ODPUSTIŤ DLHY ČI NIE? EXISTUJE SPRÁVNA ODPOVEĎ
09.08.2017
Minule som sa zamýšľala nad zrušením exekúcií a o možnosti hlasovania politických strán, ak by takýto návrh išiel do parlamentu.
No dnes by som sa skôr chcela zamerať na to, či je vôbec takéto odpustenie dlhov možné, rozumné a spravodlivé. Odpoveď nemám, takže len pár poznámok z histórie.
Zdá sa, že dnešná doba je založená na peniazoch a dlhoch. Či sa do histórie zapíše ako doba dlhová, tak to ukáže čas.
Prvé peniaze mali podobu hlinených tabuliek, na ktoré sa v Mezopotámii zapisovali dlhy. Tieto dlhy boli prenosné, takže sa z dlhov stalo obeživo. Anglické slovo credit, čiže úver, pochádza z latinského credo = verím. Tieto tabuľky sa zachovali z doby pred 5.000 rokmi. Sú to tak najstaršie písomnosti, ktoré sa kedy dochovali. Do istej miery je možné povedať, že prvou menou bol kredit, teda dôvera. Toto pekne vyjadruje aj slovenské slovo veriteľ. To je niekto, kto dlžníkovi verí.
Skúsme sa pozrieť, čo na odpustenie dlhov hovorí kniha Leviticus, čiže tretia kniha Tóry a hebrejskej Biblie:
Až prídete do zeme, ktorú vám dávam, bude zem sláviť odpočinok, odpočinok Hospodinov. Šesť rokov budeš osievať svoje pole, šesť rokov budeš prerezávať svoju vinicu a zhromažďovať z nej úrodu, ale siedmeho roku bude mať zem rok odpočinku, slávnosť odpočinku, odpočinku Hospodina. Nebudeš osievať svoje pole ani prerezávať svoju vinicu. Čo po tvojej žni samo vyrastie, nebudeš žať a hrozno z vinice, ktorú si neobrobil, nebudeš zbierať. Zem bude mať rok odpočinku.
Každých 49 rokov prichádzal rok milosti. Behom tohto roku sa nehnuteľný majetok vrátil pôvodnému majiteľovi. V jubilejnom roku sa mali odpúšťať dlhy a Izraeliti, ktorí sa kvôli svojej zadlženosti dostali do otroctva, mali byť prepustení na slobodu. Toho roku odpadala aj povinnosť platiť dane.
Obdobie 50 rokov zhruba zodpovedá veku, ktorého sa vtedy ľudia dožívali a malo sa zrejme zároveň jednať o odstránenie problému generačného zadlžovania. Generácia nasledujúca po zadlženom či chudobnom otcovi získala späť svoj pozemok a mala šancu začať hospodáriť nanovo. Toto zlé hospodárenie ako prehrešok otca nemalo dopadať tak ťažko na hlavy ich synov a dcér. Rovnako sa ale nededili ani úspechy, tak ako sme toho svedkami dnes.
Sumerský Chamurappiho zákonník poznal niečo podobné. Bolo to pravidelné odpúšťanie dlhov, ktoré bolo dokonca predpísané na každé tri roky. Je to zaujímavé preto, lebo sa zdá, že najstaršie spoločnosti, ktoré úrok povoľovali, mali zároveň mechanizmy milosti. Tieto mechanizmy silu dlhu po určitej dobe anulovali.
Kedykoľvek sa teda mala pôda „predávať“, nebol to predaj, ale prenájom. Cena tohto prenájmu nehnuteľnosti záležala na tom, ako ďaleko je k milostivému roku. Ľudia si teda vtedy uvedomovali, že zem môžeme obhospodarovať, ale v poslednej inštancii sme predsa len „hostia a prisťahovalci“, ktorým je zem na vymeraný čas iba prenajatá. Všetka pôda a bohatstvo totiž pochádzali od Hospodina.
„Hospodinova je zem so všetkým, čo je na nej, svet i tí, ktorí na nej sídlia.“
Človek je tak na pôde len nájomník a všetko vlastníctvo je iba dočasné. Rok milosti je tak upomienkou toho, že pôda ľudským vlastníkom v skutočnosti nepatrí.
