Škandalózne vyznanie redaktora denníka SME v magazíne LGBTI+ komunity
01.10.2026 13:30
Portál Marker sa venoval voľnočasovým aktivitám Mareka Moravčíka, ktorý od roku 2023 píše pre denník SME o Bratislave, slovenskej politike a o menšinách.
Pri témach, ako je tá, o ktorej práve čítate, si niekedy hovorím: nesplatila som už svoj dlh spoločnosti? Ako progresívna feministka som na Slovensku pôsobila približne štyri-päť rokov, do 2019. O dúhových deviantoch informujem asi rovnako dlho, ak nie dlhšie. Najmä ak zrátam čas, ktorý som v pozícii editorky strávila v americkom genderovo kritickom portáli s tým, čo som venovala práci redaktorky na Slovensku.
Všetky tie texty o „dojčiacich“ mužoch, dúhových obhajcoch pedofílie či o proponentoch prílišnej intimity so zvieratami na človeku zanechávajú stopu. Aj starnúci organizmus si vyberá daň a pri písaní tohto článku zisťujem, že pre nevoľnosť ledva dokážem pokračovať.
Je preto možné, že „verejný š*kplac redaktora Sme“ bude mojím posledným textom tohto druhu. Ale čitateľa viac než môj duševný stav pravdepodobne zaujíma, o čom to, prepánajána, hovorím.
Vhupnime teda priamo do témy voľnočasových aktivít Mareka Moravčíka, ktorý od roku 2023 píše pre denník Sme o Bratislave, slovenskej politike a o menšinách.
Človeku sa obvykle dobre píše o záležitostiach, ktoré sa ho nejakým spôsobom dotýkajú. Moravčík možno tiež preto v Sme publikuje na tému menšín, keďže sám sa ako príslušník jednej z nich definuje. Konkrétne ide o menšinu sexuálnu, keďže redaktor sa okrem iného hlási k neheterosexualite.
Pojem sexuálna menšina v sebe však neskrýva len problematiku orientácie, ale aj rôzne odchýlky, teda deviácie od sexuálnej normy. Tak sa dostávame k článku, ktorý Moravčík v auguste uverejnil v slovenskom magazíne Queer Youth Slovakia (QYS). Pre toto dúhové periodikum totiž autor tiež sem-tam publikuje.
V texte s názvom Každé mesto potrebuje svoj š*kplac. Kto sa môže stratiť v tme? autor chváli fenomén spájaný s gejovskou „kultúrou“ nezáväzného sexu s neznámymi osobami.
Dúhové komunity tento styk volajú cruising, slovo ťažko preložiteľné do slovenčiny. Ide tu o záľubu gejov vyhľadávať nezáväzný sex s neznámymi mužmi. „Cruisujúci“ je teda tradične muž, ktorý sa vydá napríklad do nočného klubu s jasným cieľom nájsť si jednorazového sexuálneho partnera.
Sex s neznámymi ľuďmi síce nestojí za vychvaľovanie, omnoho kontroverznejšou je skutočnosť, že k nemu niekedy dochádza na verejných či v poloverejných priestoroch. Najznámejšími takýmito lokalitami sú mestské parky a pánske toalety.
Cruising bratislavský
Ani Slovensku sa tento fenomén nevyhýba. Jedno z takýchto miest sa podľa Moravčíka nachádza „pri jazere na kraji Bratislavy“. Miesto, na ktorom autorovými slovami „dochádza k anonymnému sexu“, sa nachádza „priamo v háji s množstvom vyšliapaných chodníčkov“. Novinár to prezrádza v článku pre QYS.
Moravčík ďalej vyzrádza aj nepísanú dohodu platiacu v bratislavskom hájiku jednorazového homosexu, že „zážitok sa nepokazí slovami“. Dodáva, že „všetko potrebné“, teda súhlas so stykom, „povedia oči, dĺžka pohľadu aj to, či sa opakuje“. Autor tu zároveň ďakuje istému mužovi menom Matej, ktorý ho vraj do tejto reči tela zasvätil.
