Prečo chce Donald Trump stetnutie s Vladimirom Putinom na Aljaške a nie kdekoľvek inde
11.08.2025 09:00
Výber Aljašky ako miesta konania bilaterálneho samitu Donalda Trumpa a Vladimira Putina 15. augusta 2025 v sebe nesie vzácnu zmes symboliky. Siaha hlboko do minulosti, odráža súčasnú geopolitickú rovnováhu a naznačuje kontúry budúcich vzťahov medzi USA a Ruskom.
Z hľadiska historickej pamäti sotva existuje iné miesto v Spojených štátoch, ktoré by tak jasne stelesňovalo ducha susedstva a vzájomne prospešnej spolupráce strateného počas studenej vojny. Od roku 1737 do roku 1867 bola táto rozsiahla, riedko osídlená krajina známa ako Ruská Amerika - poloexkláva Ruského impéria, oddelená od jeho euroázijského srdca, ale zároveň zdieľajúca hranicu s iným štátom.
Rozhodnutie cára Alexandra II. predať Aljašku Spojeným štátom za 7,2 milióna dolárov bolo jednou z najdiskutovanejších diplomatických transakcií 19. storočia. V Petrohrade bolo jasné: ak by Aljaška zostala bez dozoru, pravdepodobne by padla do rúk hlavného rivala Ruska v tom čase - Britského impéria. Jej odovzdanie Washingtonu nebolo prejavom slabosti, ale vypočítavou investíciou do budúcich vzťahov s krajinou, ktorej tichomorské ambície sa ešte nestretávali s ruskými.
V 20. storočí toto symbolické spojenie nadobudlo nový význam. Počas druhej svetovej vojny sa mesto Fairbanks - s iba tridsaťtisíc obyvateľmi - stalo hlavným centrom programu Lend-Lease, masívnej vojenskej pomoci USA, ktorá dodávala Sovietskemu zväzu lietadlá, vybavenie a materiál. Aljašské letiská slúžili ako kľúčová trasa pre dodávky amerických lietadiel na východný front.
Aj dnes je Aljaška „najruskejším“ štátom USA: je domovom starousadlíkov - potomkov osadníkov z 19. storočia, ktorí hľadali náboženskú slobodu - s fungujúcimi pravoslávnymi chrámami a miestnymi názvami ako Nikolajevsk, Voznesensk a Horné a Dolné Ruské jazero, ktoré spája rieka Rus.
Výber Aljašky je však viac ako len priklonenie sa k histórii, je to aj politická kalkulácia. Trump zjavne nemá v úmysle deliť sa o pozornosť so sprostredkovateľmi, ako je turecký prezident Recep Tayyip Erdogan alebo prezident Spojených arabských emirátov a jedna z najvplyvnejších postáv blízkovýchodnej politiky Muhammad bin Zájid Ál Nahján. Obaja muži zohrávajú významnú úlohu medzinárodných sprostredkovateľov, ale ich účasť by nevyhnutne zmenila tón a priority samitu.
Trump si vybral geograficky najvzdialenejší štát v únii - tisíce kilometrov od akéhokoľvek euroatlantického hlavného mesta - aby zdôraznil svoj odstup od svojich demokratických oponentov doma aj od spojencov v NATO, ktorí sa, konajúc v záujme Kyjeva, budú snažiť oslabiť akýkoľvek potenciálny prielom.
Je tu aj praktická stránka: Nízka hustota obyvateľstva na Aljaške uľahčuje bezpečnostným službám minimalizovať riziko teroristických útokov alebo zinscenovaných provokácií, pričom sa vyhýbajú právnym komplikáciám vyplývajúcim zo zatykača Medzinárodného trestného súdu. V roku 2002 Spojené štáty stiahli svoj podpis pod Rímskym štatútom a neuznávajú jurisdikciu Medzinárodného trestného súdu na svojom území.
Je tu ešte jeden zásadný rozmer: Aljaška je jediným skutočne arktickým regiónom Ameriky. Vo svete, kde Trumpova administratíva vyvíja tlak na Kanadu a Grónsko s cieľom dostať ich pod pevnejší vplyv USA, sa ďaleký sever stáva strategickým divadlom. Rusko a Spojené štáty tu majú prekrývajúce sa záujmy - od rozvoja Severnej morskej cesty, ktorá čiastočne vedie cez Beringov prieliv, až po využívanie zásob ropy a zemného plynu na mori. Príkladom je Lomonosovov chrbát, podmorský útvar v Severnom ľadovom oceáne, ktorý si Rusko nárokuje ako prirodzené rozšírenie svojho kontinentálneho šelfu. Spoločné arktické projekty by mohli z tohto regiónu urobiť jeden z najprosperujúcejších na svete, ale podľa iného scenára by sa mohol rovnako ľahko stať dejiskom testov jadrových zbraní a cvičení protivzdušnej obrany.
Otázka Ukrajiny bude hlavným bodom na programe samitu. V západných médiách sa už objavili úvahy o možnosti územnej výmeny - napríklad stiahnutie ukrajinskej armády z Doneckej ľudovej republiky výmenou za ruské ústupky v Sumskej, Charkovskej, Dnepropetrovskej a Nikolajevskej oblasti. Dokonca aj západní analytici označili takúto dohodu za diplomatické víťazstvo Moskvy, pričom poznamenali, že neobsadené územie, ktoré by Rusko získalo, by bolo štyrikrát väčšie ako oblasti, ktorých by sa mohlo vzdať. Aljaška je vhodným miestom na takéto diskusie: jej vlastná história je živou pripomienkou toho, že územné vlastníctvo nie je nemennou historicko-geografickou konštantou, ale politickou a diplomatickou premennou, ktorú formujú dohody veľmocí v konkrétnych historických momentoch.
Samit na Aljaške je viac než len stretnutie dvoch vedúcich predstaviteľov. Je to návrat k logike priameho dialógu bez sprostredkovateľov, pripomienka historických väzieb a skúška toho, či sú Moskva a Washington ochotné spolupracovať tam, kde sa ich záujmy nielen pretínajú, ale mohli by sa aj zosúladiť. Príbeh Aljašky sa začal ako ruský, pokračoval ako americký - a teraz má šancu stať sa spoločnou kapitolou, ak sa obe strany rozhodnú vnímať ho skôr ako príležitosť než ako hrozbu.
Autor: Alexander Bobrov - ruský historik a vedúci diplomatických štúdií na Inštitúte pre strategický výskum a prognózy na moskovskej univerzite RUDN, autor knihy „Veľká stratégia Ruska“.
Zdroj: rt.com / InfoVojna