Na všetku predanú pôdu či ľudí, ktorí sa zapredali do otroctva, existovala povinnosť nového vlastníka odpredať pôdu či otroka späť, akonáhle sa pôvodný vlastník alebo zotročený vzchopil k tomu, aby si stratené vlastníctvo vykúpil sám alebo za pomoci svojich príbuzných. Ak by toho nebol schopný, musel otrok čakať 50 rokov a v milostivom roku bol prepustený zdarma.
„Zem nesmie byť predávaná bez práva na spätnú kúpu, pretože zem je moja. Vy ste u mňa len hostia a prisťahovalci.“
Tieto ustanovenia vyjadrovali presvedčenie, že slobody a dedičstva nesmie byť žiaden Izraelita zbavený trvale. V neposlednom rade nám tento systém pripomína, že žiadne vlastníctvo nebudeme vlastniť večne a že pole, na ktorom orieme, nie je naše, ale Hospodinovo. Rok milosti znova zdôrazňuje, že sme tu iba pútnici, nič materiálneho z tohto sveta nás nespasí, nič si nevezmeme a všetko, čo máme, je len istý druh prenájmu. Týmto svetom iba prechádzame. Materiálne statky tu zostávajú, zatiaľ čo my už budeme dávno preč.
Možno jedným z problémov, s ktorým tieto spoločnosti zápasili bol ten, že sa tieto nariadenia a to v prípade Izraelitov, dokonca Hospodinove nariadenia, v praxi málokedy dodržiavali. Svedčia o tom historické výpovede jednak z Mezopotámie, ale aj z čias Starého zákona. Nech už je systém nastavený akokoľvek špičkovo, väčšinou vždy „stroskotá“ na ľuďoch.
Prekvapivo aj kresťanstvo stavia veľkú časť svojho učenia na ekonomickej terminológii a užíva ekonomický a sociálny kontext. Snáď najdôležitejšie prepojenie kresťanstva a ekonómie nájdeme v pokračovaní Ježišovej modlitby Pater Noster – Otče náš:
„A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“
V novozákonnej gréčtine, rovnako aj v aramejštine, latinčine a aj v dnešnej nemčine, totiž vina, dlh znamená hriech! Doslovný preklad modlitby Otče náš je teda „odpusť nám naše dlhy...“. Odpustenie viny, dlhu, hriechu, je kľúčovým prvkom kresťanstva, ktoré je tým medzi ostatnými hlavnými náboženskými prúdmi jedinečné. Ježiš nás prišiel kúpiť, vy-kúpiť, vyplatiť z područia hriechu, dlhu.
Ak by sa niekomu tieto princípy zdali vzdialené či ťažko pochopiteľné, prípadne „nestráviteľné“, stačí sa rozpamätať na nedávne vy-kupovanie dlhov bánk a veľkých spoločností v krízových rokoch 2008 a 2009.
Či teda dlhy odpustiť alebo nie? Odpoveď nemám. No našla som ďalšiu otázku:
Keď sme ako spoločnosť odpustili dlhy bankám, nájde sa v nás aj schopnosť odpustiť dlhy našich susedov?
Predtým, než si každý z nás odpovie, nech sa sám seba opýta:
Čo by na to povedal Ježiš?
Judita L.
PS: Pri pokojnom a mierumilovnom Ježišovi, ktorého nám Nový Zákon vykresľuje, je ťažké predstaviť si ho ako s upleteným bičom vyháňa „predavačov a kupujúcich“, „zmenárnikov“ a „predavačov holubov“ z Chrámu. Ale urobil to. Pretože do svätyne sa dostal svet ľudského sebectva zameraný na peniaze, sprevádzaný kupčením a krikom. Namiesto hlbokého ticha v prítomnosti svätého Boha bol v Chráme ruch, namiesto sústredenia na Boha vo chválach, vzývania, vďaky a prosbách tam bol zhon za vlastným ziskom. Pretože ľudia v tom čase a na tom mieste nemysleli na Boha, ale na peniaze. Čaká to aj našu spoločnosť? Boží hnev, ktorým bude potrestaná naša „potreba spotreby“?
