Podľa prieskumu si najväčšia časť občanov Slovenskej republiky želá, aby Slovensko bolo mostom medzi Východom a Západom
18.12.2025 20:00
Minulý týždeň zverejnil Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied výsledky mimoriadne zaujímavého výskumu, ktorý sa (aká to náhoda) neobjavil v žiadnych médiách. Najväčšia časť občanov Slovenskej republiky si želá, aby sme sa v konflikte medzi Ruskom a Ukrajinou usilovali o vyváženú pozíciu medzi Východom a Západom.
Tieto údaje nie sú vôbec prekvapujúce a sú odrazom dlhodobej a prirodzenej inklinácie tunajšieho obyvateľstva, aby bolo Slovensko mostom medzi západnou a východnou civilizáciou. Treba si uvedomiť, že bez ohľadu na historické pohyby, z geopolitického hľadiska bolo Slovensko vždy na hranici: či už hovoríme o Rímskej ríši, tatárskej a osmanskej expanzii, Rímsko-nemeckej ríši, Tretej ríši, sovietskom impériu či Severoatlantickej aliancii, vždy sme tvorili politické a najmä kultúrne civilizačné rozhranie.
V tých rozumnejších časoch sme z toho vedeli ťažiť ako napríklad za čias Veľkomoravskej ríše, kedy sme využívali priazeň Ríma i Konštantínopola, výhody Franskej i Byzantskej ríše, absorbovali sme kultúrne vplyvy Západu i Východu. V tých horších a krízových časoch, aké prežívame aj v súčasnosti, sme túto filozofiu spochybňovali a odmietali. Dnes sa ani nie tak seriózni intelektuáli ako skôr prvoplánoví propagandisti vyjadrujú o myšlienke mostu medzi Východom a Západom odmietavo až pohŕdavo ako o "komunistickom prežitku". Neviem, odkiaľ takúto hlúposť zobrali, lebo počas minulého režimu bolo Česko-Slovensko pevnou súčasťou Varšavskej zmluvy a sovietskeho bloku. Myšlienka mostu medzi Východom a Západom je v skutočnosti masarykovská, pričom sa inšpirovala filozofiou Jána Kollára a tézy T. G. Masaryka zasa rozvíjal Milan Hodža.
Táto idea sa často zvykne odbíjať aj rádoby vtipným bonmotom syna prvého prezidenta Jana Masaryka, že po mostoch sa vraj šliape a v časoch vojnových konfliktov sú to prvé objekty vyhadzované do vzduchu. Neberie sa pritom vôbec do úvahy, že ho vyslovil iba ako vtip, že nijako nespochybňoval geopolitické uvažovanie svojho otca, a potom si prečítate v červených denníčkoch hlúpe komentáre nevzdelaných tupcov, že KTOSI (sic!!!) nám vraj vnútil predstavu mosta, akoby sme mali visieť nad riekou... Ten "ktosi" bol zakladateľ štátu, téza mostu bola jeho filozofiou a ja chápem, že progresívci nevedia ani to, kto ho založil, ani to, kedy vznikol, nuž ale potom sa nečudujme, na akej insitnej úrovni sa u nás vedú geopolitické diskusie.
Brať bonmoty za bernú mincu je hlúpe už len preto, že počas vojny vyhadzujú do vzduchu aj obytné domy, školy či elektrárne, a hádam nikto nebude spochybňovať, že ich potrebujeme. Je to rovnako primitívne, ako spochybňovať mierové aktivity tisíckrát prežutým a zle odpočutým klišé "Si vis pacem, para bellum" a nepoznať ani kontext vzniku tohto hesla. Tento výrok pochádza z čias úpadku Západorímskej ríše v 5. storočí a pôvodne znel "Aj tí, ktorí túžia po mieri, sa teraz musia pripraviť na vojnu". Neskôr bolo skomolené do podoby "Ak chceš mier, pripravuj vojnu", čo má už značne posunutý význam, ale ako vidíte, rímske impérium to pred zánikom nezachránilo.
