Tradičné strany kričia o extrémizme, ale 27 rokov sa tu kradlo a klamalo

22.10.2017

Ľudia sú už unavení z tradičných bilbordových kampaní a z delenia sa na pravicu a ľavicu. Vidím posun v myslení ľudí. Už im nestačia tradičné, štandardné politické strany, lebo vidia, že či praví alebo ľaví, modrí alebo červení, všetci parazitujú na úkor verejnosti a uplatňujú svoje stranícke záujmy a záujmy skupín na nich napojené. 

Vraví v rozhovore pre Parlamentné listy novinár a publicista Ľubomír Huďo, nezávislý kandidát na bratislavského župana.

V kampani pred voľbami do VÚC všetci politici vyzývajú ľudí, aby išli voliť. Prečo je podľa vás dôležité, aby ľudia volili aj v krajských voľbách, ktoré majú tradične mimoriadne nízku účasť? 

Je to dôležité vzhľadom na kritiku, že vyššie územné celky (VÚC), čiže samosprávne kraje, sú zbytočné, treba ich zrušiť, pretože sa iba nabaľuje administratíva a VÚC vlastne nie sú žiadnym prínosom. Otázne je, či sa dá samosprávny kraj zreformovať tak, aby bol funkčný pre verejnosť. Vzniklo podozrenie, že je to úložisko pre skrachovaných politikov a tí so svojím prepojením na záujmové, finančné a lobistické skupiny v podstate parazitujú na verejnosti. Hoci občas nejaká tá omrvinka zo stola spadne a má z toho niečo aj verejnosť. Potom sa (zodpovední) pochvália tým, akú cestu opravili alebo akú škôlku postavili, no vzhľadom na tie peniaze, ktoré krajmi pretekajú, nie je výsledok adekvátny. 

Vráťme sa však k tomu, prečo by ľudia mali voliť. Voľby by mali byť cestou, ako ovplyvňovať prostredie, v ktorom žijú. No  ak si pasívne povedia, že voľby nemôžu nič zmeniť, znamená to, že systém samotný zlyhal, keď mu ľudia prestali dôverovať. Je pravda, že v krajských voľbách chodí voliť iba 20 % ľudí. Keď sú parlamentné voľby, je to zhruba polovica obyvateľov alebo takmer 60 percent, ale na voľbách do VÚC vidieť, že systém zlyháva, pretože ľudia stratili dôveru a neveria politikom. Spoločnosť možno meniť zhora – cez parlament, vládu a podobne, alebo zdola, to je komunálna politika, ktorá je najbližšie k ľuďom.

Tu sú starostovia, primátori a pokiaľ s nimi bude predseda samosprávneho kraja spolupracovať a riešiť problémy ľudí, práve týmito voľbami môžu meniť svoje bezprostredné okolie. Týmto sa môžu zmeniť pomery nielen v danom kraji, ale ak budú kraje spolupracovať, tak aj v celej krajine. Voľby do VÚC majú ten význam, že ak chcete zmeniť spoločenské pomery alebo systém, je tu cesta cez komunálnu politiku.

Vo viacerých rozhovoroch ste zopakovali, že kandidujete v BSK aj preto, že ľudia nie sú spokojní so systémom, ktorý vládne na Slovensku, a hrozí „radikálna zmena“. Ako sa jej dá predísť? 

Predísť jej možno tým, že sa využijú demokratické prostriedky. Práve preto je to o voľbách. Áno, naozaj panuje skepsa. Uvádzal som prieskum zverejnený TASR, ktorý ukazuje, že nadpolovičná väčšina obyvateľov Slovenska je znechutená z tohto spoločenského systému a nedôveruje mu, týka sa to aj modelu štátnej správy, čiže okresov, krajov a podobne. Ľudia sú znepokojení, za tých 27 rokov sa systém sprofanoval.

Panuje názor, že do politiky idú iba špinavci a vypočítaví ľudia. Lenže keď necháte priestor takým ľuďom, tak nám budú naďalej vládnuť a diktovať. Keď chceme zmeniť pomery, tak buď to bude demokratickými prostriedkami, alebo ak zlyhajú, môže nastať spoločenský výbuch, dôjde k radikalizmu. Od myšlienok, že voľby nič nezmenia, to môže viesť k tomu, že sa ľudia uzavrú do pasivity alebo zavládne radikalizmus.

Skončiť sa to však môže násilným výbuchom v podobe občianskych nepokojov a vtedy to bude podstatne horšie pre všetkých. Aj pre tých, ktorí obhajujú systém, aj pre tých, ktorí sú proti nemu. Pozrime sa na varovný príklad u susedov na Ukrajine. Nemusí tu byť etnický problém, ale keď sa raz spustí vlna násilia, nikto nevie, kedy a ako sa to skončí. Preto je lepšie, ak existuje možnosť, zmeniť systém prostriedkami, ktoré sú k dispozícii – referendá, voľby, petície. Je to cesta, ako zmeniť spoločnosť, keď je väčšina ľudí nespokojná, lebo inak hrozia občianske nepokoje. 

