Kreovanie prezidenta Spojených štátov amerických
10.11.2017 11:38
Ostatne sme si povedali niečo bližšie k prezidentovi SRN, ktorého postavenie medzi ústavnými orgánmi patrí k tým „slabým“. Tak dnes by sme si mohli povedať niečo k „silnému“ prezidentovi. Vysvetlíme si systém voľby prezidenta USA a zároveň si tým odpovieme na otázku, prečo sa Donald Trump a pred ním ďalší traja kandidáti (John Quincy Adams v roku 1824, Benjamin Harrison 1888 a George W. Bush 2000), stal v poradí 45. prezidentom USA napriek tomu, že vo voľbách získal menej hlasov od občanov ako jeho protikandidátka Hillary Clintonová.
Ústavný model USA je najčastejšie prezentovaný ako model prezidentskej formy vlády. USA sú štátom, kde je dôsledne uplatňovaná horizontálna deľba moci, pričom štátne zriadenie má formu vlády republikánsku. V takejto forme vlády sú všetky moci, t. j. zákonodarná, výkonná aj súdna, v rámci jej horizontálneho delenia rovnocenné a žiadna z nich nemá dominantné postavenie. Ústavný systém zároveň zahrňuje mechanizmy na brzdenie a vzájomné vyvažovanie jednotlivých ústavných orgánov navzájom.
Tento model je typický postavením a vzájomnými vzťahmi medzi výkonnou mocou, ktorou je prezident USA a zákonodarnou mocou, ktorú predstavuje Kongres. Súdna moc je v USA reprezentovaná Najvyšším súdom USA. Tento má nezávislé a nestranné postavenie.
Výkonnú moc, čiže tzv. exekutívu, predstavuje v ústavnom modeli USA prezident. Pre jeho kreovanie platí princíp tzv. dualizmu legitimity. Legitimita neznamená v tomto prípade nič iné, ako „oprávnenosť vykonávať štátnu moc“. No a „legitimita“ spojená s „dualizmom“ sa v prípade prezidenta USA prejavuje v tom, že tento je volený nezávisle od Kongresu a výsledkov volieb do Kongresu. Práve tento dualizmus legitimity v USA je významným rozdielom oproti parlamentnej forme vlády, ktorú máme napríklad aj u nás, na Slovensku. Pre parlamentnú formu vlády je charakteristické, že vrcholný orgán výkonnej moci, čiže vláda, je svojou existenciou zviazaná s voľbami do parlamentu.
Za prezidenta Spojených štátov amerických podľa čl. 2 ústavy USA môže kandidovať ktorýkoľvek občan USA, ktorý dosiahol vek aspoň 35 rokov a musí žiť v USA aspoň 14 rokov. Zvláštne však? Toto je pozostatok minulosti. Ústava Spojených štátov amerických patrí medzi najstaršie ústavy sveta. Bola schválená Ústavodarným zhromaždením vo Philadelphii dňa 17. septembra 1787.
Mnohé jej ustanovenia brali do úvahy, že obyvateľstvo Spojených štátov je tvorené prisťahovalcami z iných krajín. To reflektuje aj toto ustanovenie, ktoré neviaže voliteľnosť prezidenta na to, že kandidát sa aj musel narodiť na území Spojených štátov, ale musel na území USA žiť aspoň 14 rokov. Až 12. dodatok Ústavy zmenil toto ustanovenie. V roku 1803 bol Kongresom vydaný návrh na zmeny ohľadom voľby prezidenta.
Tento návrh bol 15. júna 1804 ratifikovaný, t. j. potvrdený aj potrebným počtom parlamentov v jednotlivých štátov USA a tým vstúpil do platnosti. V tomto dodatku je zmenený aj predpoklad voliteľnosti resp. „nevoliteľnosti“ viceprezidenta, ktorý výslovne uvádza „natural born citizen“ – čiže „občan narodený“. V tom čase sa viceprezidentom stával ten kandidát na prezidenta, ktorý skončil v poradí ako druhý. Čiže sa „to natiahlo“ aj na prezidenta USA. Slovné spojenie „natural born citizen“ dáva tiež možnosť na rôzne interpretácie. Narodený na území USA? Narodený občanom USA kdekoľvek na svete? Vyberte si, Vážení!