Myslím, že nikto okrem Moravčíka, jeho známych z hájika a orgánov činných v trestnom konaní nepotrebuje nasledujúce detaily o dianí pri bratislavskom jazere. No redaktor Sme, povzbudený vydavateľstvom QYS, nám ich aj tak prezrádza. A preto ich teraz, bohužiaľ, čítate aj vy.
„Anonymita na tomto mieste je však limitovaná. Už po niekoľkých návštevách sa dajú rozoznávať stálice, čo nie je problém. Mužov to len posúva bližšie ku kontaktu, s ktorým možno nerátali.“
Mám otázku. Keď muži s kontaktom nerátali, prečo išli na miesto, ktoré je vraj známe týmto kontaktom? Viac možno napovie nasledovný text:
„Zrazu sa pristihnete s niekým pri debate o počasí alebo sťažovaní sa na plat v práci, a to všetko v obkolesení masturbujúcich mužov vykúkajúcich spoza kríčkov.“
Opäť mám niekoľko otázok. Masturbujúci muži v kríkoch? Ako s tým súvisí cruising? Pre onanujúcich na verejných priestranstvách slovenčina pozná iný cudzí výraz, sú to exhibicionisti.
Pokiaľ človek tento typ devianta stretne, môže zavolať políciu, pretože podľa zákona sa úchyl dopúšťa trestného činu výtržníctva. Ale Marek Moravčík, redaktor jedného z mienkotvorných denníkov na Slovensku a autor široko čítaných článkov, by situáciu riešil inak.
„V tomto bode už nedržíte penis toho druhého, aby ste ho uspokojili, ale aby ste sa pozdravili. Je to slušné gesto, tak ako sa patrí potriasť si rukou.“
Čo k tomu vôbec dodať? Novinár píšuci o dobrom spravovaní hlavného mesta považuje za slušné zdraviť sa pri bratislavskom jazere, v lesíku, kam majú prístup všetci vrátane detí, potriasaním si pohlavných údov. Jeho text sa pritom dá pochopiť aj tak, že sa spomínaným činnostiam, ktoré riešia paragrafy Trestného zákona, pri predmetnom jazere aj sám venuje.
Áno, je to nechutné
Kým sa pôjdete venovať niečomu, čo zmyje pachuť z nechutných odsekov, pristavme sa ešte pri autorovom pokuse o empatiu s väčšinovou spoločnosťou. Na začiatku jedného odseku totiž píše: „Zvonka sa môže zdať, že je to celé odporné, dehumanizujúce a bez citu.“
Nuž, ono sa to nezdá, pretože to odporné je. Práve preto sme ako spoločnosť vymysleli paragraf o výtržníctve. A presne preto Moravčík o zážitkoch zo „š*kplacov“ nepíše pre Sme, ale pre obskúrnu dúhovú publikáciu. (Ktorá však dostáva dotácie od Fondu na podporu umenia, a to aj za súčasnej vlády).
Pre mienkotvorné médium si potom šetrí iné texty o dúhovej komunite. Ako ten o úctyhodných homosexuálnych pároch, s nadpisom Nežijeme dobrodružne, sme rodina. Slovenské kvír páry opisujú boj o uznanie manželstva.
Ktovie, čo si myslí o dobrodružnom živote sám autor, ak si občas odskočí do bratislavského lesíka. Nakoniec, napriek jemnému náznaku pochybností Moravčík zjavne považuje cruising aj s jeho poloverejným charakterom za nielen akceptovateľný, ale prospešný. Jediné, v čom vidí problém, je jeho nedostatočná inkluzívnosť.
Veď čo majú robiť ženy (vrátane „transmužov“), ktoré by si tiež rady pocruisovali?
Na záver už len jedna poznámka. Ak si vážime zvyšky spoločenskej morálky a neporušovanie zákona, je šokujúce, že tento problém už dávno neriešil vydavateľ denníka Sme. O článku vedia, pretože sme naň upozornili šéfredaktora. Vysvetlenia sú len dve, ani jedno nevrhá na kedysi dôležitý slovenský denník pozitívne svetlo.