V debate RTVS ste si položili rečnícku otázku, či je systém vyšších územných celkov reformovateľný alebo je to, citujem: „Administratívny apendix a je úplne zbytočný?“ Sú podľa vás vyššie územné celky v súčasnej podobe zbytočné? 

Rozhodol som sa vstúpiť do krajskej politiky, pretože krajom tečú veľké financie a ide o to, ako sa prerozdeľujú. Ročne stojí len administratíva Bratislavského samosprávneho kraja 6 miliónov eur. Otázne je, či je to z daného rozpočtu málo alebo veľa, alebo je to adekvátne tomu, čo môžu ľudia dostať v oblasti zdravotníctva, školstva, bezpečnosti, turistického ruchu, kultúry.

Snažím sa preniknúť do krajskej politiky, aby som zistil, ako to naozaj funguje. Myslím si totiž, že nedôvera panuje aj preto, že sa nedá veriť oficiálnym verziám. Verejnosť musí byť informovaná o tom, aké peniaze prichádzajú, kam a na aké účely sa vynakladajú.

Ak sú VÚC reformovateľné tak, aby slúžili verejnosti bez rôznych straníckych záujmov, lobistických skupín a politikárčenia, tak potom majú význam. No ak je to tak, že VÚC je moloch, ktorý nemá žiaden význam a len parazituje na celom systéme, nabaľujú sa tam úradníci, aby mali výhodné zamestnanie, a na dôležitých pozíciách sa dohadzujú kšefty pre spriaznené skupiny, tak potom treba VÚC zrušiť. 

Je pre vás nejaký zahraničný model verejnej správy atraktívny natoľko, že by ste si ho vedeli predstaviť adaptovaný na slovenské pomery? Dalo by sa niečo skopírovať zo zahraničia? 

Skopírovať nejaký model ani nie. Skôr vidím príklad v tom, že neštandardné, netradičné strany v západnej i východnej Európe sa snažia zmeniť systém práve cez komunálnu politiku. Toto je pre mňa motivácia. Ak chceme niečo meniť, okrem parlamentných volieb, pokúsme sa ovládnuť tzv. nižšiu politiku a zistiť, kam plynú peniaze, ktoré sú aj zo štátneho rozpočtu. Funguje predsa komunikácia s ministerstvami, čiže z krajskej úrovne sa dajú ovplyvňovať aj celospoločenské pomery.

Stretol som sa s niektorými starostami miest a obcí v BSK, ktorí mi tvrdili, že VÚC je zbytočný, lebo tie peniaze a právomoci by sa mohli vlastne prerozdeliť medzi ministerstvami a samotnými obcami a mestami. Na druhej strane, by si takto každý obhajoval svoje záujmy a VÚC by mal zmysel, keby koordinoval činnosť v rámci celého kraja, aby tu neboli len partikulárne záujmy typu: naša obec, naše mesto, náš okres, ale aby sa komunikovalo v rámci celého kraja a kraje zase spoločne v rámci celého štátu. 

Kraje (VÚC) majú pod palcom aj stredné školy. Je podľa vás potrebné reformovať aj túto oblasť, keď stále počúvame od zamestnávateľov, najmä v priemysle, že nemajú koho zamestnať, niet odborných pracovníkov, lebo väčšina chce ísť na gymnáziá a potom vysoké školy? 

Teraz sa veľa hovorí o duálnom školstve. To znamená, že má byť prepojené školstvo s pracovným trhom, a v tejto súvislosti je tu otázka, či treba viac gymnázií alebo odborných škôl. Podľa mňa si to protirečí. Treba aj gymnáziá, aj odborné školy. Všetci predsa nemôžu byť právnici, manažéri, bankoví úradníci alebo IT špecialisti. Musia byť aj ľudia určitých zručností, ktoré v spoločnosti postupne chýbajú. Problém je v tom, že naši zruční remeselníci odchádzajú na Západ, kde sú krásne platení, či už je to vo Švajčiarsku, Nemecku alebo Británii.

Tragédiou je, že sa neuplatnia, hoci ich u nás potrebujeme. Preto si myslím, že situácia na stredných odborných školách v súvislosti s pracovným trhom sa vyrieši len tak, že sa študentom ponúkne určitá istota zamestnania a zárobku. To však nevyrieši len kraj samotný. Kraje by mali v súčinnosti s vládou nastaviť pomery inak, aby ľudia mali prácu a boli slušne zaplatení. To je celospoločenský problém. 