Voľba amerického prezidenta je z ústavnoprávneho hľadiska kvôli zjednodušeniu označovaná ako priama. Dôvod je ten, že nie je volený ani Kongresom, ale ani žiadnym iným osobitným volebným orgánom, resp. volebným zhromaždením, ako napríklad nemecký spolkový prezident, ktorého voľbu sme si ukázali v minulom článku. Pri detailnom pohľade na voľbu prezidenta je však zrejmé, že celkom „priamo“ to nejde. Prezident Spojených štátov je volený prostredníctvom tzv. Zboru voliteľov = Electoral College. Títo zastupujú jednotlivé štáty podľa kľúča, kde z každého štátu je taký počet voliteľov, koľko má štát zástupcov v Kongrese.
V zásade ale platí, že minimálne troch, pričom jeden zo Snemovne reprezentantov a dvaja senátori. Pravidlá pre určovanie voliteľov v okrese, ktorý je sídlom vlády USA, t. j. Washington, D. C., určuje XXIII. dodatok k Ústave USA z roku 1961. Tento stanovuje, že aj obyvatelia tohto okresu sa môžu „tváriť“, že sú štátom v USA. Takže dnes je počet voliteľov prezidenta USA 538, pričom na zisk prezidentského kresla treba „vyhrať“ nadpolovičnú väčšinu, čo je 270 voliteľov.
Ako sa však na číslo 538 prišlo? Takže, dolná komora Kongresu, tzv. Snemovňa reprezentantov má 435 kresiel. Toto číslo predstavuje jednu zložku tohto čísla. Ďalšie číslo „do počtu“ dáva územie, kde sídli prezident, Kongres a aj Najvyšší súd, čo je práve D. C., čiže District of Columbia (D.C.), ktoré sa v roku 1800 stalo hlavným mestom USA. Dovtedy malo obdobné postavenie celkom osem iných miest. Toto územie dáva do rovnice voliteľov „sumu“ 3. To máme zatiaľ 438 a ešte nám chýba 100. Spojené štáty americké pozostávajú podľa administratívneho členenia z 50 štátov, pričom Washington, D.C. je uvádzaný ako 51. Takže máme 50 štátov.
Tieto štáty majú v Kongrese a to konkrétne v hornej komore, čiže v Senáte, svoje zastúpenie. Každý štát má dvoch senátorov, čo predstavuje tiež určitú formu bŕzd a protiváh, jeden senátor kontroluje druhého. Toto zastúpenie tiež vyjadruje rovnosť všetkých členských štátov federácie. Neberie sa do úvahy ani veľkosť ani ľudnatosť toho-ktorého štátu, ale jeho existencia. Takže 50 štátov krát 2 senátori je 100 a týmto sme sa dostali na požadovaný počet voliteľov = 538.
Ako to vyzerá v praxi? Každá jedna strana, ktorá navrhne kandidáta, musí postaviť 538 voliteľov. Čiže republikáni 538, demokrati 538, zelení 538, a aj iní 538. Títo sú „rozmiestnení“ po celých Spojených štátoch tak, ako je to určené podľa hore uvedeného výpočtu, pričom „rozmiestnenie“ kresiel v dolnej komore, Snemovni reprezentantov sa mení každých 10 rokov, ale počet zostáva 435. Občania v USA potom odovzdajú svoj hlas tomu voliteľovi, ktorý sa zaviazal odovzdať tieto hlasy kandidátovi strany, ktorú zastupuje. Napriek tomu, že títo volitelia sa zaviazali odovzdať hlas tomu kandidátovi, ktorého zastupujú, alebo teda tej strane, ktorá voliteľa postavila, stáva sa a aj v minulosti sa už stalo, že hlas odovzdajú protikandidátovi.
