„Nešťastný“ 14. marec
20.05.2017 12:27
Tak, Vážení! V utorok mám jeden veľmi dôležitý termín, na ktorý sa musím pripraviť. Ale hneď po ňom si založím občianske združenie.
Nie, ani náhodou nie na zrušenie tzv. "Mečiarových" amnestií! Okrem toho, že ich už je ako maku, ja na rozdiel od tých, ktorí za touto iniciatívou stoja, nie som "právny idiot", ako to často spomína doktor Harabin.
Ja si založím občianske združenie na vyriešenie samovraždy Dušana Pašeka!
Pre tých neskôr narodených trochu pripomeniem!
Dušan Pašek sa narodil v roku 1960 a bol excelentný hokejista. Svojou ľavou rukou privádzal súperovho brankára do plaču a fanúšikov do blaženosti. Keď dával góly, štadión burácal. Fanúšikovia kričali: „Ceco – banán!“. Ceco bola Dušanova prezývka a banán mal byť odmenou za strelený gól.
V národnom tíme (smie sa ešte používať slovo "národ"?), vlastne v republikovom tíme odohral spolu 196 zápasov.
V roku 1985 bol členom tímu, ktorý hral na MS v ľadovom hokeji. Bol to rok, keď vtedy ešte sovietska Zborná „naložila“ USA 11 gólov, Nemcom dali Rusi „len“ 6, ale Kanade nadelili 9. No napriek tejto sile, ktorú vtedy Zborná mala, sa NAŠI hokejisti vrátili so zlatom. A vlastne sa nikam nevracali. Titul získali v Prahe, takže vtedy ešte doma! To bol šiesty a zároveň posledný titul z MS, ktorý Československo získalo.
Neskôr sa Ceco stal prezidentom Slovenského zväzu ľadového hokeja. To boli krásne časy.
No potom prišla sobota. Ten „nešťastný“ 14. marec (ten dátum je fakt nejaký magický) roku 1998. Ceca našli v jeho kancelárii mŕtveho. Jeho druhá manželka ho čakala doma, lebo mali ísť na ples. Je samozrejme logické, že niekto, kto chce spáchať samovraždu, si robí plány na večer. Môj mozog to síce neberie, ale bolo to napísané v novinách, Vážení! Tak to bude určite pravda!
Ak by som si chcela vybájiť nejakú rozprávku ohľadom tejto udalosti, tak by vyzerala takto:
Jeden veľmi úspešný mladý športovec sa dostal na výslní svojej kariéry k dlhom zo stávok a k diplomatickému pasu. Aby dokázal splácať svoje dlhy a nezaťažoval ani šport, ktorý miloval a z rovnakého dôvodu ani rodinu, skočil po ponuke, ktorú dostal. Vo svojom kufríku prevážal isté dokumenty. Pod týmto slovom si, Vážení, môžete predstaviť hocičo! Je to len na vás! Len ma z toho potom vynechajte , za vaše myšlienky nezodpovedám!
Takže, keď si tento nemenovaný športovec behal s „nedotknuteľnou“ batožinou, zavolal si ho jeden pán na „koberček“ na pokec. Vysvetlil mu, že to, čo si dovoľuje, je absolútne na hrane a nech s tým prestane. Toto si nedovoľuje ani-len on! Keby aj náhodou jeden z vás v tejto osôbke zistil vtedajšieho riaditeľa SIS, je to jeho problém, nie môj!
Vtedy si páni, pre ktorých tento nemenovaný športovec prevážal tieto „dokumenty“ povedali, že začína byť pre „biznis“ nebezpečný, ak ho má v merku už aj nemenovaná organizácia.
Krátko po tejto debate na „koberčeku“, našli tohto nemenovaného športovca v jeden večer v jeho kancelárii mŕtveho. Strelil sa dvakrát do hlavy. Počkať! Ja som napísala dvakrát? No tak na to okamžite zabudnite! Samovražda je samovražda a tam sa nestrieľa dvakrát!
Keby som chcela ďalej vymýšľať tento príbeh, pokračoval by takto:
Po tejto udalosti sa akoby zázrakom začali vracať všetky pôžičky, ktoré neoficiálni „zamestnávatelia“ tohto nemenovaného športovca nevedeli vymôcť. Všetci, ktorým tieto pôžičky boli poskytnuté, sa báli.
Pretože ak by si niekto dovolil ZABIŤ hokejovú legendu, MAJSTRA SVETA, tak sa neštíti ničoho!
Tak, toľko príbeh a teraz späť k Cecovi.
Pre mňa je dátum 14. marec spojený s touto udalosťou. Smrťou Dušana Pašeka. Mrzí ma, ako sme sa ako národ zachovali k niekomu, koho výkony nás dvíhali zo sedačiek v eufórii, ktorá je neopakovateľná! K niekomu, kto sa pričinil k rozvoju slovenského hokeja.
Nech už naši hokejisti dopadli na tohtoročných majstrovstvách sveta akokoľvek, skúsme si zaspomínať na velikánov, ktorí hrali srdcom! Nech je ich odkaz živý aj pre nasledujúce generácie! Odkaz, ktorý vyslovil Oto Haščák: „Keď ma Slovensko zavolá, vždy prídem!“ Na tejto vete je najkrajšie to, že Oto aj prišiel! A slovenský hokej, vtedy deklasovaný do skupiny C, ho aj potreboval! A to mu nikdy nezabudnem!!! Oto, ďakujem!
Chalanom z tohtoročného tímu však odkazujem:
Nezúfajte!
Nie je hanba padnúť! Hanba je zostať ležať!
Judita L.