Treba motivovať žiakov, nie dávať im chiméry dokončenia nejakej vysokej školy. Pozrime sa, koľko vysokoškolákov je nezamestnaných, najmä v humanitných odboroch. Potrebujeme toľko právnikov, novinárov, sociológov a manažérov rôzneho typu? Nie, my si voláme Rumunov, Srbov, Bulharov, Ukrajincov. Tu je však iný problém, ktorý žiaci na odborných školách vidia – nespokojní učitelia a zdevastované školy. Nečudujme sa, že aj im chýba motivácia. V prvom rade treba dať do poriadku technický stav odborných škôl a motivovať učiteľov.

Napríklad aj štartovnými bytmi, to je dobrý projekt, ktorý funguje. Veď dobré veci, ktoré už existujú, treba rozvíjať. Navyše aj študentov treba motivovať ku vzťahu k štátu tým, že budú mať pracovnú príležitosť a slušný plat. To, samozrejme, nevyrieši samosprávny kraj, ale môže k tomu prispieť. Keď má samosprávny kraj učňovské školy, a pritom majetok, ktorý vlastní, chátra a nemá ho kto opravovať, mohli by vzniknúť údržbárske výrobné podniky. Vyriešili by určité problémy a mohli by vyškolených ľudí aj zamestnať, no za aké platy?  

V gescii VÚC sú aj sociálne služby, kde tu vidíte najväčšie medzery v Bratislavskom kraji? 

Všetko závisí od prostriedkov. V domovoch sociálnych služieb sú problémom, tak ako všade, financie. Pre ľudí, ktorí tam sú umiestnení, a ich rodinných príslušníkov je najväčším problémom financovanie. Zamestnanci, ktorí sú obetaví, majú hrozné platy, ktoré ich nemotivujú, aby tam zostávali. Naposledy BSK plánoval vyčleniť na túto oblasť ďalšie peniaze z rozpočtu. Mnohé veci v rámci krajov sa finančne riešia z eurofondov, lenže BSK ako jeden z najbohatších regiónov v rámci Európy má obmedzené možnosti čerpania týchto prostriedkov. V Bratislave však žije a pracuje množstvo ľudí, ktorí tu nemajú trvalý pobyt. To znamená, že podielové dane do kraja nejdú, pričom 70 % obyvateľov z celého kraja je práve v Bratislave a podielové dane z príjmov by veľmi pomohli. 

Prechodný trvalý pobyt je určený pre cudzincov, ale nie pre našich občanov. Toto by sa malo v súčinnosti s ministerstvami  legislatívne zmeniť a  tí ľudia, ktorí žijú a pracujú v metropole, by zvýšili podielové dane. Prostriedkov by bolo viac a mohli by podporiť zvýšenie úrovne v sociálnych službách.  

Orieškom v Bratislavskom kraji je doprava. Už sme počuli o plánoch na ďalšie obchvaty, kolektory, lanovku, nadzemku, metro, rozširovanie tratí pre električky, ale čo považujete za najschodnejšie riešenie hustnúcej dopravy v BSK? Neboli by riešením odstavné parkoviská? 

Uvádzal som už príklad, že odstavné parkoviská sú dobrý nápad, je tu však problém s tým, ako dostať ľudí z áut. Keď si všimnete, ako to vyzerá počas týždňa mobility, keď môžu šoféri cestovať MHD zadarmo len s vodičským preukazom... Má to nulový význam. Ľudia neodídu z áut a nepôjdu autobusmi. Také je uvažovanie ľudí a to je dlhodobá záležitosť. Aj doprava by však musela byť rýchla, bezpečná, prepojená. Integrovaná doprava – celý čas sa o nej rozpráva, aby boli MHD, vlaky a autobusy prepojené. Napriek tomu, že integrovaná doprava existuje, grafikony nie sú zosúladené. Chýba napríklad jedno spoločné dispečerské centrum, ktoré by koordinovalo dopravu. Jasné, že treba predĺžiť električkové trate, lebo na koľajniciach sa nevytvárajú zápchy. Aj keď sú tu nejaké obchvaty, tak sa všetka tá doprava aj tak koncentruje v metropole.

No a v tejto súvislosti je potrebné vytvoriť pracovné príležitosti nielen v Bratislave. Napríklad prepojiť okresy ako Pezinok a Malacky, to existujúce je nedostatočné, a to povedie aj k tomu, že ľudia budú viac využívať pracovné príležitosti v jednotlivých okresoch. Jasné, že na Bratislavu bude vždy nápor. Známe sú plány na lanovku, metro, nadúrovňový monorail systém – to všetko sú úžasné, pekné plány, no myslím si, že v najbližšom období nerealizovateľné. Nikto nemôže tvrdiť, že vyrieši dopravnú situáciu okamžite a k plnej spokojnosti všetkých v Bratislave. Možno tak o 5 – 10 rokov.