Podľa Ústavy USA voliteľ nie je viazaný výsledkom volieb. Môže voliť na základe svojho slobodného rozhodnutia. Preto Najvyšší súd USA v roku 1952 schválil možnosť pre jednotlivé štáty a ich zákonodarstvo, aby voliteľov zaviazali na takúto voľbu. Niektoré štáty využili túto možnosť legislatívy a voliteľov zaviazali voliť podľa výsledkov volieb, no v 21 štátoch USA volitelia ešte stále môžu voliť koho chcú. Je na zamyslenie, že vo federácii s počtom obyvateľov cca 330 miliónov sa nenájde 538 osôb pre každú stranu, ktorí by plnili vôľu občanov. Ale to len tak mimochodom.
Voliteľom nesmie byť poslanec Snemovne reprezentantov, senátor a ani osoba, ktorá zastáva nejaký úrad v správe USA. Volitelia sa stretnú v pondelok po druhej strede v decembri v hlavných mestách štátov, ktoré reprezentujú a odovzdajú hlasy pre jednotlivých kandidátov. Následne platí, že ten kandidát, ktorý získal v príslušnom štáte väčšinu voliteľov, získava hlasy všetkých voliteľov z tohto štátu v zmysle „víťaz berie všetko“. Preto sú pre prezidentských kandidátov rozhodujúce členské štáty s vysokým počtom voliteľov – najmä Kalifornia – 45 a New York – 41. Výnimku z pravidla „víťaz berie všetko“ je možné nájsť v štátoch Maine a Nebraska.
Tá istá osoba môže úrad prezidenta zastávať najviac dve po sebe nasledujúce volebné obdobia a toto obmedzenie je absolútne. Kľud, nie, Obama sa už nevráti. Tento prvok amerického ústavného systému bol zavedený až v 20. storočí XXII. dodatkom k Ústave USA z roku 1951. Dovtedy to bola len tradícia, ktorú zaviedol George Washington. Z tohto dôvodu sa mohol Franklin Roosevelt stať prezidentom až štyrikrát.
Súčasne s prezidentom USA je volený aj viceprezident, ktorý musí spĺňať tie isté kritériá ako prezident. Aj tento prvok bol menený. Pôvodne sa viceprezidentom stal ten kandidát, ktorý získal druhý najväčší počet hlasov voliteľov. Dnes je volený prezident „so svojím viceprezidentom“.
Ak by nastala rovnosť hlasov medzi kandidátmi, prezidenta by zvolila Snemovňa reprezentantov z troch najúspešnejších kandidátov, pričom pri tejto voľbe by mal každý štát jeden hlas. Takto sa stal prezidentom USA napr. Thomas Jefferson, keď pri rovnosti hlasov medzi ním a Aaronom Burrom rozhodla Snemovňa reprezentantov. Obdobne to bolo aj v poradí so šiestym prezidentom. Aj v roku 1824 volila dolná komora = Snemovňa reprezentantov spomedzi troch najúspešnejších kandidátov a prezidentom sa stal John Quincy Adams. Jeho protikandidát, v tom čase z tej istej strany, Andrew Jackson, ktorý sa neskôr stal 7. prezidentom USA, bol touto porážkou tak znechutený, že vyvíjal tlak aj v strane samotnej. Táto sa vďaka jeho počínaniu rozpadla a odvtedy sú v USA dve silné strany – republikáni a demokrati.
Prezident je do svojej funkcie inaugurovaný 20. januára po novembrových voľbách. Tento termín bol stanovený XX. dodatkom k Ústave USA z roku 1933 a inauguračná ceremónia sa odohráva na schodoch Kapitolu, kde sídli Kongres. Prezident skladá prísahu do rúk predsedu Najvyššieho súdu USA.
Tak sme si dnes povedali, ako sú kreovaní prezidenti USA. Nabudúce si niečo bližšie povieme k ich právomociam a potom sa zase presunieme na európsky kontinent. Pozrieme sa na „zúbky“ francúzskemu prezidentovi a jeho kompetenciám, aby sme mali jasno v tom, čo taký prezident môže, čo musí a čo by mal a čo by mohol. Keď tento „svetový exkurz“ spoločne zvládneme, budeme sa venovať v plnom nasadení tomu slovenskému. Slovenskému prezidentovi ako inštitútu, nie osobe, ktorá teraz zastáva túto funkciu.
No, možno ho použijeme na malé – veľké porovnania. Ale to až nabudúce.
Judita L.