A napriek tomu sa stalo heslom všetkých militaristov, ktorí ním odôvodňujú svoje šialené zámery samoúčelne až nezmyselne zvyšovať zbrojenie. Pritom odvolávať sa na 1500 rokov staré praktiky, ktoré nezabránili zrúteniu rímskeho impéria, je rovnako slaboduché ako riadiť sa v čase klimatizovaných toaliet pokynmi zo Starého zákona pochádzajúcimi z doby bronzovej, aby ste si so sebou vždy brali lopatku na zahrabávanie svojich výkalov... Tieto primitívne postoje skrátka vôbec neberú do úvahy, že za tie stáročia sme vyvinuli diplomaciu, medzinárodné právo, postavili sme vojnu mimo zákon a na urážku neodpovedáme súbojom na pištole - no napriek tomu prisudzujeme takýmto detinským názorom vážnosť.
Slovensko by konečne malo formovať svoje geopolitické postoje podľa prirodzených historických, kultúrnych a geografických daností, prekonať prekliatie archetypálneho sporu medzi Rastislavom a Svätoplukom, nenechať sa ustavične znásilňovať do krajných polôh, nebrániť sa inklinácii obyvateľstva a urobiť z týchto špecifík našu komparatívnu výhodu. Svoju úlohu mosta medzi Východom a Západom by sme mali využívať najmä v diplomacii.
Z tohto dôvodu vítam postoj premiéra Fica, ktorý sa na prebiehajúcom summite EÚ jednoznačne zastal Srbska, čím výrazne prispek tomu, že Európska komisia sa konečne vyjadrila: nastal čas pre rozšírenie Európskej únie o krajiny západného Balkánu. Mám síce silné pochybnosti, či problémy, na ktorých riešení sa doteraz nevedelo zhodnúť 27 štátov, vyrieši 34 krajín, ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že nemôžeme Srbsku ustavične klásť nové a nové podmienky - a na druhej strane uprednostňovať skorumpovanú chudobnú Ukrajinu s nefunkčnými inštitúciami a autoritárskymi sklonmi.
V prestížnom Indexe demokracie je dnes Srbsko o takmer tridsať priečok vyššie ako Ukrajina. Srbsko patrí medzi tzv. kazové demokracie, kam je zaradené aj Francúzsko, Taliansko, Poľsko alebo Slovensko - kým Ukrajina už spadá medzi tzv. hybridné režimy, kde sa nachádza spolu s Marokom, Tuniskom či Tureckom. Ani v paralelnom vesmíre nie je možné, aby bola najslabšie pripravená krajina spomedzi všetkých kandidátskych štátov vpustená do klubu najrozvinutejších demokracií už o dva roky, a to ešte na nátlak USA, ktorých do toho nič nie je.
Dlhé roky som apeloval na to, že musíme sformulovať európske záujmy, a nesledovať americké alebo ruské. Ten čas sme strávili pchaním sa Spojeným štátom do zadnice a dnes sme opäť prekvapení, že sa na nás náš Veľký brat, náš americký "tatko" (Mark Rutte) jednoducho vykašľal. Keď dnes bruselskí eurohujeri v panike prehadzujú výhybku a hovoria o potrebe sledovať "európske záujmy", nemajú tým na mysli záujmy celej EÚ, lebo geopolitické záujmy Európy môžu vzísť len zo súhrnu záujmov ich členských štátov a také Fínsko a Portugalsko dnes nemajú takmer nič spoločné. Hovoria skôr o záujmoch Nemecka a Francúzska. Ale s dominanciou dvoch národov už máme predsa z Rakúsko-Uhorska svoje bohaté negatívne skúsenosti. Toto nie je a nemôže byť európsky postoj.
Preto je dobré, že sa formujú pokusy o prehĺbenie stredoeurópskej spolupráce. To je náš prirodzený priestor, v ktorom nemusíme nič predstierať, nič umelé vymýšľať, v ktorom nemusíme reinterpretovať zmysel našich dejín a štylizovať sa do nepresvedčivej pózy. Stať sa pri tom mostom medzi Východom a Západom však nie je ani samozrejmosť, ani podradná úloha, je to privilégium, o ktoré by sme sa mali vedome a koncepčne usilovať. A ako ukazuje výskum, podpora ľudí pre takúto ambíciu existuje.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