Je to dlhodobá vízia, no na každej vízii treba pracovať. A opäť sme pri základnej veci a tou sú financie. Chýbajú prostriedky alebo sa len zle vynakladajú? Len v spolupráci medzi primátorom Bratislavy, predsedom samosprávneho kraja a ministrom dopravy sa dá riešiť tento problém. Samotný predseda VÚC nevyrieši problém dopravy v Bratislave, to sú zatiaľ len sľuby. 

Pracujete dlhé roky ako zahraničnopolitický novinár a napísali ste niekoľko kníh. Viacerí ľudia aj kolegovia z brandže vás však označujú za „konšpirátora“. Neobávate sa, že by to mohlo negatívne ovplyvniť vašu kampaň, alebo sa, práve naopak, spoliehate na podporu svojich priaznivcov? 

Myslím si, že na každého sa účelovo niečo vyťahuje. Niektorí majú problémy s financovaním kampane, to však v mojom prípade nehrozí, čiže potrebujú nejaký iný diskreditujúci materiál. Buď niečo ekonomické, alebo politické. Vychádzam z toho, že ľudia sú už unavení z tých tradičných bilbordových kampaní a z delenia sa na pravicu a ľavicu.

Zoberme si posledné voľby do Bratislavského samosprávneho kraja. Rozhodovalo sa medzi Monikou Beňovou a Pavlom Frešom. Pričom Beňová reprezentovala Smer a Frešo SDKÚ. Všetci tí, ktorí boli proti Ficovi a Smeru, automaticky volili Freša alebo naopak, tí, ktorí sú milovníci sociálnodemokratickej vlády, volili Beňovú. Tá neuspela, pretože Bratislavský kraj a Bratislava sú takzvanou modrou, pravicovou baštou na Slovensku. 

Vo svojej práci vidím, že je tu určitý posun v myslení ľudí. Už im nestačia tradičné, štandardné politické strany a delenie na pravicu a ľavicu, lebo vidia, že či praví alebo ľaví, modrí alebo červení, všetci parazitujú na úkor verejnosti a uplatňujú svoje stranícke záujmy a záujmy skupín na nich napojené. Rátam teda s tým, že keď sa posunulo chápanie ľudí, tak budú voliť niečo úplne iné, než fungovalo doteraz. Nerátam s tým, že by to boli výlučne moji priaznivci alebo ľudia, ktorí majú nejaký názor na zahraničnú politiku, no verím, že to budú ľudia, ktorí chcú zmenu a vyberú si niekoho, od koho ju očakávajú. Ak teda neprepadnú skepse, že aj toho ich človeka napokon zomelie systém a bude taký istý ako tí ostatní. 

Do krajských volieb idete ako nezávislý kandidát, ale podporila vás ĽSNS. Je vám jej program blízky alebo ste privítali akúkoľvek stranícku podporu pred voľbami? 

Najskôr mi vyjadrila podporu ĽSNS a potom Priama demokracia, čo je mimoparlamentná strana, ktorá kandidovala do NR SR, no neuspela. Zdôrazňujem svoju nezávislosť. Pretože aj keď ma podporuje ĽSNS a jej predstavitelia boli so mnou aj na tlačovej konferencii, tak nemám žiadne stranícke ani finančné väzby. Nie som členom strany a nie som podriadený jej záujmom. Poznajú moju činnosť, moje vyjadrenia a názory. Ja zase nemám nejaké ostré výhrady k politike ĽSNS, pretože vychádzam z toho, že keď všetci kričia o extrémizme, tak v prvom rade sa tu 27 rokov extrémne kradlo, extrémne klamalo, extrémne zavádzalo a doterajšie vlády dostali krajinu do stavu, v akom sa teraz nachádza a prečo panuje nespokojnosť. Obviňujú z toho nejakú stranu, ale doteraz sa všetci podieľali na tomto vývoji.

Preto nepodporujem kampaň o tzv. extrémistoch. Práve preto nemám problém s tým, že mi ĽSNS vyjadruje podporu. Mnohé z tých vecí, ktoré kritizujú, som aj ja kritizoval ako novinár. Vystupoval som kriticky proti EÚ, proti migračnej kríze, proti presadzovaniu LGBTI agendy, v otázkach vnútornej a vonkajšej bezpečnosti, problematických etník a ďalších spoločenských problémov.

Nevidím v tom extrémizmus, ale snahu vyriešiť problémy. Kampaň, ktorá tvrdí, že každý, kto sa spája s ĽSNS, je automaticky nacista, fašista a extrémista, je v podstate odvádzaním pozornosti od toho, na čom všetkom sa tu podieľali takzvané tradičné strany, ktoré síce kričia o extrémizme, ale majú extrémny podiel na spoločenskom marazme a na rozklade základných princípov nevyhnutných na dôstojnú existenciu drvivej väčšiny občanov. 

Zdroj: parlamentnelisty.sk