenity ľudu priama demokracia.
Vzhľadom na toto tvrdenie, že vôľa ľudu je nedeliteľná, podľa Rousseaua nemôže byť ani výkon moci rozdelený, ktorý z tejto vôle vyplýva. Podľa neho musia byť moc zákonodarná, výkonná a aj súdna v jednom subjekte. Ešte skôr než dôjde k panike, on mal na mysli ľud, nie nejakú inštitúciu, prípadne osobu, ktorá by vo svojich rukách koncentrovala moc!
A teraz k môjmu favoritovi. A toto nebol sarkazmus! Emmanuel Joseph Sieyès si osvojil myšlienku Rousseaua o suverenite ľudu. Lenže na rozdiel od neho nepovažoval priamy výkon moci, t. j. priamu demokraciu, za najvhodnejší.
V diele Tretí stav odpozorovaním sociálne diferencovanej štruktúry spoločnosti prichádza s myšlienkou abstraktného vymedzenia ľudu, t. j. nie ako súčtu jednotlivcov, ale zosobnenom v pojme národ. Nie jednotlivý človek, ale národ má suverenitu a najvhodnejším výkonom tejto suverenity nie je priama demokracia, ale jej opak. Demokracia nepriama, čiže zastupiteľská. Národ je nositeľom originálnej suverenity a zároveň jej vykonávateľom. Rozlišuje medzi ústavodarnou suverenitou (pouvoir constituant) a ustanovenou suverenitou (pouvoir constitué). Ústavodarná suverenita je zvrchovaným právom zriadiť štát a určiť základné pravidlá jeho fungovania.
Ustanovená suverenita je právom vykonávať moc na základe pravidiel fungovania ustanovených ústavodarnou suverenitou. To v jeho ponímaní znamenalo, že národ je ústavodarca a parlament, zástupcovia ľudu, sú LEN a LEN ústavozákonadarca. Čiže poslanci zastupujúci ľud, resp. v jeho prípade národ, môžu „napísať“, „kreovať“ len takú ústavu, na ktorú ich legitimizuje národ, k čomu im národ dá „povolenie“. Bral ale do úvahy, že výkon moci je permanentný, nepretržitý proces, a práve preto nesmie byť vykonávaný nepretržite a v celosti každým občanom a preto ju národ zveruje svojim reprezentantom (zástupcom).
Podľa Sieyèsa sa ľud nemá vzdať svojej konštitutívnej, t. j. ústavodarnej moci v prospech nejakého orgánu. On myslel pod slovom „orgán“ inštitúciu ako napr. parlament, Vážení, nie niečo iné! Samotnému ľudu totiž náleží právo meniť akoukoľvek formou ústavný akt. Akceptovať pokyny pozitívneho práva, totálnu hodnotovú a normatívnu nadriadenosť pozitívneho práva (t. j. takého, ktoré je napísané), by sa muselo vykladať ako neodvolateľná strata slobody ľudu, národa.
A tu by stačil tyranii jediný úspešný okamih k tomu, aby pod zámienkou ústavy uvrhla ľud do situácie, v ktorej by už nemohol slobodne vyjadriť svoju vôľu a tým by sa uzavrela reťaz despotizmu. Sieyès dobre rozpoznával nebezpečenstvo „ústavnej cesty k diktatúre“ a z vedomia tohto nebezpečenstva tiež pramenila jeho konštrukcia právneho štátu. Aspoň podľa môjho názoru bol prezieravý a videl si „ďalej od nosa“. Ale toto môže takto pripadať iba mne. Možno v tom budem len ja vidieť paralelu s dnešnou dobou.
No a nebol to nikto iný, ako práve Sieyès, kto Rousseauove spisy pretavil do právnej platnosti a štátoprávneho významu v princípoch, ktoré v roku 1789 uzreli svetlo sveta pod názvom Deklarácia práv človeka a občana. Jeho myšlienky o zvrchovanosti ľudu a jeho neobmedzenom zvrchovanom práve konštituovať štát a jeho usporiadanie našli úrodnú pôdu nielen vo Francúzsku, ale ešte predtým na americkej pôde. V Deklarácii nezávislosti Spojených štátov z roku 1776 sú jeho myšlienky obsiahnuté v zásade, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovnými a obdarení určitými nescudziteľnými právami. Zároveň sú Sieyèsove názory pretavené hneď do úvodných slov Ústavy USA: „My, ľud Spojených štátov .... dávame si túto Ústavu Spojených štátov amerických.“
Sieyèsovu konštrukciu zvrchovanosti ľudu ako „jedinú, nedeliteľnú, nescudziteľnú a nepremlčateľnú“ formuloval aj francúzsky ústavný štát z roku 1791 a táto sa neskôr dostala aj do Ústavy SR a to konkrétne do článku 12, odsek 1:
„Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“
Ešte si niečo povieme o pánovi Charlesovi Luis de Montesquieu. On sa zase v protiklade s Rousseauom postavil proti koncentrácii moci v jedných rukách. Podľa neho tu bola hrozba, že by mohlo dôjsť k zneužitiu. Po vzore antických mysliteľov (áno, tiež len „kopíroval“), moc rozdelil do rôznych inštitúcií z hľadiska zabezpečenia plnenia hlavných úloh štátu. Medzi ne zaradil prijímanie zákonov, ich vykonávanie, určovanie daní a rozhodovanie sporov. Následne rozdelil moc na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Vykonávaním týchto mocí mali byť podľa neho poverené od seba oddelené orgány.
Zameral sa najmä na vzťahy medzi zákonodarnou a výkonnou mocou, pričom sudcov považoval za „ústa“ zákonov a teda osobitný, aj keď nezávislý druh výkonnej moci – a toto je z môjho pohľadu „kameň úrazu“ celej jeho teórie o súdnej moci. Ale k tomu bližšie niekde inde. Podľa Montesquieuho, základom týchto mocí mali byť vzťahy medzi ľudom voleným parlamentom, ktorý by prijímal zákony a panovníkom. Panovník by mal zákony vykonávať, ale zároveň by mal mať aj právo vetovať ich po prijatí parlamentom.
Vyzerá to tak, že tú inštitucionálno-politickú líniu si budeme musieť preložiť na ďalší článok, čo nám Francúza „natiahne“ na viac ako dva články. Ospravedlňujem sa, ale nedalo mi to nevyzdvihnúť meno a osobu abbého Sieyèsa. Osobne netuším, či je víťazstvom alebo tragédiou, že jeho myšlienky nie sú ani po storočiach prekonané, ale čo je horšie: zas a znova sa potvrdzujú a zároveň treba o ne stále bojovať a získavať ich späť!
Judita L.
